Pracovné a študijíne ambície

Táto téma nie je len o formálnej práci a štúdiu, je aj o robote a učení sa samostatne pre seba.

Ako už viete, ja mám s prácou určité problémy. Nebudem ich tu však opisovať. Mám aj úspechy. V minulosti som pracoval na mnohých brigádach, niektoré boli fyzicky dosť náročné. Bol som rád aj práci aj zarobenému. V zahraničí som zatiaľ pracovať nebol. Neskôr som mal pracovný pomer na 3 mesiace vo verejnej inštitúcii, zmarila mi to však mierna mánia. Práca ma vtedy ešte dokonca bavila a bol som jej nesmierne rád. Následne to boli skôr len pokusy a boj. Moja snaha zapojiť sa do zamestnaneckého života bola odmenená príliš krátkodobými úspechmi, ale zato s nepríjemnými pocitmi.

Teraz už znova vzhliadam po niečom nenáročnom, tak aby som tam vydržal. Či sa to podarí, uvidím. Urobil som už teraz mnoho preto, aby nástup do zamestnania bol hladší a aby všetko bolo OK.

Z neformálneho hľadiska pracujem občas na chalupe, ale otec ma v tomto zvysoka preskakuje. V tomto je mi aj vzor, a zároveň sa aj hambím, že dôchodca zvládne viac ako ja.

Študujem samovzdelávaním humanitné obory orientované na človeka. V tejto širokej škále rád čítam takmer čokoľvek. Prioritná je momentálne psychológia, z tej mám aj formálne skúšky, a filozofia.

....

Ak máte chuť napíšte o sebe v tejto súvislosti, alebo čo by ste radi v tomto podnikli v budúcnosti.

S pozdravom Tuto.

Ahoj

Priznám sa – ja mám s pracovnými úspechmi veľmi malé skúsenosti. Pracoval som len dvakrát v živote ako brigádnik.

Konkrétne pred rokmi ako kolportér istých nepredajných novín, čo bolo však dosť namáhavé. Nielenže ma vyčerpávalo to, že som musel tie noviny rôznym spôsobom triediť, všemožne ich skladať, aby v každom čísle boli všetky strany, ktoré doňho patria, ale najhoršie bolo, že môj okruh zahŕňal spústu činžiakov tu na sídlisku a pre mňa bolo veľmi trápne sa domáhať v každom vchode, aby mi otvorili dvere. Poznáte to, musel som vyzváňať rôznym tam-bývajúcim a žiadať, aby mi otvorili vchodové dvere. Veľa ľuďom to vadilo, niektorí sa neozvali, ďalší odmietli otvoriť. Vydržal som pri tejto robote asi 6 týždňov.

Potom som pracoval v istom múzeu, ale nie v expozičných halách. Bolo to v kancelárii, kde som robil „chlapca-pre-všetko“. Občas som pomohol pracovníčke s PC, inokedy zaniesol knihy do knižnice. A veľa som upratoval a triedil neporiadok riaditeľa. Bolo to zaujímavé, lebo tam mal zaujímavé materiály, no to už sa prejavovala moja choroba, ktorá sa prejavovala hlavne vo veľkej únave, takže som už ako chlapec-pre-všetko jednoducho nemal síl. Vydržal som pri tejto brigáde avšak dosť dlho, asi aj rok, no treba dodať, že som chodil „do práce“ len občasne – teda podľa toho, kedy ma riaditeľ potreboval. Niekedy raz do týždňa, inokedy aj dva razy, tri razy a tak podobne. Zo začiatku, keď bolo veľa roboty, tak som chodil aj častejšie. Ku koncu som už nemal čo robiť, tak aj to bolo vlastne motívom, prečo bola brigáda skončená.

