Schizofrénia a dieťa?

Ahoj Mous,
tak k tejto téme by som sa vyjadrila asi tak, že je to individuálne. Podľa mňa to závisí aj od toho ako je človek nastavený a určite, tí čo túžia po dieťati ak majú možnosť, majú právo sa oň pokúšať. Ja veľmi obdivujem všetkých rodičov, nielen duševne chorých ale aj zdravých. Osobne mám celkom rada deti do istej miery, ale na jednej strane mi už asi aj "ušiel vlak" a na strane druhej, neviem si to veľmi predstaviť. Možno by som aj bola dobrá mama, ale samozrejme mám z toho strach a veľmi by som sa bála o to dieťa. Ale to asi skoro každá matka je taká. Ide aj o to, že sa necítim na to, ale možno z toho mierne sebeckého hľadiska by som mala v živote ďalšiu osôbku, ktorú by som mohla ľúbiť a ktorá by mohla ľúbiť mňa a nebola by som na starobu sama.
Z druhého hľadiska je tu ale fakt, že niektorí ľudia si ani nezaslúžia byť rodičmi. Resp. sú nedozretí a nemajú dostatočné zázemie alebo prostriedky aby sa adekvátne postarali o dieťa. A taktiež tá dnešná (ne)výchova, pracujem s mladými puberťákmi tak s niektorými je to katastrofa. Netvrdím ale zas, že všetci zle vychovávajú deti, ale väčšinou im nevedia nastaviť hranice.
Na záver asi krátka úvaha, že možno aj ja by som mala tiež problém vychovať to dieťa.

@mous ja som sa vlastne v jeden deň stala matkou a schizofreničky, teda prv prišli na svet tie hlasy až potom syn a ako som sa na neho tešila, tak som cítila, že toto nie je moje dieťa, prečo mi ho dávajú, ja ho nechcem. Dlho, dlho sme si hľadali cestu k sebe, vedieme takzvané kontaktné rodičovstvo, tak malý bol dojčený na požiadanie, nosený v šatke, spáva s nami a je to také tulkadlo dosť. Keď sme si po 2,5 roku našli k sebe cestu, že som ho začala brať za moje dieťa, tak boli aj celkom fajn momenty, akože poviem mu, že ho ľúbim viac ako tata, ale necítim to tak a to má už 5,5 roka. Ale vedieme ho cestou, že mamina je duševne chorá a niekedy nevládze, potrebuje pokoj, ísť do nemocnice a keďže je nadpriemerne inteligentný, tak to chápe, bežné cez deň príde za mnou a opýta sa ma maminka, ako sa máš a prečo sa tak máš, to je také milé od neho. A keby viem pred tehotenstvom, že sa nezrodí len matka, ale aj schizofrenička, tak idem opäť do toho. Mňa napĺňa ho učiť resp. pripravovať na život. Rada s ním trávim voľný čas a som šťastná za každý jeho úspech. A aj keď som chcela vždy tri deti so schizofréniou dá zabrať aj to jedno, takže ďalšie sa nekonajú. A teším sa na moment, kedy ho začnem ľúbiť, že budem konečne zastabilizovaná na dlhší čas ako pár týždňov alebo mesiacov. A budem si môcť povedať, toto je zmysel môjho života. Inak je strašne zlatý, poslušný a dobrý chlapec.

@mous ale strašne veľa záleží akú silnú alebo slabú máš schizofréniu, či ťa musia častejšie stabilizovať, alebo nie, aké je dieťa, či je pokojné alebo náročné, lebo to náročné dá človeku zabrať, aj keď je zdravý, takže tam vstupujú desiatky faktorov prečo áno a prečo nie, napríklad nočné vstávanie k dieťaťu, môj od narodenia prespal celú noc, len na dojčenie sa zobudil a počas dojčenia zaspal späť, ale sú deti, ktoré sa v noci zobudia a sú aj dve tri hodiny hore a vyžadujú pozornosť, ja som fakt vďačná za môjho syna, že je taký pre mňa dokonalý a jasne, že chcem pracovať na našom vzťahu, veď teraz dáva tatovi kvapky, že keby tu je maminka toto sa nestane

