Pracovné a študijíne ambície

Nazdar Matej,
skôr sa daj na absolventskú prax. Info získaš na UPSVAR. Jednoducho si nejaký čas odrobíš, zamestnávatelia takto ľudí radi berú, budeš mať nie príliš náročnú prácu, zvýšiš si šance na dlhodobé fungovanie v neskoršom zamestnaní. Keď čítam, že máš nejaké problémy len v telefonovaní, neviem si celkom predstaviť, že budeš denne zarezávať osmičky, alebo dvanástky a to s rýchlym nástupom a pri prevažne hektickom tempe v bežných zamestnaniach.

Ja som možnosť absolventskej praxe jednoducho nikdy nemal. Je to úplne iné ako zamestnávať ZŤP. Berie sa to ako významná vymoženosť pre tých, čo skončili denné štúdium. V podstate robíš síce pre zamestnávateľa, ale platí Ťa štát. Zárobok síce nie je zvlášť zaujímavý, ale v rámci získania skúseností nie je momentálne nič lepšie. Pracovné tempo sa tam poväčšine neberie tak vážne.

Tak zatiaľ a vera šťastia. Tuto

Asi to naozaj tak urobím, Tuto. Bol som na tom úrade a povedali mi, že musím doniesť doklad o ukončení štúdia a doklad o priebehu štúdia v daných rokoch, čiže 2005-2012. Následne sa zaevidujem ako oficiálny uchádzač o zamestnanie a do hry vstúpi aj možnosť absolventskej praxe. Myslím, že jej služby využijem, lebo súhlasím s Tutom, že je to pre skúsenosť a pre zvýšenie osobnej hodnoty na pracovnom trhu momentálne to najlepšie.

Dnes som vybavil 2 telefonáty. Zdá sa, že úspešne, hoci som si bol neistý a bál som sa. Zavolal som na študijné a vybavil som si, že môžem prísť mimo úradných hodín pre tie doklady. Lebo teraz úradujú len v stredy a akurát v túto stredu je štátny sviatok. Takže tam idem zajtra. Študijná referentka sa čudovala, na čo mi ten doklad je, keď som robil prijímačky na magisterské, a teda pokračujem v štúdiu. Vraj títo "medzi-študenti" nepotrebujú nič dokladovať pre Úrad práce. Ešte som jej nepovedal, že chcem pauzu a že som pre zatiaľ rozhodnutý nateraz sa uspokojiť s bakalárom.

Po príchode zo školy idem hneď na úrad a zaevidujem sa.

V štvrtok na včeličku.

A vo všetky dni si zháňať prácu a čítať všetky možné inzercie, posielať životopisy a motivačné listy či e-maily. Musím sa priznať, že ma to veľmi baví to zháňanie práce, cítim sa pritom akosi dospelo, zatiaľ čo škola mi evokovala pocit závislosti od rodičov, a teda obdobie neprimerane dlhého detstva.

Ešte chcem ísť do knižnice a vypožičať si nejaké nové štúdie a knihy o našich ochoreniach, aby som spracoval pár článkov na webovú prezentáciu. Treba to tam rozšíriť - síce sa o ten web starám, aktualizujem pravidelne "ako sa ti teraz darí", a tiež aké lieky beriem, ale sú to vždy drobné aktualizácie. Nové články a informácie tam nepribudli už hojne dlhú dobu. Tak sa musím posnažiť.

----

Čo sa týka toho druhého telefonátu: Volal som aj tej panej, ktorá vybavuje môj pracovný pohovor. Najprv si na mňa nespomenula, takže zrejme jej došli viaceré reakcie na inzerát. Potvrdila svoju pozvánku na pracovný pohovor, pozvala ma ale až na piatok 14. septembra. V pondelok v ten daný týždeň si mám vraj ešte zavolať pre potvrdenie tohto termínu, pričom hovorila, že ak sa jej niečo uvoľní, tak mi zaiste zavolá aj skôr a pozve ma na skorší termín. Teším sa. Ja naivka som však dúfal, že to bude ešte v tento týždeň. Je vidno, že som v pracovných veciach naozaj neskúsený. Za ten čas pokračujem v zháňaní, a keby sa naskytla možnosť, tak do toho 14. septembra by som aj nastúpil na absolventskú prax. Avšak neviem, či sa to vie tak rýchlo všetko pohnúť a vybaviť. Ideálne by bolo, keby som mohol byť do toho štrnásteho doma, a potom že by ma na pohovore prijali a nastúpil by som. Ach, ja snílek.

