Zamyslenie sa:

Ja som si myslel, že vnem je všetko, čo človek vníma, a nie len to, čo vníma zmyslovými orgánami.

V psychológii sa striktne oddeľujú vnemy od pocitov. Vnemy, ako som spomínal, sú spojené s zmyslami a vnímaním. Vnemy sú v podstate to, čo pochádza z vonkajšieho okolia a láme sa cez naše myslenie. Výsledkom je vnem. Môže byť vnímanie zrakové, sluchové, čuchové... Halucinácie, buludy, predstavy... sa medzi vnemy nezaraďujú.

Tuto napísal:V psychológii sa striktne oddeľujú vnemy od pocitov. Vnemy, ako som spomínal, sú spojené s zmyslami a vnímaním. Vnemy sú v podstate to, čo pochádza z vonkajšieho okolia a láme sa cez naše myslenie. Výsledkom je vnem. Môže byť vnímanie zrakové, sluchové, čuchové... Halucinácie, buludy, predstavy... sa medzi vnemy nezaraďujú.

Veľmi zaujímavý pohľad, najmä keď si uvedomíme, že halucinácie, bludy a predstavy sú zážitky ktoré vnímame, čiže vnemy. Pre mňa je nepochopiteľné, že odborníci nezaradili zážitky medzi vnemy. Pre mňa je pochopiteľné z hľadiska logiky, ak je vnemom všetko čo vnímame, čiže zažívame. Z môjho pohľadu je vnemom všetko čo registrujeme, alebo aj neregistrujeme, a to podľa toho, či sa jedná o vedomý vnem, alebo nevedomý. Napríklad aj v našom tele sa deje kopa nevedomých vnemov, napríklad na úrovni buniek, ktoré vnímajú chemické impulzy a reagujú na ne.

Pojem DUŠEVNÁ PORUCHA sa vzťahuje na každého, kto ma z nejakých príčin problém v oblasti duševného života. Čo je to vlastne duševný život? Duševný život je zážitok nášho JA, našej duše. Pokiaľ naše JA zažíva udalosti, ktoré sú pre ňu prijateľné, ale zároveň sú prijateľné aj pre okolie, tak sa dá povedať, že sa jedná o duševne zdravého človeka. V ľudskom vedomí nastáva interakcia medzi vnímaným a reakciou na vnímané. To čo je vnímané sa dá nazvať zážitkom. Zážitok má určitú charakteristiku, ktorá vyplýva z charakteristiky vnemu a jeho pôsobenia na ľudskú dušu. Na každý zážitok človek nejakým spôsobom reaguje. Táto reakcia sa dá nazvať reakciou na vnímané. Kedy nastáva problém? Keď sa ľudské JA nevie stotožniť s vnímaným zážitkom. Nastáva disharmónia ľudského JA, ktorá by sa mala nejakým spôsobom riešiť.
Túto disharmóniu ľudského JA môže spôsobiť kvantum podnetov, a niektoré disharmónie sú zaradené do kategórie DUŠEVNÉ PORUCHY. V tejto kategórii môžu byť aj disharmónie, ktoré nepostihujú na disharmonickej úrovni pôvodcu, ale jeho okolie.
Z nejakého dôvodu má človek v duši zakódované, čo je preňho harmonické, a čo nie. V tomto samozrejme neexistuje jednota medzi ľuďmi, a preto vznikajú spory na základe tejto rozdielnosti. Pre niekoho je harmonické, keď sa majú všetcia dobre, pre niekoho keď sa má ON dobre a ostatné mu je ukradnuté. Sú aj takí ľudia, pre ktorých je najharmonickejšie, ak sa majú ostatní dobre, a až na základe toho sa majú dobre aj oni. Tímto ľuďom sa hovorí altruisti. Takouto osobnosťou bola napríklad Matka Tereza. Dostali sme sa k povahovým črtám, alebo k osobnostným črtám, ktoré charakterizujú naše JA, a na základe ktorých reagujeme na rôzne situácie. Viete si predstaviť, že keby všetcia ľudia na svete mali povahové črty Matky Terezy, že by boli na svete vojny, nenávisť, intrigy a špatné medziľudské vzťahy?
Ideálny stav je vtedy, ak človek v interakcii s ostatnými rovnako zohľadňuje seba, ako druhých. To je stav harmonickej rovnováhy. Sú ľudské povahy, ktoré na nadobudnutie rovnovážneho stavu potrebujú, aby im druhí robili otrokov. Dostávame sa k základným črtám ľudskej povahy a tým je sociálne cítenie. Sú ľudia, ktorí sociálne cítenie nemajú, a ich cítenie začína a končí u ich vlastného JA. Toto sú najnepríjemnejší ľudia pre sociálne súžitie, ktoré je základom sociálnych vnemov v ľudskej spoločnosti. Predstavte si, že by všetcia ľudia na svete mali črty Matky Terezy. Všetcia ľudia s ktorými sa stretávete aj nestretávate by mali tieto črty. Čo si myslíte, ako by vyzeral dnešný svet? O koľko by bol iný, ako je teraz?
Nemajú DUŠEVNÚ PORUCHU aj ľudia, ktorých cítenie začína a končí u ich vlastného JA, prípadne malý kúsok za ním? Nejedná sa o DUŠEVNÚ PORUCHU sociálneho cítenia? Zoberte si takých politikov. Nemajú túto poruchu, keď sa neustále osočujú, urážajú, podávajú na seba trestné oznámenia, nevedia hospodáriť s peniazmi daňových poplatníkov, a nechcú niesť žiadnu zodpovednosť za svoje činy? Sú takýto ľudia DUŠEVNE ZDRAVÍ? Psychiater by povedal že hej, že ich postihnutie nespadá do kategorizácie DUŠEVNÝCH PORÚCH. Ale čo by povedal BOH? Tiež si myslí to isté?

