Partnerské-ľúbostné vzťahy

Touto témou chcem k písaniu podnietiť všetkých, čo majú s partnerstvom skúsenosti a zároveň trpia psychotickým ochorením. Napíšte nám svoje skúsenosti so svojej časti života ohľadom partnerstva.
...
Zverením ohľadne tejto témy môžete napomôcť ostatným, že je nádej, že nebudú sami.



.................................................................................

Ja sám som bol už ženatý a to dva roky. S dotyčnou som chodil, bol zasnúbený a zobratý sedem rokov. Počas celého tohoto partnerského života sme navzájom o svojich diagnózach vedeli. (Ona mala paranoidnú schizofréniu).

Bol to vcelku dobrý vzťah. Spolu sme riešili svoje problémy. Mali sme sa radi. Niečo cez päť rokov sme aj bývali v spoločnej domácnosti. Obaja sme sa v rámci svojich možností snažili zamestnať a pracovať a tým aj prispieť do domácnosti. Ona však bola chorobne na tom lepšie ako ja. Hlavne čo sa práce týkalo bola čoraz úspešnejšia. Zo začiatku vzťahu jej nevadila moje chabé pracovné tempo a mnohé problémy s tým spojené. Vlastne sme v tom boli na začiatku podobne. Jej sa postupne zlepšovalo. Rozhodla sa pre živnosť. Finančné rozdiely medzi nami začali rásť. Postupne sa vypracovala na zárobok až 2000€ t.j. 60.000Sk mesačne ja som jej skutočne v tomto nemohol konkurovať. Jej šikovnosť však podmienila nazeranie na mňa. Vzťahy ochladli. Na definitívny záver prišlo na odchod z bytu a rozvod.

Zhrnuto, šesť rokov sme si žili ako holúbky, ale tým siedmym sa to pokazilo. Som rád, že na vine nebola patológia, ako by sa od dvoch chorých dalo čakať, ale obyčajné odcudzenie hodnôt.

Absolvovali sme spolu veľa výletov v sloveskom aj zahraničnom prostredí. Spolu sme strávili 6X Vianoce. Poznali sme naše rodiny. Šesť rokov sme žili v harmónii. Rovným dielom sme si rozdelili náklady za nájom, stravu aj občasné výlety.

Myslím, že to bol pekný vzťah, na druhej strane som nesmierne rád, že už ho mám za sebou. Posledný rok žitia s mojou exmanželkou ma dokonale odradil a uvedomil som si, akú silu majú peniaze na charakter.

................................................

Mal som okrem exmanželky ešte pár vzťahov. Boli to však len akési chodenia spolu najviac 4 mesiace. Teraz som už dva roky sám t.j. bez vzťahu.

.................................................

Týmto napísaným chcem zdôrazniť, že láska a vzťahy nám chorým nemusia byť vôbec vzdialené alebo cudzie.

.....................................................

Priznám sa, že aj teraz by som mal rád niekoho o koho by som sa mohol oprieť a dať mu svoju náklonnosť a lásku. S radosťou by som k sebe privinul ženu, ktorá by ma mala rada a chcela so mnou tráviť svoj čas. Viem, že moje hľadanie nie je jednoduché, ale snáď tam niekde v diaľke je tá, ktorej budem za to stáť.

Lapaj napísal:ja neviem milovat a som tymto zistenim neskutocne nadseny, pretoze ma to usetri toooolko bolesti (a mozno aj krasy, ale to neriesim)...

Priznávam, že aj ja nejak asi neviem milovať. Teda mám rád také osoby, ako je Boh, ako sú rodičia, niektorí ľudia. Takisto takpovediac z lásky preferujem isté činnosti a spôsoby vecí, isté mentality a tak podobne. Ale že by som miloval jednu jedinú osobu na spôsob zamilovania sa, čoho výsledkom by bolo chodiť spolu, mať vzťah, dávať si darčeky, zhovárať sa, nebodaj sexovať, to jaksik nedokážem. Ani si to neviem u seba predstaviť.