Takže dvakrát v živote ako brigádnik. Iné skúsenosti nemám. Veľa som chcel a možno aj stále chcem, aby som začal trochu podnikať. Nejak ako živnostník sám v pokoji. Len akurát, že striedam rôzne nápady a vždy narazím na prekážky, ktoré mi objasňujú do hĺbky, prečo je ten a ten nápad jednoducho nezrealizovateľný. A tak hľadám a čakám na tú správnu ideu, na nejaký nápad, v čom by som mohol podnikať. Je to dosť nutné, lebo potrebujem sa nejak živiť, keďže vlastne, ak dekan schváli, od septembra by som mal nastúpiť do 3. ročníka iného, v poradí druhého bakalárskeho štúdia... a to znamená, že si priplatím už vyše 600 eur na rok. Aj tento rok som mal platiť, ale rektor mi odpustil na základe toho, že moja nadštandardná dĺžka štúdia bola spôsobená objektívne zdravotnými obtiažami, čo som aj formálne vydokladoval. Hm.

Isteže uvažujem, že sa po skončení školy riadne zamestnám. Invalidný dôchodok nemám. Ale fakt neviem v akej podobe bude to zamestnanie. Veľmi často snívam o tom, že by som pôsobil ako nejaký asistent na vysokej škole, ale neviem, či mi to ochorenie dovolí (mám na mysli hlavne moje veľké problémy so sústredením a kvalitou pamäte či inteligencie). Takáto vysokoškolská kariéra je pre mňa veľmi lákavá. Mnohí by povedali, na čo študujem dva odbory, že reku stačí jeden a poriadne. Ale ja to beriem tak, že v podstate už teraz som „v práci“, už teraz pracujem na svojej kariére a rozširujem si do diaľav svoje obzory, hltám poznatky. Lebo vysokoškolská kariéra skutočne je učením na celý život, celoživotným štúdiom. A to by mi, keby sa mi vyriešil ten problém s pamäťou a sústredením, maximálne vyhovovalo.

Tuto spomínal prácu na chalupe – za toto ma môj tatino hreší, lebo vraj nepridám ruku k dielu a vôbec nerobím doma nič. Akurát pred chvíľou mi vyčítal, že prečo som neumyl aspoň umývadlo v kúpelni, chi. No veru lenivec jeden akýsi! Takže moje pracovné návyky sú dosť zlé. Neviem presne, aké to je niesť istú zodpovednosť. Ale brat mi hovorí, že to nevadí, že teraz neviem variť alebo niesť zodpovednosť – vraví, že teraz, žijúc s rodičmi, je o mňa maximálne postarané, ale keď sa postavím ako skutočne dospelý a finančne nezávislý muž od maminej sukne, tak sa vraj veeeľmi rýchlo naučím variť a tiež iným pracovným návykom. Lebo budem donútený. Podľa brata je lenivosť možná len v situácii, kedy sa nám nielen nechce, ale si aj môžeme dovoliť, aby sa nám nechcelo.

Idem podľa Tutovho príspevku – ďalej spomínal samovzdelávanie. Nuž, ja teraz vlastne v tejto veci nerobím nič, iba robím (ak vôbec) veci do školy. Toho je dosť. Ale zaujímam sa takisto o filozofiu, tiež o fyziku (ale to len maximálne laicky, lebo ako som spomínal, môj celkový kognitívny výkon je priveľmi oslabený). Z filozofie ma zaujíma filozofia mysle, kresťanská filozofia, filozofická antropológia a tak. Ale to je vidno, že široký záber, ale nič do hĺbky. Snáď voľakedy budem mať šancu na hĺbky a špecializácie. Koniec koncov – som ešte len na bakalárskej úrovni, takže do špecializácie ma situácia nejak ešte neposúva.

Tak toľko o sebe a o svojich pracovných skúsenostiach, či plánoch.

Prajem všetko dobré a Tuto, ďakujem Ti za tému.