Keď u mňa po prvý raz prepukla psychóza, mala som už dve deti: Dcéra mala 9 rokov, syn niečo vyše dvoch rokov. Uvedomila som si, že za to do akej bezvýchodiskovej situácie som sa dostala a z čoho mi následne prepukla psychóza, mohol vtedy dosť výrazne môj manžel. Vážne som rozmýšľala po návrate z psychiatrie nad rozvodom, no nič som nechcela unáhliť, keďže som dlho po prepustení bola na tom psychicky stále dosť zle. Liečbu som nemala dobre nastavenú a trvalo, kým sa môj stav stabilizoval. Zároveň som si uvedomovala, že kebyže manžel sa so mnou súdi o deti, tak vzhľadom na môj stav, by ich skôr on dostal do opatery. Manžel si tiež uvedomil, že pri mne v kritických chvíľach nestál a snažil sa to potom napraviť. Asi po roku som sa dala psychicky dokopy a aj náš vzťah sa upravil.
Dcéra rýchlo pochopila, že mama je chorá, musela do nemocnice a aj to, že sa z toho časom dostanem. Syn bol vtedy ešte malý, no pri ďalších epizódach, ktorých spúšťačom už bol stres v práci, to pochopil aj on. Vždy sme im hovorili, že som ochorela, že musím do nemocnice a že sa z toho dostanem. Ako rástli, postupne začali aj chápať, čo mi je, aké ťažkosti mám. Keď mala dcéra 17 a syn 10 rokov po dvoch epizódach po sebe (akurát na Vianoce) som zanechala prácu a zostala doma na ID. Dcéra čoskoro odišla na VŠ do Bratislavy, už všetko vtedy chápala. Syn veľa pochopil v puberte, keď sme zostali doma sami dvaja, lebo manžel tiež musel za prácou do Bratislavy. Myslím, že hlavne deťom vďačím za to, že som vždy po každej epizóde, po všetkých tých bojoch s depresiami a úzkosťami, vždy vstala doslova z popola. Nemohla som sa opúšťať, ľutovať a poddávať sa chorobe. Keď som už nechodila do práce, chcela som byť aspoň doma užitočná a mať čo najmenej ďalších epizód.
Syn si teraz ako dospel, veľa naštudoval o mojej chorobe a chápe ma hádam najlepšie z celej rodiny. Naposledy bol dokonca so mnou u psychiatričky. Veľmi ma vo všetkom podporuje a najskôr zbadá, keď mi je horšie a potrebujem viac oddychu.
A dedičnosť? Syn má teraz 25, dcéra 32, zatiaľ sú v poriadku a dúfam, že i budú.
Tretie dieťa som však už nechcela, už som si na také niečo ako ďalšie rodičovstvo netrúfala. Aj vnúčatá mi dávajú dosť zabrať. Prežívam pri nich často úzkosti spojené s tým, aby sa im niečo nestalo. Avšak aj veľa radosti. Za svoj život a za deti v mojom živote som moc vďačná.

dzuli08 napísal:Ahoj Mous,
tak k tejto téme by som sa vyjadrila asi tak, že je to individuálne. Podľa mňa to závisí aj od toho ako je človek nastavený a určite, tí čo túžia po dieťati ak majú možnosť, majú právo sa oň pokúšať. Ja veľmi obdivujem všetkých rodičov, nielen duševne chorých ale aj zdravých. Osobne mám celkom rada deti do istej miery, ale na jednej strane mi už asi aj "ušiel vlak" a na strane druhej, neviem si to veľmi predstaviť. Možno by som aj bola dobrá mama, ale samozrejme mám z toho strach a veľmi by som sa bála o to dieťa. Ale to asi skoro každá matka je taká. Ide aj o to, že sa necítim na to, ale možno z toho mierne sebeckého hľadiska by som mala v živote ďalšiu osôbku, ktorú by som mohla ľúbiť a ktorá by mohla ľúbiť mňa a nebola by som na starobu sama.
Z druhého hľadiska je tu ale fakt, že niektorí ľudia si ani nezaslúžia byť rodičmi. Resp. sú nedozretí a nemajú dostatočné zázemie alebo prostriedky aby sa adekvátne postarali o dieťa.  A taktiež tá dnešná (ne)výchova, pracujem s mladými puberťákmi tak s niektorými je to katastrofa. Netvrdím ale zas, že všetci zle vychovávajú deti, ale väčšinou im nevedia nastaviť hranice.
Na záver asi krátka úvaha, že možno aj ja by som mala tiež problém vychovať to dieťa.

Z druhého hľadiska je tu ale fakt, že niektorí ľudia si ani nezaslúžia byť rodičmi. Resp. sú nedozretí a nemajú dostatočné zázemie alebo prostriedky aby sa adekvátne postarali o dieťa.

fuu drsne napisane a nespravodlive, teda to spojenie..nezasluzia si byt rodicmi...

Já jsem se stala rodičem, ještě než jsem onemocněla. Můj syn byl sice hodné dítě, ale velmi živý a neposedný a já jsem byla hrozně utlumená olanzapinem, takže přiznám se, že jsem první 4 roky jeho života potřebovala pomoc, nejdřív jsem byla u rodičů a pak se mnou byla tchýně.
Pak jsem dostala místo olanzapinu Invegu a doslova jsem ožila. Malý dostal školku, já jsem si našla práci a docela jsem to zvládala.
Pak přišla 2. ataka a od té doby jsem doma a zvládám taky, akorát musím brát Neurol a mám větší omezení než dřív.
Kvůli nemoci jsem si netroufla mít druhé dítě, už jsem věděla, jaké to jsou nervy mít dítě, celá léta se nevyspat apod. a navíc už jsem neměla možnost pomoci od rodičů (máma byla už těžce nemocná). I psycholožka mi radila druhé dítě už nemít, že dvě děti jsou hodně velká zabíračka.
A dnes jsem ráda. Za to, že mám dítě - už to není dítě, už je to mladík a je to už náš parťák. A zároveň jsem ráda, že nemáme dvě - myslím si, že dvě bych fakt nezvládla.
Setkala jsem se už s názorem, že nemocní lidé by neměli mít vůbec děti. S tím nesouhlasím. I nemocní lidé jsou lidé a mají potřeby stejné jako zdraví lidé. Ale je tu jedno ALE - nemocní lidé by měli mít dítě/děti s uvážením toho, jaká to obnáší rizika, zda jsou schopni dětem poskytnout, co potřebují, a konkrétně u schizofreniků, zda mají možnost hlídání v momentě, kdy nejsou sami schopní se o dítě postarat (léčebna apod.).

Zde, co píše o tomto tématu M. Jarolímek:
https://blog.aktualne.cz/blogy/martin-jarolimek.php?itemid=41399

@Juraj Chtít děti není nic egoistického. Je to přirozené a v souladu s přírodou stejně jako pud sebezáchovy. Je to jako bys řekl, že pud sebezáchovy je egoismus nejhrubšího zrna.