Krátke príbehy

 

Stále slobodná

Stretli sa cez internetovú zoznamku. Bolo to celé akési počudovaniahodné. Vymenili si pár správ a dohodli sa, že pôjdu spolu do kúpeľov, kde si dajú nejaký ten bazén a masáž. Muž tam pracoval, preto nebol problém vybaviť aj nejakú tú zľavu. Choval sa naozaj galantne!
Vymenili si pár horlivých pohľadov, vypili kávu, v bazéne sa síce akoby k sebe nepriznávali. Tomu chlapovi bolo trošku nepríjemné pozerať na jej veľké prsia v plavkách. Akoby ho celá niekedy vykoľajovala z rovnováhy.
Avšak stalo sa potom, že na jeho pracovnej izbe v kúpeľoch si mu sadla na kolená a objímala ho. Smiala sa a zdalo sa mu na chvíľu, že je naozaj šťastná.
Potom sa rozlúčili. Keď ju bozkával na líce na vlakovej stanici, srdce mu trošku znepokojením poskočilo. Nebude ju teraz vidieť takú dlhú dobu. No vymenili si aspoň telefónne čísla. Hneď jej aj zavolá.

Potom mala povinnosti a keďže bývala ďaleko, mohli si len volávať. Mladík horel vždy nedočkaním, keď mu zazvonil mobil do ticha izby. Už ten pocit dávno nezažil. Pocit zamilovanosti. Ozaj bola ako jeho nová bohyňa, ktorú maznal pri každom telefonáte. Otvorené rozhovory o láskaní mal najradšej.
Dohodli sa, že sa stretnú opäť osobne. Už bola pobalená a zavolala mu. I vykríkla mu odrazu, že na nejakú banalitu, o ktorej sa rozprávali, zvýšil hlas. Liečila sa na paniku. Aj on sa liečil na bludy. Rozhodnutie padlo jasné- nepríde.

Muž bol úplne odrovnaný. Veď som predsa nezvýšil hlas. To sa jej len zazdalo. Je chorá, no čo už. Má to v karte napísané a ja... ja ju aj tak milujem. No čo mám robiť, keď nechce prísť. Skúšal jej zavolať.  Bezvýsledne. Po opakovaných pokusoch mu zdvihla. Ak jej ešte raz zavolá, udá ho na polícií za obťažovanie!

Chorý svet- pomyslel si muž. Čo sa to s ňou porobilo?

O mesiac na to mu zrazu zvoní telefón. Ozve sa žena z tohto príbehu. Rozpráva, že myšlienka ich vzťahu bola pekná. A že vtedy dostala menštruáciu. Aj som si myslel- odvetil muž. Len niečo také mohlo byť v tom celom probléme.

Tá žena bola v tridsiatich troch rokoch pannou. Hrala na hudobný nástroj a bola... tak trošku vyplašená. Z mužov, zo života, z diania naokolo... Rozišli sa navždy.

Po dlhom čase si všimol jej profil na internete. Už je to skoro osem rokov! A stále slobodná...

Jedného dňa sa narodilo Brblo. Hneď ako uzrelo svetlo sveta, usmialo sa. Bolo šťastné že je tu, radovalo sa z každého okamihu svojho života. Skákalo ako žaba, behalo ako zajac, alebo sa gúľalo ako pomaranč. Brblo bolo maličké a okrúhle, spôsob pohybu gúľaním malo najradšej. Počas teplých slnečných dní sa vznášalo a lietalo medzi vtákmi. Chcelo obletieť celý svet, chcelo doletieť až ku Slnku. Raz, keď sa Brblo gúľalo po chodníku, ho zbadalo dieťa a rozpučilo ho. Ostala po ňom iba zelená škvrna.

.

Všetky dievčatá zo základnej školy ho poznali. Volali ho Alzák úchylák, lebo bol malý a zelený. Keď stretol v parku školáčku a boli tam sami dvaja, tak sa pred ňou odhalil a ukázal jej svoje prirodzenie. Takto to bolo mnoho rokov. Potom si na neho počkal otec jedného z dievčat a zbil ho. Potom Alzák úchylák kamsi zmizol a už ho viac nik nevidel. Kolovali o ňom rôzne chýry. Podľa niektorých sa presídlil do iného mesta, podľa iných ho zavreli na psychiatrii. Každopádne bolo šťastím že dievčatá v parku už nikto neobťažoval. Ak chceli školáčky vidieť úchyla, tak museli ísť až do Bratislavy.

