Krátke príbehy

Dominika bola veľmi pyšná žena, lebo bola tenká ako barbina. Na mužov mala vysoké nároky a mnoho ich odmietla, lebo žiaden sa jej nezdal dosť dobrý.

Ako hovorila, ona predsa nebude chodiť s nejakým sedemdesiatkilovým chriašteľom. Nakoniec si našla chlapa ktorý bol vysoký cez dva metre a vážil stopäťdesiat kíl. Ten, podľa jej slov, poskytne kvalitný genetický materiál pre jej potomkov.

Ubehli dve desaťročia. Dominika a jej muž majú dve, už dospelé deti. Majú dcéru, ktorá je po otcovi. Je vysoká dva metre a váži stopäťdesiat kíl. A majú chlapca ktorý je po mame. Meria meter päťdesiat a váži štyridsaťpäť kíl.

Po ulici kráča hrdá mamička. Tlačí pred sebou kočík. V kočíku leží bábo. Bábo je malé, ružové, bacuľaté, zabalené v pestrofarebnom fusaku. Radosť naň pozrieť. V rúčkach drží smartfón a jemne svojimi prštekmi hladí displej, scrolluje. Na displeji sa mihajú veselé obrázky. Dieťa na ne hľadí a usmieva sa. Kiež by bolo čo najviac takých šťastných detí so smartfónmi vo svojich nežných malých rúčkach.

Jožko Cígeľ bol slepý. Žil biedny život ťažko zdravotne postihnutého, ľudí sa stránil a zo svojho bytu len málokedy vychádzal. Jeho jedinou radosťou bola pastierska píšťalka. Hrával na ňu každý deň, raz veselé a inokedy smutné melódie. Všetko bolo v poriadku až do chvíle kým sa do bytu nad ním neprisťahovala slobodná matka s troma malými deťmi a dvoma psami. Tá nenávidela keď sused hrával, rušilo a rozčuľovalo ju to. Vždy keď začal, pobehovala po izbe a vykrikovala: debil jeden trafený, už zase vypiskuje! Prečo s tým neprestane?! A chytila topánku a búchala ňou do podlahy. Alebo zobrala metlu a trieskala ňou do stúpačiek. Takto to bolo každý deň. Slepý Jožko hral na píšťalke a jeho suseda vyklopávala a vulgárne mu nadávala.

Prenesme sa na jedno z bratislavských sídlisk. Vidíme po ňom kráčať mladú, krásnu a sebavedomú ženu, pipinu. Má gélové nechty, zvodné kačacie pery, umelé mihalnice a nosí výrazný makeup. Veľmi hrdá je na svoj zadok, v ktorom má voperované dva obrovské silikónové implantáty. Jej zadok taký veľký že kvôli nemu nedokáže ležať na chrbte, a nosiť môže iba legíny, lebo žiadne iné nohavice sa nedokážu dostatočne natiahnuť. Naša pipina je na všetkých zoznamkách, a intenzívne randí s mužmi, stále je však single, lebo žiaden chlap sa jej nezdá dosť dobrý. Teraz kráča po chodníku, v ruke má smartfón a obzerá si v ňom svoju tvár. Náhle ostane stáť s pootvorenými ústami a nechápavo pozerať pred seba. Pár metrov pred ňou stojí medvedica. Boh vie ako sa do mesta dostala. Pipina za zvrtne a začne utekať. Medvedica sa pustí za ňou. Po pár metroch ju dobehne, zahryzne sa jej do zadku a vytrhne z neho jeden silikónový implantát! Majestátne zviera potom mocne zaručí a rozbehne sa do lesa. Zakrátko príde sanitka, ktorá zranenú ženu odvezie do nemocnice. Prípad sa okamžite dostane do médií. Podľa aktivistov ľudia ťažia drevo a stavajú diaľnice, čím zasahujú do životného priestoru medveďov, tie sa potom cítia ohrozené, dezorientované a vo výnimočných prípadoch sa môžu zatúlať do miest. Odstrel určite nie je riešením, a medvede stále potrebujú našu ochranu, zdôrazňujú aktivisti.