Ahoj

u mna je to v podstate dost biedne, VS nedokoncena, praca ked nejaka bola, tak len kratkodoba brigada. aktualne na ID, takze dost volneho casu, vcera som si stiahol vela medicinskych kniziek, chystam sa do nejakej zaujimavejsej temy pustit, mozno preluskam nejaku psycho ucebnicu. aktualne citam par knih orientovanych na poker, vytycil som si ciel - zapracovat na sebe, aby som do jedneho roka od svojho zaciatku "studia" bol schopny uzivit sa cisto len hranim pokru.

Moje pracovne skusenosti su pomerne bohate. Brigadovala som kazde leto este pocas VS-pracovala som v tlaciarnach (hrozne namahava praca, tak nas boleli po sichte ruky, ze sme nedokazali dopravit lyzicu do ust a museli sme polievku z taniera chlipat ako zvieratka), v zahradnictve som sadila stromceky, ako predavacka v stanku s ovocim a zeleninou (precitala som tam kopu knih, ale nepacilo sa mi, ako mi ludia nadavali, ze predavam nahnite ovocie, co nebola pravda a navyse sa snazili kradnut), bola som na zbere ceresni (nikdy viac!), alebo som mala jeden zabavny kratkodoby job-prebiehala vtedy sutaz Slovnaftu, ludia posielali zreby a moja uloha bola vyberat tie zreby z obalok a davat na kopu, z ktorej sa potom losovalo. Neverili by ste, ale ta kopa zrebov bola na podlahe v miestnosti, vysoka cca1,5m a zaberala prakticky celu podlahu, my sme sedeli na nej (bolo nas tam asi 5). Sanca na vyhru skutocne minimalna No ale podarilo sa mi tam dokonca najst zreby, ktore poslala moja teta, to bola vazne dobra nahoda (samozrejme ovplyvnit zrebovanie som nedokazala). Ak si dobre spominam, ani sme nedokazali vsetky obalky pootvarat a povyberat zreby, take mnozstvo toho bolo. No a dalsia praca bola brigadnicka v jednej svedskej firme, ktora sa zaobera vyrobou isteho typu technickych zariadeni. Robila som pomocne prace, rezala kartony, lepila krabice, plnila krabice tymi vynalezmi a cuduj sa svete dokonca podpisovala certifikaty kvality .
Po skonceni VS som nastupila normalne do lekarne, kde robim doteraz.

Ako tak pozerám, zabudol som na slovo ambície. Jedná sa o určité dúfanie a predpoklad v smere do budúcnosti, v tomto zmysle v súvislosti s prácou alebo štúdiou.

......

Ja teda dúfam, že sa mi podarí zapojiť sa do pracovného kolobehu, a to aj na tej najnižšej úrovni v podobe manuálneho pracovníka, pomocného robotníka, jednoduchých prác v kancelári, sklade, obchode alebo podobne.

Ak by sa mi podarilo vydržať takto aspoň pol roka, začal by som sa obzerať po kvalifikovanejších prácach, ktoré by viac zodpovedali môjmu vzdelaniu a skutočnému potenciálu.

V štúdiu som premýšľal aj nad III. stupňom vysokoškolského vzdelania, ale najprv si chcem vyriešiť pracovné záležitosti, ktoré mi pripadajú životne dôležitejšie a zásadnejšie. Osobne si myslím, že predpoklady na úspešné ukončenie doktorátu mám, ale sú dôležitejšie záležitosti, ktoré treba riešiť. Vzdelávať sa môžem aj samoštúdiom, čo mi aj vyhovuje.



.......

Ak máte trošku chuti, napíšte, čo by ste chceli konať v budúcnosti v súvislosti s prácou a štúdiom.

