Čo čítam teraz

A.P.Čechov - Rozprávky


Krátke príbehy a poviedky. O pravé rozprávky sa nejedná. Autor sa narodil v roku 1860. Študoval medicínu.

Asi najviac sa mi páčil príbeh Zločinec.

Iné z výberu:Chameleón, Otecko, Súd, Švédska zápalka... 

Niektoré sú trošku detektívne. Čechova mám rád, takže nie je o čom. V úvode je spomenuté, že inšpiruje mnohých autorov. Aj mňa inšpiroval. Tentokrát ma zaujali nárečové prvky, absurdita, obyčajný človek, tradičné ruské zvyky.

Hodnotenie:9/10

Jules Verne - Honba za meteorom
(V texte je spomínaný dej)

Dean Forsyte a Sydney Hudelson žijú v malom meste Whaston. Každý z nich má svoju pozorovateľskú stanicu s ďalekohľadmi. Každý z nich je amatérskym astronómom. Jedného dňa objavia obaja meteor pri pozorovaní a každý z nich chce tento objav pripísať sebe.
V druhej rovine je svadba Stanforta a Walkerovej u právnika Protha.
Meteor sa nazbe whastonský. Lieta po obežnej dráhe Zeme. Ktosi z observatória ho pomeral. Vraj je celý zo zlata. Jeden chlap aj zistil, že padne na Zem pri Upernaviku v Grónsku v presný čas.
Tak začína výprava, lebo má hodnotu väčšiu, ako všetko zlato Zeme. Vystupuje tu aj Zéphyrin Xirdal, ktorý vymyslel prístroj, ktorý prinúti meteor spadnúť. Kúpil zároveň ten predpokladaný pozemok v Grónsku, kde mal meteor spadnúť. Vlastníctvo bude teda jeho! Jeho strýc bankár snaží sa popri tom zbohatnúť na akciách zlatých dolov, ktorých hodnota na trhu klesá.
Nakoniec skončí zlatý meteor v mori. Nikto ho nezískal. Dean a Sydney sa skamarátia.

"Či vari nie sú tí, čo sa ženia, tak trochu blázni?"

Prečítal som to ako malinu. Fakt dobrý a napínavý príbeh. Verne za to stojí.

Hodnotenie:9/10

Halldór Laxness - Svetlo sveta


Tetralógia. Knihy Hlahol zjavenia božej všemohúcnosti, Zámok v krajine leta, Básnikov dom a Krása neba. Islandský román. Hlavnou postavou je básnik Ólaf Kárason Ljósviking. Vystupujú tu aj iné postavy, ktoré dotvárajú dej. Hlavná postava si teda basňami zarába na živobytie. Píše a opisuje krásu sveta. Je aj humoristom. Román bol napísaný pred 2.sv.vojnou a v Nemecku Treťou ríšou neuznaný a zavrhnutý. Práve Hitlerove Nemecko sa tu odzrkadľuje, síce v islandských pomeroch, v postavách. Prostredia majú islandskú autenticitu-od mora až po ľadovec. Dej je popretkávaný peknými básňami. Preklad je uspokojivý. Je to náročnejšie dielo, aj čo sa výrazových prostriedkov týka.
Autor je celosvetovo známy. Napísal viac románov. V roku 1955 získava Nobelovu cenu.

"Ako si človek celý život ustiela, tak si v starobe ľahne."
"V skutočnosti nikto na svete nie je taký opustený ako starí ľudia."
"Nemať nikoho, to je choroba."
"Bývali časy, keď pevne veril, že v tejto knihe sa skrýva tá nepochopiteľná útecha."
"Každý, kto plače, váži si život."
"Niet väčšej blaženosti než dvaja ľudia a slnko."
"Vládla tu príjemná pohoda a poriadok, čo vytvárajú teplo domova, ktoré je vzácnejšie než všetky bohatstvá."
"Byť sám, to znamená byť básnikom."
"Pekné je byť spolu, ale pekné je i lúčiť sa."
"Zo všetkého nedokonalého, čo ľudia stvorili, sú bohovia najnedokonalejší."