Bezsenný spánok

Vzadu za domom leží na lehátku akýsi muž. Aj keď je obed, pospáva. Samozrejme, že nechal odomknutý dom. Pokým spí, stáva sa z jeho bývania atrakcia. Ako pre svedkov Jehovových, ktorí sú už takí drzí, že si otvoria kľudne dvere a vojdu dnu, tak pre zlodejov, ktorí zatiaľ vybielili celú obývačku. 
Muž spí aj ďalej spánkom bezsenným. Hodiny sa hýbu pomaly, vonku šteboce vtáctvo. Keď sa konečne preberie, chce si niečoho zajesť. Vôjde do domu z terasy, vtom ho vidí vybrakovaný. Cítiť tu nepríjemné stiesnenie.

Milota telefonuje so svojou priateľkou Violou. Kde teraz si? Spýta sa jej. Som v meste, odpovie Viola. A ja som na byte, prezradí Milota.

Ide ma poraziť z mojej mamy, zdôverí sa priateľke Viola. Keď som chodila s mojim chlapom, tak sa ma stále pýtala, kedy sa za neho vydám. Keď som sa za neho vydala, tak sa ma stále pýtala, kedy budeme mať dieťa. Keď sa mi narodila dcéra, tak sa ma vypytovala kedy budeme mať chlapca.

Teraz mám tri dcéry a mama ma stále otravuje rečami kedy budeme mať chlapca. Ale ani ja ani môj chlap už žiadne ďalšie dieťa nechceme.

Chvíľu boli obidve dámy ticho. Vieš, povedala po chvíli Viola, neviem si to vysvetliť prečo mám iba dcéry. Všetky ženy v mojom okolí majú aj dcéry a aj synov.

To či sa ti narodí dcéra alebo syn, záleží od toho, aké má tvoj chlap spermie, poučí ju Milota. Keď vajíčko oplodní mužská spermia, narodí sa chlapec. Keď ženská, narodí sa dcéra. Tvoj chlap má iba ženské spermie, preto máš iba dcéry. Môj má dve tretiny ženských spermií a jednu tretinu mužských, preto mám dve dcéry a jedného syna.

Čakanie na večeru

Slnko hrialo ako najaté. V okolí karavanu vzduch stál, občas sa monotónne prelieval v náraze vetra. Ale len občas. Keby sa niekto zadíval na okolie, uvidel by zeleň viniča bez bobúľ, ako sa tiahne za svetlom. V korune dubu pospevoval vták, akosi unavene a choro. V diaľke sa začali práve ozývať kostolné zvony.
Vtom sa otvorili dvere karavanu a vykročil von akýsi muž. Mal niečo cez štyridsať rokov, oblečené len kraťasy. V bosých nohách podišiel trávou ku kríku bazy a vykonal potrebu. Obletovala ho neúnavná mucha, ktorá svojím bzukotom pretínala odoznievajúce zvony. Nastalo ticho.
Chlapova koža bola tmavá, bronzovo opálená. I zazdalo by sa, že má červenkastý nádych, akoby nedávno na slnku zhorela. Teraz je jedna... premýšľa unavene... ľahnem si tu do tieňa pod karavan, nedá sa to vo vnútri vydržať. Ako nastane ticho, muž si povzdychne.... Kiež by prišla Victoria, čosi by som si dal dnes na večeru. Potom sa vkotúľa pod karavan na miesto s tieňom, ľahne si horeznačky a zatvorí oči. Čaká. Na spánok, na svoju ženu a premýšľa... To je príšerné teplo.... metie sa mu hlavou... Bude asi to oteplenie... aj golfskému prúdu z toho všetkého preplo.... Po chvíli sa ozve spod karavanu chrapkanie.
Na nástenke vo vnútri domu na kolesách je spomienková fotografia ženy. Volá sa Viktória. Umrela pred tromi rokmi na rakovinu krčka maternice. Na svete po nej ostali nepoužívané riady, vinohrad po otcovi, bolesť a bludné presvedčenie jej muža Karla. Presvedčenie, že je stále nažive. Údajne ju napadol nejaký zvláštny vírus, ktorý premenil v inak silnom tele tkanivo na novotvar. Sám Karol sa do problematiky rakoviny veľmi nevyzná. Asi preto stále dúfa.