-----

Želám veľa pohody a nádeje. Ahoj.

Ahoj ľudkovia

Tak myslím, že sa všetko naozaj vyvíja smerom k zanechaniu súčasnej školy a uvedeniu sa na trh práce. Moja nedávna duchovná konverzia spôsobila, že neviem zosúladiť svoje štúdium so svojím novým pohľadom na vieru. Spolu s túžbou sa finančne osamostatniť to vedie každým dňom čoraz k hlbšiemu upevňovaniu akéhosi rozhodnutia, rozvrhnutého do väčšieho časového celku, rozhodnutia, že sa uvediem na trh práce.

Pozerám sa na svoje možnosti realisticky s nádychom optimizmu. Moja humanitne orientovaná škola mi s bakalárskym titulom nedala žiadnu reálnu schopnosť alebo kvalifikáciu. Takže musím začať od nuly. Môj plán je taký, že budem robiť nejaký ten rok robotnícke práce, aby som získal pracovné návyky a spoznal trh práce. Využijem ten fakt, že nemusím platiť nájomné a inkaso, a možno rodičia nebudú požadovať odo mňa veľkú sumu za to, čo miniem z elektriky a vody, či jedla. Takže vzhľadom na to, že nemám vo zvyku žiť hýrivý život, kedy by som chodil míňať neviem-aké peniaze po baroch, diskotékach, alebo si zariaďoval nejaké márnosti, tak si môžem dosť veľa šetriť. Budem si šetriť na nejaké vlastné podnikanie, azda živnosť, a takisto kurzy - rekvalifikačné kurzy. Ešte neviem, do akého investujem, je to vec budúcnosti v horizonte najbližšieho roka. Chcem proste pracovať na sebe a na svojej kvalifikácii a schopnostiach vhodných do životopisu a použiteľných na trhu práce, aby som čoraz viac zvyšoval svoje možnosti, takže zanedlho už nebudem odkázaný na práce v závodoch, ale možno niečo podniknem sám, alebo budem mať s novými a upevnenými pracovnými návykmi lepšie vyhliadky na intelektuálnejšiu prácu.

A tak sa začína moje pracovné dobrodružstvo. Bude to fuška, rodičia ma reálne schladili náročnosťou pásovej výroby na psychiku. Bojím sa toho, ale potrebujem skúsiť všetko, čo je dostupné. Lebo neviem vlastne nič teraz. Na úrade práce aj na internete sú len 4 kategórie pracovných ponúk:
1.) robotnícke práce vo výrobe
2.) práce pre vyučených, ako sú kuchárky, stolári, šičky, pedikérky a podobné učňovské roboty
3.) práce v predaji, obchode, financiách, poisťovníctve, asistenti, obchodný zástupca
4.) práce informatikov, grafikov a podobne.

V trojke sa robí veľa s ľuďmi, telefonuje sa, robí sa s klientmi a zakázníkmi, to neviem, nemám talent presadzovať svoje obchody. V počítačoch som laik, preto uvažujem nad nejakým kurzom, zatiaľ to nemám konkretizované. Učňovské roboty neovládam. A tak začnem ako operátor výroby. V utorok je výberové konanie do závodu na výrobu LCD televízorov na dve smeny tu neďaleko mesta, je to 12 minút autobusom, čo je prijateľné, za dobrého počasia sa dá ísť aj bicyklom. Berú 50 ľudí, tak sa pokúsim získať skúsenosť, ako to na takýchto podujatiach chodí. Rodičia hovoria, že to mám vyskúšať. Jednoducho možno ma vyberú. A možno nie. Mám tušenie, že ma nevyberú, ale za tú skúsenosť to stojí.