Hodnotenie:8/10

Camilo José Cela - Úľ


Mne predtým neznámy autor píše o nižšej strednej vrstve v Madride. Títo ľudia majú svoje trápenia, neduhy a sny. Autor používa sarkazmus. Tento román je v Španielsku známy a rozšírený.
Pre mňa dej trochu chaotický, nejednoliaty, postavy groteskné, pritom však trošku stratené. Celku som popravde veľmi nepochopil, no krátke fragmenty z diela ma pobavili aj nútili k zamysleniu. Cítiť autorov pesimizmus.

"Môj priateľ urobí, čo mu rozkážem, je mi veľkým dlžníkom."

Bola mu udelená Nobelova cena za literatúru.

Hodnotenie 6/10

Pierre Loti - Islandský rybár


Ďalšia knižka z týchto drsnejších končín zemegule. Yann je rybár a má priateľku Gaud. Chodí na more spolu s ďalšími, ženy sa o nich boja. Vystupuje tu Yvonne, ktorá pripomína ľudové islandské zvyky ako pletenie. V závere sa Yann z mora domov nevracia. Zahynie, symbolicky sa oženil s morom, ktoré si ho vychovalo a v mladom veku si ho berie do svojej područe. V knižke vystupujú aj iné vedľajšie postavy. Je tu naznačená žalosť z úmrtia syna, resp.vnuka.

Preklad je vydarený. Dielo bolo napísané koncom 19.storočia. Autor bol moreplavec. 

"Prílišná sila môže byť azda žene na závadu, ale chlapovi neujme krásy."
"Staré matere často nemajú sĺz vo vyschnutých očiach."
"Chalupa sa jej zdala ešte žalostnejšia, bieda trpkejšia, svet prázdnejší."

Hodnotenie:7/10

Ja som si pred pol rokom kupila od ivany dobrakovej knihu bellevue,je to o dievcati u ktorej sa prejavila psychoza v mladosti,dobre sa to cita inak citam detektivky alebo psychthillery,od Fitzeka mam asi osem knih on pise oknihy kde je hlavnou postavou dusevne chory clovek,tiez sa to lahko cita

Mario Vargas Llosa - Pantaleón a jeho ženský regiment


Príbeh z peruánskej časti Amazónie o vojenskom bordeli. Kapitán Pantaleón spravuje istý počeť neviestok, ktoré ukájajú vojsko štátu. Hlavne v Amazónií, kde je divoko. V druhej dejovej línií vystupuje brat Francisko, ako zakladá kresťanskú sektu v tejto oblasti. Jeho nasledovníci pribíjajú zvieratá a neskôr aj ľudí na kríže. Potom sa jedného dňa stane, že istú pobehlicu prezývanú Brazílčanka zabije partia chlapov, ktorí si chcú s týmito ženami povyraziť. To je podnetom, aby zatvorili Stredisko dámskeho servisu. Pantaleón je smutný - tvrdí generálovi, že vojaci si pochvaľovali a zlepšila sa celková morálka, keď mali ženy na uspokojenie. Parafr.:"Bola to tiež vojačka." Teraz po zatvorení strediska bude družstvo demotivované. Ženy si Pantaleóna ako vojaka obľúbili.

Horevyššie je krátky nepodrobný výcuc. Mne sa knižka páčila, miestami to bolo aj vtipné, aj na zamyslenie. Citáty som si nevypísal. Postavy mi boli blízke, smútiaci Pantaleón Pantoja, ktorý prišiel o prácu či Brazílčanka, ktorá bola veľmi krásna a bola aj Pantaleónovou milenkou. Je to trošku náročnejšie čítanie.