Búrkové tamtamy

Búrka ako diabol sám. Záhradou tečú hektolitre vody, stromy sa kníšu v neúprosnom vetre a dážď ďobe do všetkého navôkol svojou silou. Sem-tam sa obloha rozjasní a v tom momente sa ozve jej strašné zachrápanie. Akoby sa malo všetko zmeniť! Akoby sama Zem trpela!
Floro si z úkrytu užíval oné besnenie počasia. Hromy i blesky vytvárali mu v duši čisté napätie. Ešte že nie som tam vonku... Tam je to peklo! Ale tu, tu za oknom, všetko sa javí bezpečne!
Po chvíli sa rozletia dvere a vkročí do domu Lunka, s nakriveným a nalomeným dáždnikom, ktorý zničil vietor. Je celá premočená. Tečie z nej ako z mokrej myši.
"Prežila si to? Čo si niekde nepočkala v zákryte?!"
"Túžila som zmoknúť. Ach, tak strašne som sa bála, že ma trafí blesk! Bolo to svojím spôsobom krásne..."
"Poď sem, vyzleč sa a ja ti uvarím čaj!" Zalamentoval si popod nos Floro. "Vyzeráš tak...krásne...celá mokrá!"

Zamyslenie o živote z pera medveďa, ktorý vie, kde je med
(Turistické myšlienky, jún 2024)

Ľudia vymysleli pomenovanie medveď, lebo medvede vedia, kde je med. Ktosi ešte k tomu pridal príbeh... Slovo medveď vzniklo údajne z ľudského lamentovania:
"Čo je to za zviera?" Povedal jeden človek, keď kohosi z nás medveďov uvidel v lese.
Druhý mu odpovedal:"Veď meeed!" A mávol rukou. Ten prvý o tom potom premýšľal... zapotil sa, nevedel prísť na riešenie... až sa mu pošmykli myšlienky a uznal: "Veďmed sa dosť ťažko vyslovuje, no slovo medveď by bolo lepšie na pomenovanie toho zvera... takáto slovná kľučka!" Tak vzniklo slovenské pomenovanie medveď.
Takto to mne, medveďovi Emilovi, vysvetlil môj starký, tiež medveď. O latinskom teda odbornom pomenovaní ursus veľa neviem, no počul som iných ľudí hovoriť o ursofóbií-strachu z medveďov.
K tomu sa rád vyjadrím. Myslím si, že ľudia dobre robia, že sa boja medveďov. Je to ozaj múdre! Sme totiž veľkí, silní, máme starosť o svoje mláďatá a máme veľkú tlamu a pazúre. Máme huňatú srsť. Každý tvor, ktorý sa nám pletie do cesty, zvykne nás prekvapiť.
Od malej včely(veď meeed) až po človeka-každý tvor má svoje miesto v prírode. Je to vlastne prirodzenosť, keď tak rozmýšľam.
Ľudia nás ale postupne vyháňajú z nášho prirodzeného prostredia. My sa ďalej rozmnožujeme, je nás viac, obývame lesy, no aj ľudia chcú navštevovať lesy vo väčšej miere ako kedysi. Teraz sa tlačia aj tam, kam ich nikto nevolal. A zdá sa, že to bude ešte horšie. Ako sa má teda cítiť taký medveď? A to nie je jadro celého problému!
Jediné, čo mu ostáva, je varovať ľudí svojím hundraním. Teším sa, že je zakázané do nás strieľať a tak nás regulovať. No časom dôjde asi aj k tomu. Budeme sa báť každého poľovníckeho výstrelu, každého poľovníka. A tam, kde sa vo veľkom zomiera, tam nie je radosti.
My by sme aj nenapádali ľudí, nesťahovali ovce, neprehŕňali sa v odpadkoch, nebehali po cestách dedín, no čosi nás k tomu ženie.
Vezmite si také lesné čučoriedky. Máme ich radi, no aj ľudia ich obľubujú. Vzniká tu stret záujmov, konflikt. Alebo lahodné brusnice.... mmmm alebo lesný med. Kdeže len je ten med?
Sme šelmy no aj ľudia sú šelmy. Ja osobne sa človeka bojím, no sú aj medvede, ktoré sa neboja. Človek je v potravinovej pyramíde na prvom mieste.
Ako som spomínal...je to len otázka času, kedy nás budú chcieť ľudia vyhnať z lesov,kedy nás budú chcieť zabiť... a čo potom bude?
Keby boli medveďe trošku múdrejšie, volali by sa radšej ľudveď. "Čo je to za zvera?" "Veď ľúúd!" "Teda ľudveď je to monštrum, čo pozná ľudí, vie kde žijú a vie ako ich zalomázgať!"
Poviem vám pravdu.... my medvede niekedy filozofujeme nad nezmyslami, sme v myšlienkach zabiehaví, túlame sa k obydliam, hundreme, útočíme na ovce, naháňame turistov. No zo všetkého najradšej máme med, lebo predsa vieme, kde je med. Cítime ho nosom!Ľudia chovajú včely, stáčajú med, majú veľa sladkostí. Neexistuje domácnosť bez medu. Ľudia majú všade med a čudujú sa, že sa k nim tak často približujeme.

