Ako ma to štve... !!!

Skrátka dneska to je:
-nekvalifikovaný - strašne málo, almužna
-kvalifikovaný - stredne veľa

A chcem, aby to bolo takto:
-nekvalifikovaný - stredne veľa
-kvalifikovaný - veľmi veľa

Povedzme, že by som neriešil hypotéku a nešiel do nej. Že by som chcel len bývať v podnájme, nakoľko som chudobný. Tu v mojom meste sa nedá nájsť 1-izbový byt nájom pod 300 eur mesačne. A garsónka tiež nejde pod 300, možno v oblasti, kde je veľa Rómov, ponúkajú garsónky okolo 270 eur mesačne. A predstavme si seba ako invalidného dôchodcu. Máme nejakých 200 eur, šťastnejší 300. No môžete si ako jednotlivec dovoliť sám bývať bez rodičov? Dokonca aj bežné práce tu v meste, ktoré sú kvalifikáciou rovnakej úrovne ako moja robota, neprekračujú 500 v čistom (všetok priemysel, obchody, administratíva, úrady, služby - nič nejde nad 550 v čistom). A potom teda 500-300 = 200 eur na existenciu. To na jednotlivca môže síce stačiť, ale je vlastne odkázaný na doživotnú chudobu, lebo stačí, že príde nejaký dlh, nejaký náhly nedoplatok na energií alebo daň za byt... a nemám mať ako niečo vopred našetrené. 200 eur mu vyjde na samostatnú stravu v byte na mesiac, lenže trebárs sezónne boty sú vecou okolo 30-50 eur. Ako si na ne našetrí? Je to proste veľká materiálna chudoba a ustavičný pocit nedostatku. Najviac okliešťuje fakt, že si taký nájomník nič nemôže odložiť, nič našetriť, napr. na nový spotrebič, alebo na darčeky pre príbuzných na Vianoce.

Prepáčte, že sa tak rozčuľujem, nechcem vyznieť ako nejaký darmožráč, ktorý prahne po materiálnych statkoch. Sám vyznávam minimalizmus. Iba viem, že aj ja sám pri úplnom minimalizme, keď všetko hradia rodičia, a ja si hradím iba jedlo v robote a drobné potravinové nákupy na domov (nápoje...), tak pod 150 eur mi to nijak nevychádza. Denné náklady sú minimálne 5-6 eur, a to sa pritom snažím jesť každý deň cestoviny s omáčkou Carbonara, lebo tie sú v našom centre najlacnejšie, porcia len 2,50 eur. Šéfka na mňa už pozerá pomaly ako na držgroša, že tak šetrím. Skrátka chcem mať čo najnižšie výdaje. Lenže aj napriek tomu, že 80% mi hradia rodičia, tak aj tak náklady na bežný život mi dáva dokopy 200 eur. Čiže keby som žil sám a musel by náhle riešiť nájom, hypotéku, splátky, ďalej toaleťák, saponát, sprchový gél, zubnú pastu, sáčky do koša, ďalej oveľa viac potravín, lebo už by som si musel zabezpečiť aj večere (večere mám teraz vlastne na náklady rodičov z maminej kuchyne), tak by som musel prekročiť 200 eur, a teda to nemám ako platiť ten nájom. A to ešte keď si predstavím, že mnohí z Vás nemajú ani to, ale sú na ID, kde majú nizší príjem. Proste to na mojom rozhorčení ešte viac pridáva, lebo mi je nás ľúto.

Riešenie je aké? Prerobiť spoločnosť, aby zdvihla minimálnu mzdu na 700 v čistom pri zachovaní súčasných cien? Alebo postúpiť na nejakú lepšie platenú robotu. Zdajú sa mi obidve možnosti dosť skľučujúce a nie som v nich optimista.

Strašne hlboko si ma nepochopila.

Ospravedlňujem sa za svoje "kvázipolitické" pampflety. Nebudem ich po sebe mazať, lebo majú svoje určité opodstatnenie v rámci témy. Ale aj tak sa za ne ospravedlňujem. Už mi je psychicky v tomto lepšie a nevnímam to všetko tak negatívne.

Všetko dobré praje
matej

Záhradu tam máš pravidelne - verím, že si tam užitočný a rodičia i záhradoví susedia Ťa tam radi majú a vidia. Mačence nehovoriac. Akožepovinnosti tiež fajn fungujú, Tvoj duševný i intelektuálny rast je priam železný a nezastaviteľný. Nejaká kniha, občas pomoc v kuchyni... aj to občas spomínaš vo svojich hodnoteniach uplynutých dní. Myslím si, priateľu, že to máš celkovo dosť nádejné, takže v zmysle Tvojej predstavy nie si od cieľa ďaleko. Problémom býva napasovanie bdenia medzi 8:00 a 0:00, prípadne tie cviky. Ale to vidím optimisticky. Už to nebude dlho trvať a nejaký jeden-dva cviky urobíš, najprv nepravidelne sem-tam, a potom kde-tu viac. Chcel by som Ťa teda, Tuto, dajak povzbudiť, že si naďalej super a že si vedieš statočne, ako to mám už vo zvyku hovoriť. Posúvať sa je kde, ale to je vlastne len dobre, lebo verím, že cieľom je cesta. A na nej kráčaš dobre a čoraz lepšie. To, že ju nemáš vydláždenú, čo už - pripomeňme si vtedy staré motto: "normálnosť je ako vydláždená cesta - dobre sa po nej kráča, ale nerastú na nej kvety".