Takze moj prvy prispevok sa tykal brigadnickych prac.
Co sa tyka mojho vystudovaneho odboru, tak to je celozivotne studium, ktore je povinne dane dokonca zakonom (musime absolvovat popri zamestnani vo volnom case predpisane cykly prednasok), zakladom je nestratit krok s dobou. Okrem toho sa rada vrtam napriklad v interakciach liekov a farmakogenetike. Od gymnazialnych cias ma fascinuje aj vseobecna genetika cloveka a lekarska genetika, takze to si studujem takpovediac nad ramec mojho odboru sama.
Po skole som si urobila tzv. maly doktorat, pricom vysledky mojej rigoroznej prace boli publikovane i na istom zahranicnom kongrese, tym sa vsak moja akoze "vedecka" ( ) kariera skoncila . Po 30 mesiacoch praxe prva atestacia. Druhu si robit nemienim, bola by mi uplne zbytocna pre beznu prax v lekarni. Odradza ma aj ten fakt, ze priprava na tu prvu sa odohrala v case akutneho zhorsenia psychickych problemov a spomienka na toto obdobie je stale este traumaticka. Uzivala som vtedy dva na mna uplne neucinne lieky-Zyprexu a Seropram. Brrrrrrrrrrr..
Su aj veci, ktore ma dost stvu-napriklad, ze sa neviem dokopat k studiu anglictiny a francuzstiny. Po praci nemam cas a ani velmi chut. Potom ma stve, ze som prestala vytvarne tvorit, to by som mala naozaj obnovit (bola som vytvarne nadana a vsetci si mysleli, ze pojdem studovat umenie ).

Moja momentálna ambícia je v marci nastúpiť do práce a vydržať. Tentoraz mi to nepripadá nerealistické, ak nepríde nejaký ten kolaps, dúfam, že to bude v pohode. Ak to nezvládnem, rovno nabieham bombardovať Sociálnu poisťovňu o celý invalidný dôchodok. Urobil som veľa, aby to bolo v poriadku, vlastne aj robím. Nechcem sa zmierovať, že sa niečo nedá, keď je šanca. Uvidím... Držte palce.

Ahojte chcem dodat vsetkym silu aby sa nebali studovat, mam schizoafektivnu poruchu, niekolkokrat hospitalizovana a liecena elektrosokmi a dokazala som si urobit doktorat z krajinneho inzinierstva. Horsie je to uz s pracou, mam velke problemy teraz napriklad vstavat do prace na 6,30 a bojim sa sefky opytat ci by som mohla chodit o hodinku neskor, a pritom horsie ako nie mi nepovie :-)

ivetoth napísal:chcem dodat vsetkym silu aby sa nebali studovat, mam schizoafektivnu poruchu, niekolkokrat hospitalizovana a liecena elektrosokmi a dokazala som si urobit doktorat z krajinneho inzinierstva.

Ivetoth, veľmi som rád Tvojmu povzbudeniu. Vieš, aj ja by som chcel mať doktorát. Len stále si akosi málo verím, pretože mi niektoré okolnosti naznačujú, že na to nemám. Tými okolnosťami myslím hlavne moje nezvládanie zodpovednosti, akási pseudo-neschopnosť systematicky pracovať, nevzdávať sa tak rýchlo a snažiť sa. Takisto veľmi pomaly čítam, kým pochopím predložený text. Neviem, či to neznie ako výhovorky, ale nechcem sa vyhovárať, iba viem, že naozaj som už jednu školu nezvládol a neukončil som ju, a to som ju študoval veľa rokov. Dôvodom boli práve mnohé takéto moje nedostatky.

Máš pre ne nejaké pochopenie? Alebo čo by si mi poradila? Ako si to dokázala dotiahnuť napriek ťažkej chorobe na doktorát? Ja neviem spraviť ani bakalára. Máš nejaké tajomstvo, nejaký kľúč, ktorým si sa riadila celý čas? Nejakú fintu? Neviem ani aké otázky mám klásť.

Držím palce a ďakujem za povzbudenie. Ja mám tiež F25, a tiež som bol hospitalizovaný (2x) a tiež liečený sadou elektrošokov. Preto cítim, že sa ma to Tvoje povzbudenie týka. Vďaka.

PS: Môžu sa ozvať aj Tuto, filipka a ďalší, ktorí to dotiahli, čo do vzdelania, ďaleko.