Opatrných ženy nechcú
(Myšlienky o dákom Borisovi, ktorého naplno ovládla feminofóbia)

Boris sa po rokoch v osamotení pristihol, že sa stále obsedantne kontroluje. Nadôvažok, kontroluje všetko naokolo. Dáva si pozor... Na silné slnečné lúče v lete a rakovinu kože... pády na zjazdovkách počas lyžovania v zime spojené s otrasmi mozgu... na bicykli jazdí zásadne s helmou... keď griluje, dáva pozor, aby ani malá iskrička nevyletela na trávnik a nezapálila ho... dáva si pozor na cudzie náboženstvá... moderné otrokárstvo... rýchle motorky... dáva si pozor na výkričníky!...
Strach zo žien sa u neho tiež vyvinul postupne... Boris sa pred nimi už len skrýva, lebo pociťuje novovzniknutú feminofóbiu. Tá ho ozaj zvykne ťažiť... srdce sa mu z nej chveje... Kdesi raz čítal príbeh, ako istá ženská v Egypte obrala muža o všetok majetok aj o hroby rodičov a ešte ho aj vyhodila na ulicu a nechala dobiť palicami... Boris sa bojí nie len o to, že nejaká s ním chce byť len kvôli majetku, ale aj preto, že ho o tento majetok potom oberie... Spraví jej deti a ona sa mu už nikdy nebude venovať... rešpektovať ho... Určite jej ide hlavou "ak raz zomrieš, všetko prepíšu na mňa!".
Boris má myšlienky tŕpne, trochu i vzťahovačné, no nie bežnému smrteľníkovi vzdialené! Obáva sa najhoršieho... že skončí na ulici... že jeho veľký majetok zdedí práve dáka ženská... že ona mocná bude s ním žiť len kvôli peniazom, disponovať majetkom, pritom bude milovať iného... že ho bude emocionálne vykorisťovať... keď bude spať, potichu sa vkradne do poličky po rodičoch a ukradne vzácne šperky... bude nespokojná, keď nebude džentlmen a bude nespokojná, keď bude džentlmen... bude šťastná len vtedy, keď bude on smutný a smutná, keď sa bude on smiať... vykradne mu aj jeho vlastné sny... napríklad tie, ktoré sa mu skutočne snívajú... ale aj tie, ktoré má: sny o živote, o budúcnosti... vykradne mu teda aj nápady, všetku invenciu, názory, okradne ho o celý jeho život... Nikdy sa mu, baba jedna, nepoddá!
Pre tieto a i ďalšie dôvody je Boris na staršie kolená sám a opatrný ako šváb, keď sa rozsvieti. Sedí, nazerá na svet, avšak pri svetle sa mihom presunie niekam pod koberec. Už radšej nemá svoje sny, ani vlastné túžby. Nemá nikoho okrem seba samého. Raz mu jeden i vyčítal, že mu život pretečie pomedzi prsty... a on nič... vraj: čo sa tak bojí... čoho? Bolo ťažké vysvetliť, že vždy hľadal v dave len tú jedinú jednu, jemu osudom prisúdenú... ťažké bolo vysvetliť, ako ho raz istá baba rozniesla v zuboch medzi ich spoločnými známymi a vykreslila ho ako násilníka. Bolo ťažké vysvetliť, že ďalšia ho prinútila prepísať na ňu byt, lebo ho inak obviní z obťažovania. A mlčal, keď ho ďalšia chcela odbremeniť od nákupov a tak sama nakúpila "vecičky do domu" za celý jeho nasporený kapitál. "Borko môj..." vraj... "Neboj sa, ja sa ti tu o to postarám!"...