Ivan napísal:Myslíte si, že vaša duševná choroba je duševnou chorobou, alebo fyzickou chorobou obťažujúcou prostredníctvom vnemov vašu dušu?

Podľa mňa môže byť aj jedným aj druhým. Môže byť zapríčinená neochotou vysporiadať sa s realitou optimálnym spôsobom, ale aj fyzickou degradáciou v mozgu, tej časti, ktorá je zodpovedná za optimálne vnemy.

Do ktorej kategórie by ste zaradili seba? Vidíte nejaký spôsob, ako tento stav zlepšiť? Čo robíte pre to, aby ste tento stav zlepšili?

Ahoj Ivan,
myslím si, že duševná choroba je predovšetkým porucha prenosu elektricko-chemického v mozgu. Jednoducho sa to v myslení pomieša tak, že jedinec možno už ani nevie čí je, jeho mozgová rovnováha je úplne narušená. Prenos informácii jednotlivých neurónov a synapsií je extrémne skreslený. Vnemy sú rovnaké, ale narušenie medzi neurologickými spojmi vyvoláva celkové narušenie chápania reality.

Napr. zrak. Oči sú v poriadku a prenášajú správny signál do mozgu. Avšak spracovanie vnemu nie je korektné. Pridružujú sa tam, nesprávnym fungovaním chem.-elek. spoju medzi neurónami, ďalšie nežiaduce prvky. Napríklad predstava medveďa sa vklíni medzi vnemy ulice. Výsledkom je halucinácia, že dotyčný vidí medveďa na ulici. Namiesto čistej reality sa do vnemu pridruží buď pamäťová stopa, alebo predstava.

Obdobne, myslím, vznikajú viaceré duševné poruchy. Korektné vnemy sú prelínané rôznymi neprirodzenými výpadkami (prípadne zvýšenou aktivitou) spojeniami medzi synapsami v mozgu. Trvalo sa tak môžu do myslenia včleniť nereálne predstavy, bludy, prípadne nežiadúce pocity (bolesť, teplo, chlad) ... vlastne čokoľvek

Tuto, podľa teba je mozog ľudskou dušou, alebo len prostriedkom zážitkov pre ľudskú dušu?

Ivan napísal:Tuto, podľa teba je mozog ľudskou dušou, alebo len prostriedkom zážitkov pre ľudskú dušu?

Ivan, toto nie je otázka na obyčajného človeka. Filozofi sa s tým trápia stáročia. Duša, to je silný filozofický pojem.

Ja keď myslím dušu, považujem ju za jedinečný kód uchytený v matérii. Na základe tohoto uchytenia môžem hovoriť, že hmota žije.

Považujem, že niekde v mozgu je spomínaný kód uchytený. Na jeho základe si môžeme uvedomovať, že okolná relita sa týka nás. Uvedomenie si JA, je už vyššou funkciou uvedomelosti, nezávislou od duše, ale od vyspelosti mozgového aparátu.

Asi tak.

Potravou pre ľudskú dušu sú možnosti, ktoré sú jej dané. Autistické možnosti sú iné, ako možnosti zdravého mozgu. Každý z nás má iné možnosti potravy pre svoju dušu než ostatní. Neexistujú podľa mňa dve rovnaké možnosti, tak ako neexistujú dvaja úplne rovnako vyzerajúci ľudia. Tak ako niekto vyzerá lepšie ako ten druhý, tak má niekto lepšie možnosti potravy pre svoju dušu. Neviem ako vy, ale ja sa snažím svoje možnosti potravy pre svoju dušu využiť čo najefektívnejšie. Mám pocit, že to robím na sto percent, a že sa už viac vyžmýkať z týchto možností nedá. Ak by som prirovnal moje možnosti ku vzhľadu, tak by som ich prirovnal ku Quasimodovi. Takže sú biedne, ale snažím sa z nich vytrieskať maximum. Nie každý máme rovnaké podmienky pre život. Dôležité je ale z tých podmienok čo máme vytrieskať čo najviac, aby ani jedno percento z týchto podmienok nevyšlo nazmar. Až v púšti pozná človek hodnotu vody, nie v krajine tisícich jazier. Naučil som sa maximálne používať svoje chabé možnosti potravy pre moju dušu. Ale keďže nie som spokojný s týmito možnosťami, naďalej hľadám krajinu tisícich jazier, aby moja duša mala to, čo si zaslúži.

Ivan, píšeš o duši.

AVŠAK!!!

Nenapísal si čo je podľa teba duša.
Čo je podľa Teba DUŠA???

Duša je to, čo vo vedomí vnímame ako seba.

Ivan. A kto si ty?

...
V psychológia sa rozdeluje na správanie a prežívanie jednotlivca. Znamená to teda, že ty považuješ dušu za prežívanie vlastného JA?