Ahoj Matej a ostatny, neviem ci mam pre Vas dobry recept na to ako studovat, mna to jednoducho velmi bavilo co som studovala, to je zaklad vsetkeho. Mozno Vas prekvapim ale citat neviem ani ja poriadne, som mierny a predsa dizlektik ale odjakziva som rada pocuvala a ucila som sa priamo na hodine, dolezite bolo pre mna chodit na prednasky ale s odstupom casu v momentalnom stave by som to uz asi nedokazala, tiez sa neviem uz tak sustredit a som leniva si dokonca vydrzat a pozriet nejaky film, som netrpezliva vsetko chcem hned. Dokonca aj moje poznamky niektore boli take ze som si ich po sebe nevedela ani precitat, hehe....pomohlo mi aj gymnazium, kde som mala velmi kvalitnych ucitlov, a matika a fyzika boli mojimi silnymi strankami, sice keby som sa mala este raz rozhodnut uz na gympel neidem(vybrala by som si stavebnu alebo priemyslovku), aj zakladna skola mala dobrych ucitelov.inak najradsiej by som bola cely zivot studentom, a tu stavebnu a priemyslovku by som chcela absolvovat aj teraz ako 30 rocna.....
S pracou je to ako som spominala horsie, hlavne to vstavanie....praca je celkom v pohode.
Neviem co by som napisala este chcela by som sa tu vyjadrit ku viacerym temam, a tesim sa ze som nasla toto forum.

Ja som v poslednej dobe zo svojich pracovných a študijných ambícií výrazne poľavil. Chcel som byť neviem-aký veľký profesor a vedec, čo je samozrejme na môj intelekt naivná predstava, ktorá však súvisela aj s mojím megalomanským bludom z minulosti. Myslím, že môj život sa už pohybuje v iných dimenziách a teraz sa sústreďujem skôr na "apoštolskú" prácu, čo sa týka kresťanstva, a na vyštudovanie na magistra trnavský paralelný odbor, ku ktorému mi stačí chodiť do školy po augustových štátniciach už len 2 roky, resp. 4 semestre. To je oproti doterajším 7 rokom bc. štúdia maličké číslo.

Pracovné ambície nemám vycibrené, ale nemyslím, že na konkrétnosti musím teraz myslieť. Mne sa mení rozpoloženie a názory, na to, čo chcem byť, tak často, že sa mi proste neoplatí 2 roky dopredu rozmýšľať o konkrétnom povolaní alebo zamestnaní. Ja by som si seba vedel predstaviť aj ako učiteľa na strednej škole, ale fakt len s veľkou dávkou fantázie. Ale jestvuje toľko profesií dneska, že uvidíme, čo za 2 roky trh práce bude ponúkať. V hre je aj stále ID.

Každopádne pri snahe zvýšiť svoju hodnotu na trhu práce, chcem staviť na kvalitné rozvíjanie svojej angličtiny. Vlastním vodičský preukaz, ale priznám sa, mám strach riadiť auto. Už roky skôr pokukávam po motorke. Samozrejme nie veľkej hlučnej, na akých sa zabíjajú mladí motorkári. Ale takej mestskej obyčajnej, z lacnejšej kategórie. To by bolo fajn.

Inou ambíciou je teda budovať apoštolskú prácu, ktorá ma veľmi láka. O tej sa však ťažko vyjadrovať, keď charakter fóra nie je nasmerovaný na vieru. Ďalej chudnem, už mám iba 96 kg, o tom napíšem do témy o chudnutí. Chcem byť v primeranom čase štíhly a mať opäť 75 kg, ako som mal na strednej.

Uvidíme, ako sa veci napokon vyvinú. Je vidno, že som poľavil zo svojich ambícií, ale to je len dobre. Množstvo mojich ambícií v minulosti stálo na mojej pýche, ctižiadosti a ješitnosti. A to sa mi proste neľúbi.

Napíšte aj Vy, čo s Vašimi životmi ďalej.

Ahoj.

