Schizofrénia a dieťa?

Jestli jen egoističtí lidé mají děti, tak v tom případě ať žije egoismus! Protože jinak by přece lidstvo bylo samo proti sobě (vymřelo by).

Juraj, mať a hlavne vyprplať a vychovať deti - na tom nie je nič egoistické. Pokiaľ chceš byť dobrým rodičom, stojí to strašne veľa námahy. Oveľa viac ako žiť sám pre seba. Je to o zodpovednosti aj za ich životy. Nevieš, koľko úsilia stojí matku, kým je dieťa malé, v noci zle spí, prechádza rôznymi chorobami a keď deti rastú tiež nie je všetko ružové. Je za tým kopa prebdených nocí, kopa strachu o to, aby sa im nič nestalo. Aj peňazí viac musí mať rodina ako jednotlivec. Potrebuješ zarobiť deťom nielen na stravu, oblečenie ale aj na vzdelanie, výlety,... Dnes také štúdium už aj na SŠ nie je najlacnejšie, deti potrebujú nielen bezné skolské pomocky ale aj mobil, pocitac,...
Áno, tvoje dôvody vyzerajú egoistické, ale ked sa na to bližsie pozrieš, rozhodnúť sa mať jedno, dve či viac detí vôbec nie je ľahké a už vobec nie egoistické, hlavne ak ide o rodinu kde aspoň jeden z partnerov je na ID alebo má obmedzenú schopnosť pracovať a zarábať. Nie nadarmo sa vraví: "malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti". Žiť pre rodinu je náročnejšie aj na psychiku (ako žiť len pre seba).

Ja oveľa viac obdivujem mníšky, ktoré sa rozhodnú deti nemať.

@Juraj Já dokážu pochopit, když někdo děti nechce, nebo když mu vadí. Přece jen děti nejsou pro někoho, kdo chce mít svůj klid. I to chápu a nikdy bych si netroufla říct, že nemít děti je egoistické, a myslím, že něco takového tady na fóru ani nikdo nepsal. Ale snad si dovedeš představit, jaké to je, když se do tebe někdo naváží kvůli tvému postoji. Tak by ses neměl bezdůvodně navážet do "dětných" lidí a těch, co děti chtějí. Než něco napíšeš, prosím tě, rozmysli si, co napíšeš, abys tím někomu neublížil. Taky nemáš rád, když někdo ubližuje tobě, tak to nedělej druhým. Díky.

To že sa bezdetní ľudia navážajú do tých ktorí majú deti, je zriedkavé. Oveľa častejšie sa tí čo deti majú navážajú do tých čo deti nemajú. Ja som si počas svojho života vypočul množstvo sprostých rečí o tom, prečo nemám rodinu, prečo nemám frajerku a podobne.
 
Mať deti je sebecké, a rodičovstvo robí z ľudí sebcov, lebo rodič potrebuje na výchovu detí oveľa viacej finančných prostriedkov ako bezdetný človek.

@Juraj "To že sa bezdetní ľudia navážajú do tých ktorí majú deti, je zriedkavé. Oveľa častejšie sa tí čo deti majú navážajú do tých čo deti nemajú. Ja som si počas svojho života vypočul množstvo sprostých rečí o tom, prečo nemám rodinu, prečo nemám frajerku a podobne."

Tak se navážej do těch, kteří ti ubližují, a neubližuj těm, kteří proti tobě nic nemají. Takhle jen tu zlobu šíříš dál.

@Mous Když mi bylo zle a malý syn "vyváděl", tak mi to ani tak nepřišlo. To si dělám legraci. Já jsem nikdy nelitovala, že ho mám. Nejdřív je dítě roztomilé, tak tu péči o něho člověk díky tomu snáz zvládá a později, když už to není dítě, ale mladý chlapec/dívka, tak je to parťák.
Obecně se říká, že lidé, kteří nebydlí sami, se dožívají vyššího věku (asi proto, že když se jim něco stane, mají větší šanci, že tam bude někdo, kdo jim pomůže).