Bolo by to veľmi fajn, keby som učinil takýto krásny krok vpred vo svojej psychike a dokázal chodiť pravidelne do práce. Aspoň na začiatok. Neskôr by som vo svojom pracovnom dobrodružstve postúpil do nových zamestnaní a možností, a to aj vďaka plánovanému systematickému sebavzdelávaniu a makačke na sebe. Samozrejme v rámci svojich chabých schopností a možností.

Celkovo vidím svoju perspektívu dobre, hoci trh práce skúmam už viac týždňov a viem, že je to s pracovnými možnosťami dosť biedne. Ľahšie si nájde prácu stredoškolák a učilištiar, ako bakalár a magister. No, nehodlám sa sťažovať, ale naopak, niekde treba začať.

Želám Vám veľa dobrých príležitostí, ako zlepšiť svoj život.
S pozdravom
Matej

V utorok je výberové konanie do závodu na výrobu LCD televízorov na dve smeny tu neďaleko mesta

predpokladam voderady, pripadne GA - good luck, ja som tam vydrzal par dni.

---

pozrel som temu Ako sa mas
urcite beru aj absolventov, ale necakaj, ze prijmu bakalara za robotnika, mna chceli aj s maturitou a nedokoncenou VS do kanclu na 2 pozicie vo Voderadoch, ale cele to padlo kvoli tomu, ze si mysleli, ze moje "fyzicke tazkosti" (nepriznal som psych chorobu) mi nedovolia pracu vykonavat. Ked sa na to s odstupom casu pozeram, tak mali pravdu, tak ci tak by som to nezvladol, ale psychicky.

tomas napísal:
predpokladam voderady, pripadne GA - good luck, ja som tam vydrzal par dni.

pozrel som temu Ako sa mas
urcite beru aj absolventov, ale necakaj, ze prijmu bakalara za robotnika, mna chceli aj s maturitou a nedokoncenou VS do kanclu na 2 pozicie vo Voderadoch, ale cele to padlo kvoli tomu, ze si mysleli, ze moje "fyzicke tazkosti" (nepriznal som psych chorobu) mi nedovolia pracu vykonavat. Ked sa na to s odstupom casu pozeram, tak mali pravdu, tak ci tak by som to nezvladol, ale psychicky.

Ale predpokladám, že Ťa chceli do tej kancelárie, lebo vieš dobre po anglicky, však? Nerobí sa tam pod nejakými kórejskými manažérmi? Vraj sú voči podriadeným problematickí. Ja po anglicky síce viem, ale len pasívne, teda viem čítať a rozumieť textom. Komunikovať ústne je pre mňa v anglickom jazyku ťažké a netrúfam si.

Každopádne ak sa mýlim a nebolo to pre Tvoju angličtinu, tak si mi vlial nádej, lebo by som nemusel robiť za pásom. Teraz mám prisľúbený telefonát od inej firmy, musím však čakať, kým to uzavrú a pozvú ma na pohovor. To bude až v budúci týždeň po dušičkách a víkende. Ak by ma tam nezobrali, tak skúsim ten Samsung. Ak však ponúknu robiť za pásom, asi tam vydržím tiež málo dní, neviem, či by som si zvykol robiť monotónnu vec stále dokolečka. Uvidíme.

ano, bolo to kvoli anglictine, mas pravdu, Matej
praca v samsungu a u jeho distributorov je velmi hekticka, tempo je vysoke vo vyrobe - a korejski nadriadeni su voci robotnikom velmi prisni, v kancli skor naopak

Tatino mi už niekoľko týždňov odporúča, že by som mohol robiť esbéeskára. Dnes sme opätovne vážne prehovorili na túto tému spolu, tento raz aj s mamou. Sú ochotní mi zaplatiť kurz, pričom som si zistil, že najbližší kurz je až ku koncu januára, a to by som už mal mať nejaké euríčka zo samsungu a taktiež aj možno z nejakých úkolových brigád, ktoré hodlám do termínu absolvovať. Tým využijem, že som ešte študent. To by znamenalo, že by som si časť kurzu zaplatil sám a časť rodičia. Už som kontaktoval kompetentných a evidujú ma ako kandidáta na kurz odbornej prípravy typu "S". Tým sa myslí ochranné a fyzické stráženie objektov, teda to, čo robia bežní sekuriťáci alebo príslušníci súkromných bezpečnostných služieb.