Drahí priatelia,

Hľadám si prácu ešte len dva dni, resp. vlastne som väčšinu až dnešného nedeľného popoludnia strávil intenzívne čítaním všetkých možných pracovných inzercií na webe, a už mám prvú reálnu pozvánku na pracovný pohovor.

Je zaujímavé, že 100 ponúk bolo neprijateľných, 50 ďalších bolo prijateľných, ale vždy tam mali niečo, čo som ja nemal (napr. vodičský, alebo aktívnu angličtinu a pod.). A napokon ďalšie 2 boli už prijateľné tak, že by som ich skúsil. A poslal som životopis a motivačný e-mail. So strachom som sa "triasol" a rozmýšľal som, ako im zdvihnem telefón, ak mi budú chceť predsa len volať. No rozhodol som sa pevne už cudzie čísla zdvíhať. Musím v tejto veci pokročiť. Rodičia mi hovoria, že na telefonovanie sa dá zvyknúť a proste to budem brať potom už ako normálnu vec, niečo na spôsob bežnej komunikácie.

(Tie čísla ohľadom počtu inzerátov sú len ilustračné, ale proste prešiel som ich pomerne dosť, resp. primerane jednému popoludniu).

A jedna firma na môj životopis zareagovala a pozvala ma na pracovný pohovor. Mám si termín dohodnúť telefonicky zajtra medzi desiatou a dvadsiatou hodinou. Zavolám hneď, ako prídem zajtra z úradu práce. Ešte doobeda. Vážim si sviatok SNP, ale trošku mi to akurát v tento týždeň nevyhovuje, lebo sa takto môžem dohodnúť len na utorok a piatok, prípadne štvrtok neskôr, lebo žiaľ v ten deň idem na včeličku.

Teraz najmä zháňam informácie o tej firme a o tom pracovnom mieste, aby som prišiel na pohovor "v obraze". Zajtra idem aj hneď do solárka, aby som vyzeral lepšie, vlasy sú zatiaľ ešte v pohode, iba s tým tlstým banderom na bruchu nestihnem za týždeň nič podstatného spraviť. Dúfam, že ich neodoženiem svojou nadváhou. Je to môj prvý pracovný pohovor. Na nete si zisťujem, ako sa na takom pohovore správať. Hoci sa veľmi teším, zostávam radšej naďalej chladnejší, kým nemám telefonicky ten pohovor reálne dohodnutý. Ešte stále mi môžu zajtra povedať do telefónu, že už netreba. Ale v dnešnom e-maili vyzerali, že z toho niečo môže byť.

Jedná sa aj o internetovú reklamu, inzerciu, komunikáciu s klientmi, zákazníkmi, manažérom. Nejde o oslovovanie a vyhľadávanie zákazníkov cez telefón (to by som nechcel, príde mi to otravné). Dosť sa má aj tak telefonovať. Ale viete, čo som pozeral tie ponuky a inzeráty, tak buď ponúkali vyslovene robotnícke práce, alebo také, kde komunikatívnosť a telefonovanie boli samozrejmou súčasťou práce. Tak to proste chodí, si myslím. Musím vo svojej psychike urobiť krok dopredu a naučiť sa novú vec - odvážiť sa telefonovať a nemať z toho furt mindráky a fóbie. Môj brat má takú prácu, že menežuje stavebné práce a on tam telefonuje až-až. Príde k nám domov na návštevu (lebo býva inde) a za 15 minút krátkej návštevy vybaví najmenej 3 telefonáty. Obdivujem ho a myslím, že sa od neho môžem učiť. Tiež môj vlastný doktor, psychiater, aj on - som u neho v ambulancii a neviem, či sa voľakedy stalo, že by počas ambulantnej kontroly nevybavil aspoň jeden telefonát. A obaja to berú úplne prirodzene. Verím pevne, že aj ja sa to môžem naučiť.

Neskôr Vám sem napíšem, ako som dopadol na úrade práce v pondelok a či a na kedy mám dohodnutý ten pracovný pohovor.



Všetko dobré.