Hodnotenie:8/10

Patrick White - Strapce lístia


Z anglického originálu A Fringe of Leaves preložil Michal Breznický. Na úvod sem píšem túto info o preklade-čosi totiž nie je v poriadku. Autor síce získal v 1973 Nobelovu cenu, no mne nie je jasné, za čo! Kniha je dosť rozsiahla, pritom mi uchádzal dej. V zásade ale išlo o stroskotanie lode kdesi neďaleko Austrálie. Prežila pani Roxburghová, no ruku do ohňa by som za to nedal. Ha-ha. Najlepšie je, že celková štylistika zaostáva za básnickosťou, ktorá sa na poéziu len hrá. Dielo sa mi čítalo hrozne. Pomaly, bolo to nesúvislé, bez evidentných zvratov a gradácií v deji, postavy neblízke, akési jalové, tá druhá žena Scrimshawová ma hnevala už len tým, že existuje. Bolo tu však cítiť akúsi vyššiu spoločenskú vrstvu Austrálie, anglickej kolónie. Údajne hlavná hrdinka prežila nakoniec stroskotanie a dostala sa k domorodcom, no ja som si to vôbec nevšimol. Ha- ha.

"V každej žene sú tajomné hlbiny, možno o nich ani nevie, no skôr či neskôr bude trpieť."
"Jej najsladším pôžitkom bývali azda samotárske potulky po stojatých vodách skúsenosti."
"Denník formuje osobnosť, lebo rozvíja zvyk skúmať samého seba."
"Jakživ si neuvedomila, či túži oddať sa láske celá celučká a či tiež túži po bezpodmienečne opätovanej láske."

Možno je dielo fajn, len preklad ho totálne sprznil. Ozdobné prostriedky v kontexte mi nesedeli a poburovali ma, ako napr.metafora "pieskové obočie". Aj názov by mal byť iný-čosi ako Obruba lístia a nie strapce-strapce tu je myslené ako čepeľ listov- uznajte, čo je to za preklad. 

Skromne hodnotím 4/10, aj to preto, že som si precvičil gramatiku a páčilo sa mi pár citátov.

E.M.Remarque - Tiene v raji


Prenesene sa v románe spomína "raj" ako New York, mesto, v ktorom sa stretávajú emigranti z Nemecka počas 2.sv.vojny. Jedným z nich je muž s prezývkou Ross, ktorý je hlavnou postavou príbehu. Ako Nemec sa vysťahoval pred ukrutnosťou nacizmu do Ameriky. Robil aj v múzeu v Bruseli, kde sa schovával pred Nemcami, no potom išiel za veľkú mláku. Ross, resp.Róbert žije v hoteli, kde sú aj iní emigranti. Lamentujú nad životom. On ako Nemec je niekedy terčom výsmechu, že je tiež "zrúdou", hlavne od Nataše. S ňou neskôr nadviaže pomer. Ross pracuje na čierno pre Silversa- pomáha mu s predajom obrazov známych maliarov. Pomáhajú mu tu skúsenosti z múzea. Silvers využíva vojnovú situáciu a medlí si ruky na "časy po vojne". Ross potom odchádza na dva týždne z NY do Hollywoodu. Jedná sa ale aj o točenie akéhosi filmu o fašistoch, kde Ross vyjadruje jasne svoj odmietavý postoj. Keď sa vráti do New Yorku, vysvitne, že Nataša si našla niekoho iného. Aj napriek tomu ešte spolu trávia čas. V závere sa rozchádzajú, je po vojne, Ross sa vracia do Európy a hľadá svoje korene.


"Veľa sa dá zabudnúť, keď človeku ide o holý život."
"Ľútosť rozožiera dušu väčšmi než kyselina."
"Staroba nikomu nepridá. Preto treba mať podľa možnosti viac než len krásu."
"Náš vzťah je ešte veľmi blízky nenávisti."
"Keď niekto žije ako ja, zavše ho pochytí smútok."
"Tak poď a povedz mi, že ma navždy miluješ a že nikdy neostarneme."
"Vieš až priveľa! To škodí láske."
"Keď si tu, nepotrebujem nikoho iného. Keď odídeš, budem sama, a kto už vydrží byť sám?"
"Náš vzťah sa za posledné týždne stal abstraktným a zdanlivým."
"Spomienky netreba vláčiť so sebou. Sú ťažkým bremenom, ak človek nie je taký starý, že sú tým jediným, čo mu zostalo."