Bolo by to pekne, Mous, keby tomu bolo tak, ako si to popisal. Podľa mňa je práve život v rodine s detmi psychicky náročnejší ako bez nich. Áno, je to motivujuce, máš sa pre koho snažiť, nemôžeš sa opúšťať, ale je to aj tlak na psychiku. Nie každý to zvláda. A v dnešnej dobe, keď aj zdravý človek ľahko pride o zamestnanie... My s manželom sme mali dve také obdobia. Prvýkrát som ja bola na materskej, manžel ostal bez práce. Vtedy som ochorela po prvýkrát. Druhýkrát už manželovi živnosť nešla, ochorel on, dostal z toho depresiu, z ktorej sa vyhrabal až keď sa zamestnal mimo domova, Mal už vtedy po 50-tke a hoci ma VŠ, nikde ho nechceli. Išiel robiť manuálne do skladu do Bratislavy. Dceru sme vtedy mali na VŠ, syna stredoškolaka. Sama som cez týžden bola aj na syna aj na domácnosť a záhradu. Hoci mi bolo všelijak a mávala som vtedy horšie stavy ako teraz, nemohla som sa opúšťať .
Z môjho okolia poznám aj iný prípad. Matke schizofreničke vzali dieťa, pretože nedodržiavala liečbu, robila blbosti, dieťa nezvládala. Dieťa mala ktovie s kým. Doniesla si ho "zo sveta", keď ušla od prveho muža a staršej dcery v puberte. To malé dieťa bolo istý čas v domove a teraz je v opatere nejakej rodiny. Proste katastrofa- žiadny pozitívny efekt z rodičovstva. Tá "matka" žije sama a minule, keď som ju stretla v obchode, takmer som ju nespoznala - tak zle vyzerala.

A s tým egoizmom? Podľa mňa je nesprávne to či mať či nemať deti pripisovať egoizmu. Je to slobodné rozhodnutie človeka a vplýva na to množstvo iných faktorov. Rešpektujem obe rozhodnutia. Ja som deti chcela, no ak ich niekto nechce, je to jeho vec a je to tiež v poriadku.

Mať deti nie je egoistické, je tomu práve naopak - veď sa mu treba neustále venovať (čas, energiu, peniaze) a pripraviť ho do života. Ak by nemal nikto deti, tak by sme neprežili. Tiež si nemyslím, že žijeme vo svete plnom utrpenia (áno, od ideálu to má veľmi ďaleko). Tieto presvedčenia závisia od životných skúseností - človek, ktorý nemal dobrého rodiča alebo trpí depresiou ap. máva často podobné pochmúrne myšlienky - takže rozumiem Jurajovi..

Ja sa snažím hľadať pozitívum vo všetkom - aj keď je to ťažké. Okrem toho mi pomáha magické myslenie - som presvedčený, že som sa narodil toxickej mame a babke (a ešte k tomu je otec mamičkin maznáčik, proste celé zle), pretože tu mám nejakú úlohu. Boh ma skúša tak ako skúšal Jóba ..

Ja sa tiež stotožňujem s tým, že mať či nemať deti je v konečnom dôsledku každého slobodná voľba. To, že som napísala že niektorí si deti nezaslúžia, nikoho som sa nechcela dotknúť. Ale jednoducho myslím si to. Lebo pomerne dosť rodičov je aj takých, čo jednoducho deti zanedbávajú a potom môžu skončiť v domovoch a tak.
Keď už by som mala byť rodič, tak by som sa tomu dieťaťu snažila venovať čo najviac a dať mu všetko potrebné vrátane lásky. Ja ale mám problém sama so sebou, takže preto sa bojím byť rodičom...a druhá vec vek nepustí.

Ja som dieťa aj chcel. Aj môžem mať ešte, keďže vekovo by to bolo ešte dobre. Ale druhá vec je moja choroba a neviem pomôcť sebe a nie ešte dieťaťu. Lásku by som mu určite dal, aj porozumenie, čas a ďalšie veci. Len neviem ako by to bolo s iným, či budem schopný pracovať a tak. Táto choroba je dedičná, nechcem aby dieťa trpelo tiež, preto po diagnóze tejto choroby sa mi veľa veci rozpadlo, ak má niekto túto diagnózu a plne sa venuje dieťaťu, tak ho obdivujem
Ja som sa trápil veľmi aj nad dievčatami, lebo kamaráti a všetci mali frajerky a ja nie. Nikdy som ani nemal nikoho a kvôli tomu som sa utápal doma v žiali keď ma odmietali dievčatá. Ale stále som si šiel za tým, že si nájdem milujúcu ženu a budeme mať dieťa. To bolo samozrejme ešte pred chorobou všetko.
Ja napr. dieťa mať nemôžem aj keď som veľmi chcel raz.
@Motylek a @Patty @regina aj tých ktorých som nespomenul, že sa dokážete starať s touto chorobou o dieťa. Dávam klobúk dolu. Ja by to nedokázal
Dieťa je pre rodiča najväčší dar ale aj zodpovednosť, sú aj takí čo chcú veľmi dieťa, ale neuvedomujú si čo to obnáša, aj poznám takých.
Ja neodsudzujem ani tých čo majú deti, ani tých čo nemajú. Niekomu napr. vyhovuje byť sám sebe pánom a makať len na seba. To je tiež v poriadku, je to každého slobodná voľba, ale určite je pekné ak to v rodine ide s generácie na generáciu a ak to dieťa už rodič má a vychová ho v láske, tak potom sa dieťa môže postarať o rodiča v starobe, v chorobe a vrátiť mu tú výchovu, ktorú dostalo
Ale súhlasím aj s Jurajom v tom, že tento svet je plný utrpenia.