Je tu dopyt po takomto povolaní. Môj strýko bol kedysi takýto bezpečák. A tiež dvaja blízki kamaráti môjho tatina. Jeden z nich má dokonca veľké brucho a je nízky a má zdravotné problémy s kolenom. Napriek tomu ho vzali strážiť objekt. Čiže nemusím sa báť, že by som nespĺňal pri svojich fyziologických proporciách a telesných kvalitách/nekvalitách kritériá. Jediné, čo je zlé, že sa za to neplatí až tak veľa, a takisto je v práci furt nuda. Robia sa dvanástky a je tam nuda. Ale zase záleží, aj čo by som konkrétne robil, lebo som videl rôzne kategórie bezpečákov. Od mafiánov s vyholenými hlavami, cez tých pri bráne a tých, ktorí strážia poisťovne, až po tých, ktorí sedia za kamerami alebo sú oblečení v obleku s kravatou niekde v hypermarkete. Tak uvidím. Zároveň by som sa moc nenadrel, a tiež by som mohol vybavovať včeličku Risperdal Consta.

Isteže, dieru do sveta takto neurobím. Ale možno ani netreba. No mám v hlave už načrtnutý akýsi projekt, ktorý chcem financovať v priebehu niekoľkých výplat zo svojej mzdy, aspoň z jej časti. Ide o webovú záležitosť, takže by som pokračoval v živote tu vo virtuálnom svete, a možno by mi z toho niečo káplo a mohol by som byť úspešný. Chcem využiť fakt, že si ešte nemusím platiť byt, účty a inkaso, hoci niečo dávať rodičom za nájomné asi budem musieť dať. Postupne to však pôjde, zostávam optimistický.

Zrušil som svoju pôvodnú túžbu pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu. Zatiaľ, kým sa všeobecne na Slovensku nerozšíri e-learning, budem sa venovať zarábaniu, zamestnaniu a jazykovým kurzom. Som si dnes celý deň zo všetkých strán rozoberal, na akú školu by som chcel ísť a prečo a po viachodinových dialógoch s rodičmi som dospel k názoru, že by som mal žiť pokojnejšie, a nie sa pretrhnúť od kombinácie práca/škola. Chcel by som významnú časť svojej výplaty venovať hlavne na webové projekty plus jazykové kurzy. Tie weby, to som už aj spomínal asi pred trištvrte rokom, že by som záujemcom dával nejaké drobné ako odmenu za vykonanú prácu, keď by mi posielali články, príbehy, poviedky alebo odbornosti z prostredia psychiatrie a duševných chorôb. Niektorí z Vás mi to ocenili a ste sa na to tešili, no pôvodne to malo už byť v septembri 2012 realitou, no stane sa tak asi až s príchodom druhej či tretej výplaty z Panta Rhei... Čo sa týka tých jazykových kurzov, myslím najmä angličtinu, francúzštinu, nemčinu a neskôr ruštinu. Chcel by som sa postupne vyšvihnúť tak, aby som bol schopný prekladať (nie tlmočiť), azda i za peniaze buď ako zamestnanec, alebo ako občasný prekladateľ. Neviem, či to pôjde bez vysokej školy, ale keď by som mal medzinárodné certifikáty z angliny a franiny a nemčiny na úrovni B2, tak nemyslím, že by som bol zle zamestnateľný aj v týchto ťažkých časoch. To chce čas a peniaze, preto to rozvrstvujem do horizontu viacerých rokov. Najbližšie mi začína kurz angliny a francúzštiny tu v meste na konci marca alebo na začiatku apríla. Dovtedy si z výplaty na to snáď našetrím.

A tiež sa naďalej venujem chudnutiu, lebo sa nehodlám svojho ideálu 80 kg vzdať. Bojujem. Aj teraz za chvíľku pôjdem znovu cvičiť. Držte palce.

S pozdravom
Matej

Ustavične cítim na pozadí svojej psychiky tlak. Ide o nutkanie stále sa vnucujúcej požiadavky, že musím zúročovať svoj život na maximálnu možnú mieru, akej som schopný. Akonáhle povolím opraty a zaradím relax, odpočinok, nebodaj ničnerobenie, tak mám ostré výčitky a dosť upadám do depiek. Veľmi sa vtedy trápim, akoby som robil vyslovene niečo zlé, niečo strašne hriešne. Neviem, ako s týmto bojovať.