Na začiatku si Ross musí predĺžit papiere, aby mohol ostať v Amerike. Právnik ho "ošklbe" o veľa peňazí. Knižka je písaná z pohľadu Ich erzähler, teda očami hlavnej postavy. Z toho pramení typická výraznosť, lepšie vcítenie sa s hlavnou postavou. Niektoré Remarqueove výpočty z koncentračného tábora sú tu hrozivé!
Hodnotenie:9/10

F.M.Dostojevskij - Diablom posadnutí

Dej knižky sa odohráva kdesi v Rusku pánu Bohu za chrbtom, hlavne v osade Skvorešníky. Vystupuje tu veľa postáv, ktoré sú v prenesenom význame "posadnuté". Stavrogin ako prepojenie s metafyzickou rovinou bytia, Stepan Trofimovič, Piotr Vechovenskyj, Šatov či Kirillov- autor opisuje ich vnútorné zamyslenia, všetko vystavané na presných dialógoch. Títo ľudia majú teda spoločné, že v ich živote koná Diabol, démonické sily, resp. Besy- podľa príbehu z Evanjelia, kedy Kristus vyháňa z diablom posadnutých démonov a posiela ich do svíň- pasúcich sa na lúke. Tieto svine potom vbehnú do mora a utopia sa aj s nečistými duchmi. Ježiš v tomto príbehu očistí posadnutých.
A tak je to aj v tomto diele. Autor sa tu zaoberá otázkou ruského národovectva... parafr.: "Rusko je hra prírody, nie rozumu." Táto otázka vyvrcholí pri intelektuálnom konflikte vysokoškoláčky a gymnazistu... ktosi z postáv sa tu zamýšľa nad tým, ako "vyhubiť géniov..." "Ľudstvo prežije bez Nemecka, Rusov, Angličanov, bez chleba tiež prežije, no neprežije bez krásy... estetické vnímanie a cit pre krásno ako také sa tu tiež vyníma. V niektorej z kapitol zas vznikne požiar, pričom padnú prvé obvinenia. V následnosti na to sa Dostojevskij snaží priblížiť pôrod Márie Ignatievny- Šatov pri tom tára, nakoniec sa podarí dieťa porodiť vďaka Arine Prochorovne.
V ďalších miestach deja sa objavujú úvahy o samovražde- "Ak sa zastrelíte, stanete sa Bohom..." "Nechápem, ako mohol doteraz ateista vedieť, že Boh nie je, a zároveň si neuvedomiť, že on sám stal sa Bohom..." Dovedna v diele umiera 13 postáv. Niektorí spáchajú samovraždu. Nitky medzi nimi jestvujú, hlavne v úvode diela sú charaktery bližšie priblížené čitateľovi. Celkovo pochopenie diela a deja nie je jednoznačné, myslím si, že sa pri každom novom čítaní dá nájsť niečo nové, zatiaľ nepovšimnuté.

"Bol to človek svedomitý a preto býval často smutný."
"Ešte stále je očarujúci pre jej ženské srdce, teda nie len ako vyhnanec alebo ako slávny učenec, ale aj ako pekný chlap."
"Po skutočných, ozajstných mukách niekedy aj hlupáci dostali rozum, takú schopnosť má trápenie."
"Ak uprednostňujete gilotínu a ešte s takým nadšením, tak jedine preto, že stínať hlavy je to najľahšie, ale mať ideu je to najťažšie."
"Nechápeš, že človek okrem šťastia nevyhnutne potrebuje aj nešťastie?"
"Človek je nešťastný preto, lebo nevie, že je šťastný, jedine preto. To je celé!"
"Treba byť skutočne veľkým človekom, aby sme obstáli aj proti zdravému rozumu."
"Hlúposť, ako aj najvznešenejší génius je rovnako prospešná pre osudy ľudstva."
"Priateľka moja, nepotrebujem nič, iba vaše srdce a tento váš milý, očarujúci pohľad, akým na mňa pozeráte!"
"Boha potrebujem už len preto, že je to jediná bytosť, ktorú možno večne milovať."