Nikdy som taký vzťah nemal a ani nejak nemám silu alebo vôlu sa snažiť túto situáciu zmeniť. Úprimne, vyhovuje mi to tak, ako to je. Rozmýšľal som síce už neraz, že aké by to bolo, keby som bol viacej zaujatý hľadať si partnerku, no nejak to vždy skončí pri tom, že sa mi to nechce. Možno som mamičkin miláčik a kým mama žije, tak sa môžem vykecávať u nej a nemám potrebu po ženskej ruke a nehe. Uvidíme, ako sa to vyvinie.

Ahojte vsetci chcela by som od vas radu, rok chodim s mojim priatelom, po roku sme sa spolu nastahovali, ja mam schizoafektivnu poruchu od roku 1998 on je zdravi naposledy som bola v nemocnici v roku 2008 takze ma choru nevidel. Momentalne pracuje na lodi a chodi zriedka domov ja to nezvladam a som psychicky na dne. nechce odtial odist robil lebo dobre zaraba, ja zarabam malo ale som doma pri mamine hlavne. ale aj sama by som vyzila jeho peniaze nepotrebujem. mam najvyssie vzdelanie on nie neviem ci aj toto nie je problem, ale ja sa k nemu prisposobit neviem napr. pracou na lodi.

Ahoj ivetoth,
je pozitívne, že máš vzťah. Úžasné je aj, že dokážeš fungovať finančne, vzťahovo aj celkovo. Naše choroby sú ťažké a tak treba oceniť každého, kto žije tým normálnejším životom.

Ohľadom priateľa je ťažká rada. Keď môžem, doporučujem Ti dať sa čo najrýchlejšie primerane dohromady a to najmä po psychickej stránke. Rozhodnutia v súvislosti so vzťahom urob radšej vtedy, keď sa budeš cítiť úplne fit a nie ako si písala, že si psychicky na dne.

mily moderator, najhorsie na tom vsetkom je ze ani moja mama a skoro nikto v mojom okoli neveri ake tazke je zit s tou chorobou a prekonavat samu seba. doteraz som bola sipkova ruzenka prispata zo zyprexi a teraz z abilify neviem dobre spat....dost tazko sa mi tu v tomto fore orientuje chcela by som s viacerymi ludmi komunikovat naraz.

Ahoj ivetoth,
žiť s chorobou F20 až F25 nie je vôbec jednoduché a to dokonca ani vtedy, keď odborník píše, že je stav kompenzovaný. Veľmi časté sú príznaky ako je pasivita, apatia, vyhodenie z rytmu života, výkyvy v spánku, sociálna izolácia, mierna depresia... So spomínaným sa pacient stretáva mnohokrát denne a je pre neho zaťažko zvládať všetko ako Tí, ktorí si chorobou neprešli.

Čo sa týka ostatných, je len na nich ako sa Ti ozvú. Je nás tu viacero s F25, ale sú tu aj s inými diagnózami, ktoré sú cieľovými tejto stránky.

Tuto

Ahoj ivetoth!

Vítam Ťa na našom fóre, som nadšený z každého nového člena, obzvlášť takým, ktorý prispieva. Tým, že toto píšeš, komunikuješ so všetkými naraz. Všetci členovia aj hostia majú možnosť si to tu prečítať a zareagovať. Tvoj problém sa hodí presne do tejto témy o partnerských vzťahoch, nuž keby si chcela viacej rozvíjať okolnosti svojich trápení, môžeš si založiť samostatnú "kauzu" o sebe v sekcii "Kauzy". Ale keďže prispieva výrazne menej ľudí, než je zaregistrovaných, tak sa dá niektoré veci riešiť aj v rámci témy "Ako sa dnes máš", ktorá je tu na fóre najaktívnejšia. Prajem Ti krásne a užitočné chvíle strávené na tomto fóre.

ivetoth napísal:najhorsie na tom vsetkom je ze ani moja mama a skoro nikto v mojom okoli neveri ake tazke je zit s tou chorobou a prekonavat samu seba

To poznám veľmi dôverne. U mňa to vyústilo až do takého túženia po uznaní mojich problémov, že keď mi doktor v roku 2006 povedal, že to vyzerá na schizofréniu, tak som sa doširoka usmieval od ucha k uchu, a ešte cestou v električke som bol šťastný a usmieval sa na celý svet, že aké to je fantastické: "Odteraz už to nie je len depka, už nebudú na mňa pozerať, že si za to môžem sám, už to bude schizofrénia, a teda niečo vážne, už budú musieť ustúpiť." Takto nejako som zmýšľal.