Napriek tomu som rád, že Vás mám, lebo mi ukazujete, ako pokojný život môže pacient s našimi diagnózami viesť, a pritom môže ísť o dobrý život. Naháňanie za peniazmi, cieľmi, motiváciami, tri diáre plné úloh, termínov, projektov, zamestnanie, brigády, vysoké školy, skúšky, jazykové kurzy, programovacie jazyky. To je len časť z toho, čo stále vymýšľam hore-dole, len aby som uspokojil v sebe ten tlak, že musím byť výkonný, inak vraj svoj život premrhávam a strácam, za čo budem vraj potrestaný.

Stále niečo riešim. Mám plnú hlavu starostí. Najlepšie by bolo vypnúť. S mamou som sa o tom bavil, a dohodli sme sa, že ak mi príde predsa len papier, že ma vzali sem do Trnavy do školy na magisterské štúdium, tak tie 2 roky nebudem pracovať, zanechám kníhkupectvo, a budem si 2 roky naplno vychutnávať študentský plnohodnotný život. A voľný čas venujem občasným brigádam, plus zaučovanie sa programovaniu a cudzím jazykom ako samouk. To aby som, keď vyleziem zo školy, mohol niečo praktického ísť robiť, lebo moja škola mi dá, čo sa týka trhu práce, akurát tak iba titul.

Tiež plánujem ísť ohľadom toho červenania na laserový zákrok. Tá úprava krvných vlásočníc stojí iba 33 eur jedno sedenie z troch, takže to som schopný pokryť. A potom už len brať Ascorutin. Dosť do tejto operácie vkladám veľa nádeje. Počul som skvelé referencie.

A to je všetko, čo teraz plánujem. Ja by som aj vedel, čo chcem - problém je iba to, že neviem dobre odhadnúť svoje možnosti. Niekedy si pripadám ako veľmi výkonný a veľa toho spravím, takže hneď plánujem rozmanité ťažké ciele a úlohy. Inokedy som sám prekvapený, ako veľmi potrebujem relax a pristihnem sa pri celodennom zábere do počítačových hier. Takže sa v sebe neviem vyznať, čo ma mrzí.

Ahoj, Matej!

Nejdem Ti nič radiť, lebo mám pocit, že tú svoju požiadavku, že musíš byť výkonný, máš zakorenenú hlboko v sebe. Ja len chcem podotknúť, že nadmerná záťaž je u nás spúšťačom relapsu a treba si na ňu dávať pozor. Zdravie je dôležitejšie, ako všelijaké tie plány a ciele, lebo keď bude zdravie, bude aj to ostatné, a bez zdravia nebude nič. Ja tu napíšem, ako som sa dopracoval k chorobe.