Román Diablom posadnutí začal Dostojevskij písať v roku 1870. Nie je to jednoduché čítanie, je to písané ťažším jazykom. Vzťah k národu, náboženstvu zvládol v diele Fjodor k jeho chvále. Sám si prešiel v živote viacerými úskaliami- bol skoro obesený, omilostený cárom Mikulášom I., následne prenesený do pracovného tábora, kde mu 4 roky robila spoločnosť len jediná kniha- Evanjelium. Po návrate z nútených prác bol akoby živou mŕtvolou, kýmsi kto prežil smrť, čo sa odrazilo aj v jeho ďalšej tvorbe. Už nebol tým rebelom z mladosti, ateistom, ale zdá sa veriacim ortodoxným kresťanom. S myšlienkami Dostojevskij štrikuje, čitateľa vťahuje k analýze jednotlivých postáv, poznačenej ich charaktermi, učí nás myslieť a utvárať si vlastný názor. Ústredným motívom prežívania niektorých "posadnutých" je nihilizmus, teda ničotnosť. Akoby na nepopísanej tabuli nám ukazuje tváre svojich postáv, ktorých charaktery načerpal úsilným a hĺbavým pozorovaním ľudí v bežnom živote, trefne ich pomenúvajúc. Myslím, že nie je na mieste hodnotiť povahu autora. Isté je, že trpel celý život epilepsiou a aj napriek tomu písal. Dielo, podobne ako aj iné jeho knižky (Zločin a trest, ..., ...) tvoria vrchol ruskej klasiky a inšpirovali celé generácie autorov. Dostojevskij inkliminoval k utopickému socializmu. Bol to spisovateľ, filozof.
Hodnotenie: 9/10

Nedávno som videl memečko na tému nihilizmus - na obrázku bolo popadané lísie (jeseň) a text "Som nihilístie" .

Dostojevský patrí do kvadrantu idealistov (INFP), takže pochopiteľne inklinuje k utopizmu; prítomné a dominujúce sú emócie; dôraz na hodnoty, idei a hlavne svoje potreby (preto vedia byť veľmi sebeckí). "Ja to tak proste cítim" alebo "robím to, čo cítim a čo mi hovorí vnútorný hlas" je najčastejšia mantra INFP (s jednou som chodil, ezo, tarotové karty - strašne ma to priťahovalo, pretože to, čo je u nej dominantné, to je u mňa blindspot )-

Princezná Diana bola tiež INFP (v kráľovskej rodine bola skôr ako slon v porceláne, preto si aj vydýchli, keď odišla - pozerám 6. sériu The Crown)..

Apropos aj ja som našiel počas temnoty Boha a to som bol dovtedy presvedčený ateista. Aj som sa snažil pochopiť, prečo sa to stalo - zrejme som bol donútený pripustiť (veľmi veľmi ťažké u perfekcionistov), že nemám všetku moc vplývať na svoj život a že predsa len existuje niečo vyššie; niečo, čo je silnejšie ako ja (Rímski alebo grécki bohovia, judeokresťanský Boh - je jedno ako to pomenujem).

Dnes som vnútorne stotožnený (cítim to tak), že Boh naozaj existuje. A že to, čo som si myslel, že je Boh, bola skôr karikatúra a moje fantázie a neznalosť (je to IMO prípad väčšiny ateistov) - začal som si totiž o tom čítať..

Mne sa na Diablom posadnutých najviac páčil groteskný kapitán Lebiadkin, ktorý vnášal humor do inak vážneho príbehu. Veľmi sa mi páčili jeho smiešne básničky, a keď sa u Varvary Petrovny pokúšal hovoriť o svojej potupe, ale neodvážil sa povedať to na rovinu. Ešte sa mi veľmi páčilo že bol zaľúbený do tej mladej ženy, Lizavety Tušinovej, tak sa myslím volala. To je ako keď sa nejaký fanúšik zaľúbi do nejakej celebrity a potom jej vypisuje básničky a listy.