K tomu Tvojmu problému s priateľom sa žiaľ neviem vyjadriť. Ja som asi príliš neskúsený v láske, takže v tom nevidím žiadnu inú logiku len takú: on je fuč, ja som fuč, málo sa stretávame, nie sme od seba závislí, ja nechcem jeho život, on nechce môj typ života... takže rozchod. Lenže si uvedomujem, že v láske takáto logika asi neplatí.

Prajem príjemný čas a veľa múdrosti pri riešení veci.

Ahoj vsetci, chcem sa s Vami podelit o moju Lasku. Mam neskutocne stastie (mam F.25) ze som stretla muza svojich snov, no napriek tomu nie som stastna....Je mi smutno a neviem si to vychutnat, pretoze moja laska ma zial taku pracu ze je stale prec. Dostavam sa z toho do hlbokych depresii....chcela by som ist tam kde on pracuje ale to nie je mozne...lebo by sme tam museli byt minimalne pol roka a mne by tam nevedili aplikovat injekcie a lieky......

Ahoj ivetoth,
máš pravdu, si šťastný človek a zároveň to nemáš vôbec ľahké. Tvoj partner by sa Ti nevedel prispôsobiť tak, že by si našiel prácu niekde tu v blízkosti? Chcelo by to nejaký kompromis. Tie injekcie musíš užívať ako často? Tam, kde on pracuje, nenašiel by sa nejaký dobrý doktor? Inak neviem poradiť.
Mne to zatiaľ v láske nevychádza, hoci teraz sa mi črtá jedno nové priateľstvo. Uvidíme, čo z toho bude.
Prajem Ti veľa sily

Som Ivan a mám schizotypovú poruchu osobnosti, mám 25 rokov a stále som ešte nemal možnosť okúsiť aké to je v partnerskom vzťahu, láska sa mi zatiaľ stále úspešne vyhýba, naviac som bol dlhý čas v pohode po hospitalizácii a nasadení nových liekov, ale toto uvedomenie mi zhoršilo stav a ani zvýšenie dávky mi nejako zatiaľ nepomohlo, možno mi trochu pomôže otvorenosť prejavená v tejto správe a možno práve to čo mi chýba a to je láska.neviem či je to úzkosť ..neviem do akej miery môže úzkosť súvisieť so srdcom, no svoje srdce cítim a pritom som ho dlhú dobu necítil.Paradoxne čím viac človek túži po niečom, tým viac sa mu to vzďaluje a ja som práve týmto príkladom.Skúšal som aj stopové prvky ako vápnik s horčíkom, či by mi nepomohli.Zistil som, že v spoločnosti návštevy som nato nachvíľu zabudol.Neviem čo sa teda dá v danom prípade robiť.Zvýšiť dávku,znížiť dávku a nasadiť niečo iné, pridať k lieku ešte nejaký iný prídavný liek alebo je riešenie niekde inde?Budem rád za každú vašu odpoveď.

Ahoj Ivanko,
vítam Ťa na fóre a teším sa na Tvoje ďalšie príspevky.

Vyladenie liekov je vec psychiatra, doformovanie psychológa a psychoterapie. Možno práve táto oblasť by Ti mohla byť nápomocná.

Tu Ti môžeme ponúknuť možnosť prejaviť sa s problémami, zapadnúť s nami do virtuálneho kolektívu, tých, ktorí sú na tom podobne zdravotne.

.......................................

Konkrétne k Tvojmu problému sa neodvážim vyjadriť. Vzhľadom na "Zistil som, že v spoločnosti návštevy som nato nachvíľu zabudol." by som mal podozrenie, že v mnohom svoj čas netráviš účelne a máš veľa možností sa nudiť a byť čiste pasívny. Vyplniť svoj čas a zabudnúť na problémy je pre takto chorého dôležité. To je moja domnienka, nemusí byť však vôbec správna.

S partnerstvom sa netráp, poriešiš, keď budeš v pohode.

Zatiaľ. Tuto