Boris nikdy nerozmýšľal, že to žene dá dosť práce byť potvorou... že je to vyčerpávajúce. Je celkom potrebné spomenúť, že oné jeho ženstvo bolo vždy svojské... počúvalo nebezpečnú muziku... spievalo ľúbivé piesne opojným hlasom... pripadalo si tak krásne ako ten žltobiely prevtelený kvet pri bájnej rieke Styx... no pôsobilo milo a priateľsky. Kto by to teda bol povedal... až neskôr vyplávalo, že boli všetky jeho baby predvídavé a tvrdohlavé...
Skúsenosti ho viedli k zvýšenej opatrnosti. Je pravda, že bol dosť hašterivo hanblivý, svojsky súperivý, nezabíjal radšej doterný hmyz a nakupoval najradšej sám. Bál sa žien z princípu: Ich domýšľavosti, perfídnej taktiky, samoľúbosti, ich tvarov i lona, ... Boris sa však bál i svojho odrazu v zrkadle. Nevie si spomenúť, či to bolo ešte predtým, ako ho ženy zničili, alebo potom. Vždy, keď sa v zrkadle prehliadal a nazrel si do očí, ostali prázdne, a bez života. Ktovie, či to spôsobili ženy, ktoré postupne v živote stretol, alebo fakt, že ostal žiť sám. Trvá to už dosť dlho...
Isté je, že ho ženské naučili opatrnosti! Čím bol opatrnejší, tým na neho tieto stvory radšej viac nesiahli.
Zdá sa, že ženy nemajú rady opatrných mužov. Uprednostňujú radšej dobrodruhov! Tých, čo sú otvorení novému, dobromyseľní, nie takí fádni a nudní ako úzkostlivý Boris. Boja sa, že by ich títo prekukli, skontrolovali, boja sa konfliktu, ktorý by z toho pramenil a aj presných pravidiel, ktoré by vznikali. Ženy chcú svoje istoty, svoju pohodlnosť!
Keď bol s nejakou ženou, mal robiť všetko a mal byť všetkým... pozorným mužom, láskavým manželom, priateľským kamarátom, pozorným načúvateľom, ak by mal deti tiež dobrým otcom... džentlmenom pri otváraní dverí... chápavým kolegom... opravárom potrubí... meničom pokazených žiaroviek... strihačom stromkov... opravárom vzťahov... milujúcim... jediným... najlepším...
Boris sa problematike feminizmu nerozumie. Nikdy si to nenačítal. Počul však, že existujú také, ktoré chcú byť vo všetkom zarovno s mužmi... vraj to vyplýva z iných teórií, ktorým on už vôbec nerozumie! V živote však odpozoroval, že sa to zrovnať nikdy nedá... veď ženy nikdy nebudú konštitučne silnejšie v ramenách, tak ako muži nikdy nebudú silnejší v bokoch. Tak nejako od prírody! Prečo to v praveku bolo tak, že muži zaobstarali jedlo a ženy ho pripravili na ohni? V čomsi sa život predsa len nikdy nemení.
A tak Boris ostal švábom. Iba obyčajným, opatrným švábom, ktorý nestretol tú pravú a kontroluje všetko možné aj nemožné, aby prežil. Feminofóbia ho zaniesla až kdesi pod koberec!