Na okraji spoločnosti

Pri predstave radosti, žiaľu, straty ostal zachmúrený. Dlho sa prechádzal od mesta k mestu, kráčal za krajnicou. Autá svietili a ich mihotavé svetlomety ožarovali mu tvár. Nepatrím nikam. Nikomu nie som milý. Myšlienky prerýval plecniak, ktorý mal prehodený cez útle rameno. Stále mu padal nižšie na chrbát pod ťarchou vecí, ktoré v ňom niesol.
Poznanie ma privedie len na križovatku ciest. Keď sa ním riadim, keď ho hľadám... Ale vlastne nič. Tu na okraji civilizácie mi je dobre.
Vŕŕŕn... prefrčalo okolo ďalšie auto. Jeho osvetlená tvár v tom momente vyjašila grotesknú grimasu. Akoby ho niekto naháňal a pichal do neho nožíkom. Kam sa pôjdem najesť? Kým dorazím, ešte viac vyhladnem.
Bolesť a odchov nových myšlienok sa mu mihotajú telom tak, ako hviezdy na nebi. Nezapadať nikam, strániť sa spoločnosti druhých, nerozumieť ich móresom, správaniu. Alebo radšej ani nechcieť!
Stromy ševelili do občasného ruchu cesty akúsi trúchlivú melódiu. Ich lístie pospevovalo. Zdalo sa mu, že mu chcú poštekliť ušné bubienky, utrieť pot z čela. Batoh opäť padá skoro do úrovne kolien. Veľkí myslitelia, ako som o nich čítal v škole, mali veľké myšlienky. Zaoberali sa prírodou, alebo človekom ako takým. Skúmali poznanie, pôvod prapríčiny, súcno či krásu tohto sveta.
Nerád by som patril k tým... a tu je moje zamyslenie... ktorí prihadzujú do spoločnosti svoj odpad. Ukazujú sa na videách, fotografiách a prichádzajú vždy s čímsi novým. Tá prvoplánovosť je aj ako ich vlastná genialita. Toto smetie len špiní iné duše. Povahu druhých láme na prach. Ak prinesiem niečo nové, bude to iné. Nie nepotrebné. To je moja úloha.
Tu na okraji za vozovkou je mi dobre. Kráčal už dobrú hodinu a duša mu odpovedala na impulzy srdca. To, niekedy akoby sa na neho nahnevalo za trúfalosť. Sem za krajnicu patrím, len tadiaľto idú moje kroky, môj tep, moja biológia.
Svetaznalí nech nehľadajú v ňom bezdomovca, ani tuláka. Je na okraji ako nejeden iný. Zvolil si to dobrovoľne. Sem patrí, lebo to tak cíti. Nie je ani vrah, ani posledný prehratý. On len ide domov. Z mesta do mesta. Tam, odkiaľ pochádza.

Pád

Možno že život donáša útrapy aj nám, odlúčeným. Aby každý pád za niečo stál. Polená mi zlomili nohy, posledne som ochrnul a vlečiem sa už len na rukách. Akoby aj takáto metafora naháňala v iných hrôzu. Veď predsa... Každý pád stráda rozum a pýcha vracia úder pod pás ako ten víchor, čo oboril sa na stromy a vytrhol ich aj s koreňmi.
Prší. Ten mihot na okeniciach a buchot ako na tamburínu pripomína mi, že žijem. Všetko sa mení. Už v detstve mi dážď priháňal pokojný spánok. A síce i dnes je rovnaký, ja som iný. Starší. Svet sa otočil toľko veľa- krát ako v nejakom zlom filme a ja sa pýtam, či oná zmena priviedla ma k podstate, načo do pekla som tu na Zemi?!
Búrka láme vetvy presne ako keď človeka skolí príhoda. Nie je tu. Odrazu mizne a s ním aj dôstojnosť, tá moja, ako štipka snáď čohosi jestvujúceho. Každý by mal mať svoju dôstojnosť. Alebo aspoň, každý by mal ostať človekom.
My romantici strieľame ruže kdesi na púti a zabúdame, že mesiac stratil pri toľkých svetlách svoje spoje k očiam. Je tam, v nebi, to je jasné. A aj vtedy osvetľuje svet. Nežnejší ho snáď i cítia, keď ich volá k počestnému spánku. Ja však zabudol som tú noc, keď som ťa uzrel, na mesiac, hviezdy i spenenú rieku. Pripomenula si mi akurát cintorín.

Domov

Na lavičke pred rodinným domom sedel mladý muž. Cítil sa osamelo. Býval v dome s rodičmi a nemal vlastnú manželku, ani deti. Bol ako vietor. A ako pribúdali roky, predstava svojej šťastnej rodiny strácala sa pomedzi "už vydaté" či "už ťarchavé", "s deťmi" ženy. Muž ostal takpovediac na ocot.
Premýšľal toho dňa nad rodičmi. Vzťahy boli niekedy napätejšie. Otec i mama ho mali radi, aj on ich. Aj jeho vlastný pes ho mal rád. No niekedy sa navzájom zlostili. I napadlo ho, aké by to bolo, keby rodičia pomrú. Ako sa to všetko zmení. Aj keď ho hnevali, práve toho dňa mu vnútorne nerozumeli, aj napriek tomu neprial si ich smrť. "Ako by to bolo, keby sa z človeka stal nečlovek?!"
Po chvílke začínajú padať na cestu k lavičke kvapky dažďa. Už dávno prišiel na kraj večer. Už dávno svieti pouličná lampa.
"Musím to vydržať, aj keď máme konflikty. Dúfam, že nebudem príliš vehementný. Majú už svoje roky..."
Muž si spytuje svedomie. Minule totiž zvýšil na nich hlas. Keď mu spadne na nos kvapka dažďa, zadiví sa. Trošku mu ho aj pošteklí. A tak sa postaví, nechá lavičku v tmavom kúte večera stáť a prechádza domov do domu. Má tam oboch rodičov. Práve budú spolu jesť.
"Aj napriek rokom sa tu nič nezmenilo. Tu je to vždy takto. Asi to ma hnevá..."