Keď som chodil do školy, tiež som od seba vyžadoval, aby som bol výkonný. Chcel som byť najlepším žiakom v triede a na to som, samozrejme, potreboval mať čisté jednotky. Ale z chémie, slovenčiny a nemčiny mi vždy vychádzala dvojka a ja som len tŕpol, mal nočné mory a musel som si to na konci klasifikačného obdobia opravovať na jednotky. Asi som mal stále nejakú depresiu, lebo aj napriek tomu, že si veľmi cením vedomosti a chcem všetko vedieť, vtedy sa mi nechcelo učiť. To bolo veľmi ťažké, lebo pre mňa existovala len jediná dobrá známka – jednotka. A aj dvojku som považoval za veľký neúspech. Z každej jednotky som bol v siedmom nebi a každá dvojka, či nebodaj trojka ma uvhovala do hlbokých depresívnych myšlienok. Trochu sa mi darilo v matematike. Ja som veľmi súťaživý typ, a tak som sa zapájal do najrôznejších súťaží – aj do olympiád, aj do korešpondenčných súťaží. A bola to neskutočná záťaž. Stále som myslel na to, že už sa blíži termín, a ja ešte nemám vyriešených, povedzme, 5 príkladov. No katastrofa! Veď mojím cieľom vždy bolo 1. miesto. Len s tým by som sa bol uspokojil. Každý deň som sa doma učil asi 5 hodín a spať som chodieval až o polnoci. A ráno o 6-tej som už musel vstávať a bežať na autobus. Takže stále som bol nevyspatý. Musel som písať tie príklady do súťaží a to mi zaberalo veľa času a išlo to veľmi ťažko. Veď mojím veľkým snom bolo vyhrať krajské kolo matematickej olympiády, potom vyhrať celoslovenské kolo a následne ísť na medzinárodnú olympiádu. Tie 4 roky na gymnáziu – to bolo ako 4 roky v koncentráku. Síce som často zažíval radosť s úspechov – z tých jednotiek a z dosiahnutia veľkého počtu bodov v jednotlivých kolách súťaží, ale bolo mi to málo. Veď aj dvojka bola neúspechom. Tak som sa snažil, že so svojím hlboko podpriemerným IQ medzi tými najlepšími a skutočne talentovanými matematikmi (ja ho mám v oblasti vysokého nadpriemeru, čo je nad 130, a oni ho majú hádam aj 150-160 až 170) sa mi podarilo jednu celoslovenskú korešpondenčnú súťaž vyhrať. A na konci roka ma vyhlásili za najlepšieho žiaka na škole. Aj v jednej extrémne ťažkej korešpondenčnej súťaži, do ktorej sa zapájajú všetci tí ikváči, sa mi v geometrickom kole (geometria bola mojou najsilnejšou stránkou) podarilo získať z 30-tich bodov 29. A predbehol som tým takmer všetkých tých géniov. Ale z tých súťaži som bol až neznesiteľne preťažený. No keď som sa už do nich zapojil, nemohol som cúvnuť, lebo som chcel všetko vyhrať. Pociťoval som taký tlak, že som dokonca dúfal, že dostanem infarkt a odídem z tohto sveta. Videl som len také riešenie svojej situácie. Až nakoniec som sa na tie súťaže vykašľal, lebo som už nevládal. Potom, vo 4-tom ročníku som sa začal hádať so všetkými profesormi, že vraj zle učia. Ešte šťastie, že som gymnázium dokončil pomerne dobre. Síce som na konci štvrtého ročníka už nebol vyznamenaný, lebo som mal asi o jednu dvojku viac, ako bolo jednotiek, ale nesvietili mi tam žiadne trojky. Z maturitnej slohovej práce som na začiatku dostal známku 5, lebo som napísal len jednu stranu a aj to boli nejaké nezmysly. Už som bol riadne chorý. Tak som zo slovenčiny maturoval v septembri a dostal som jednotku. Na maturitnom vysvedčení tak mám jednu dvojku z angličtiny a ostatné známky sú jednotky.

A čoskoro mi bola diagnostikovaná akútna psychóza. Teraz som na ID a pre slabú odolnosť voči stresu ako aj pre ďalšie ťažkosti, nemôžem studovať na VŠ ani pracovať. Ale dúfam, že sa to ešte zlepší.

Napíšem len toľko, že nie je dobré v niečom preháňať a ten oddych si treba dopriať.

Mne sa podarilo vyštudovať, ale len vďaka forme štúdia a faktu, že to bol nový odbor. Prednášky boli len po sobotách, od 8:00 tak to 14:00, a bolo to super. Psychológia, umenie, kreslenie, sociológia, teória farieb, marketing, fotografia, morfológia.... Ech, hrozne ma to bavilo! Vôbec to nebolo také náročné, ako denné štúdium, a pritom som sa naučila všetko a bavilo ma to. Spolužiaci boli super, a veľmi sme si pomáhali. Diplomovku som síce písala v Záluži, ale podarilo sa, na B. Štátnice dopadli tak ledva-ledva, ale bola som veľmi šťastná, že som to nakoniec dokázala!

Práve som riešil na mňa dosť zložitý príklad z matematiky. Poriadne som sa s ním potrápil. Porovnal som svoje výsledky s tými, ktoré sú uvedené v učebnici a trochu sa podobajú, ale nie je to celkom to isté. To znamená, že som na to asi išiel správne, ale niekde som sa pomýlil. No, nevadí. nejdem to riešiť ešte raz. Nechám to tak.