Kto som a prečo sem prispievam:

filipka napísal:Len nech sa to tu nezvrhne na porovnavanie, kto trpi najviac, nieco ako "aha, ja mam vacsieho!". Ivan, nemozes tvrdit, ze bolest nervov je horsia ako bludy a halucinacie, ked si ich v zivote nemal. Poznam dievca, ktore vplyvom halucinacii a bludov malo taky strasny stav, ze skocilo z okna a dodnes trpi inkontinenciou a ma porusenu chrbticu. Na druhej strane mam kamaratku, ktora trpi tak strasnou bolestou nervoveho povodu (po uraze a viacerych operaciach), ze jej len ciastocne pomahaju opiaty (pouzivane hlavne v poslednych stadiach nadorovych ochoreni). Kto trpi viac? Kto si trufne to porovnat?
Cize: Kto ma vacsieho?

Nemal som v úmysle pretekať v tom, kto viac trpí, len som chcel vec uviesť na pravú mieru. Myšlienkové halucinácie a bludy som mal, inak by som nenapísal že bolesti sú horšie. Ale aj halucinácie či bludy môžu vyvolávať rôzne zážitky. Takže nepopieram, že môžu mať charakter vedúci k samovraždám. Opioidy som užíval denne do doby, kým sa prejavil efekt detoxikácie. Ešte viac sa to zlepšilo po béčkach. Netvrdím, že už opioidy nepoužívam, ale oveľa menej.

Tuto, moji vtaci maju cca 30cm

Absolvoval som jeden výlet pre mladých, kde som si dal opdych nielen od liekov ale aj od spania. Znamenalo to po 3 dňoch výrazné zhoršenie stavu v zmysle kombinácie megalomanských bludov, mánie, paranoie. Rodičia si pre mňa prišli. Doma som však neváhal, nasadol na bicykel a šľapal v ústrety osudu. Bicykel som neskôr zahodil a pokračoval pešky a za chvíľu aj bez topánok. Pár nocí som blúdil po lesoch až som sa úplne dehydrovaný, schudnutý o cca 20kg (od výletu s mladými) ocitol v istej dedinke. Zbalili ma policajti a šupli do V. Zálužia.

Tuto, čo ťa motivovalo takto konať? Ako si to prežíval?

filipka napísal:Tuto, moji vtaci maju cca 30cm

Filipka, a čo tí tvoji vtáci, vedia rozprávať?

Mne sa tu už nechce predstavovať,lebo čo tu s Filipkou a s ostatnými trávime voľné chvíle,je to skoro rok a na tomto fóre som opísaná dosť podrobne.Snáď len toľko mám 43 rokov,som slobodná,bezdetná.Žijem už vyše troch rokov s druhom v spoločnej domácnosti.Diaganostikovali mi najprv bipolárnu psychózu,potom schizoafektívnu poruchu,neskôr v Pezinku reziduálnu schizofréniu a potom zase naposledy schizoafektívnu poruchu.Momentálne beriem Ketilept a Seroquel len jednu tabletu večer a žiaľ sa neviem odnaučiť od 0,5 Rivotrilu,ktorý mám len podľa potreby,keď mám nervy beriem ho viac.Halucinácie,či skôr bludy aké som mala pred 10 timi rokmi v Pezinku, si pamatám a boli dosť mimo.Napr.že v kostole sa modlia ku mne,že musím prestať fajčiť,lebo zapríčiním katostrofu celému ľudstvu atď.V minulosti som však všelijak vynechávala lieky,no odvtedy ich beriem pravidelne a podobné bludy som nemala.Zvačša aj pracujem,za 20 rokov mojej choroby mám dosť odrobené.VŠ som zanechala v treťom ročníku po druhej hospitalizácii,lebo mi to poradil otec.Vzdelanie si však dopĺňam,i keď nie priamo študovaním VŠ.Posledných 10 rokov bojujem v podstate len s nervozitou.Nikdy som nebola introvert,aj keď mi napísali do správy,že mám autistické prvky,ale to len v tom Pezinku.Aj napriek tomu,že som z liekov vždy priberala o kamošov mužského pohlavia som nemala nikdy núdzu.S bývalým partnerom som mala asi tak dlhý vzťah,ako s terajším,t.j.okolo pať rokov.So súčastným parnerom som už v podstate dlhšie,ale intenzívne je to tiež okolo pať rokov.Obidvaja sú psychicky zdraví.Aj keď v súčastnosti to už o málo ľuďoch z okolia možem napísať jednoznačne.Prečo o tom píšem?Preto,že obidvaja si myslia,že ja som na psychiatriu nepatrila a keď mi niečo je,tak maximálne hystéria.Samozrejme ani jeden ani druhý partner nie je lekár.Súčastný má gympel a bývalý len učňovku.No tu nejde o to,či niekto na niekoho pôsobí,že má tú,alebo tú diagnózu,ale či pôsobí zdravo,alebo choro.Ja si bludy pamatám ešte asi dva krát,okrem tej ataky,čo som spomínala.To že neposobím na nich ako chorá mi lichotí,len zase mi to robí zlosť na rodičov a lekárov,ktorí mi možno aj pomohli,no či bolo nutné absolvovať až také komplikované liečebné procedúry.Mohla som mať zatiaľ rodinu,decká aj zamestnanie na úrovni.Alebo sa mýlim?Ďaľšia vec je,že hoci samozrejme chodím psychiatričke,neviem,či budem brať lieky až do konca života,lebo dokiaľ budem chodiť trebars aj inému psychiatrovi,vždy mi nejaké lieky predpíše.Kebyže chcem skúsiť Ivanovu metódu s vitamínmi,ako sa mám postupne na to preladiť?Ako mám vedieť koľko čoho bude pre mňa postačujúce?Mám to risknúť a začať si vysádzat lieky a nahrádzať vitamínmi?Neviem si to predstaviť.Niekto mri povie,že čo mám proti liekom,keď mi pomáhajú.No to,že napr.zrýchľujú pulz,posobia po 20tich rokoch užívanie nedobre na srdce,na pečeň a napriek veľkému úsiliu schudnúť,mi váha stále osciľuje okolo 100kg.Toto sú otázky,na ktoré mi lekár určite odpovie,že lieky brať mám.Ivan a ako si prišiel na to,že máš veľa kovov v organizme?Ja mám k chorobe dedičnú predispozíciu,tak to je asi o inom.No s tými parazitmi to tiež nemusí byť zlá teória.Odkedy sa stále nalievam nesladeným čajom aj 3 l denne,tak mám oveľa krajšiu pokožku,ako keď som pila všelijaké chemické malinovky.Taktiež už len zmena tých malinoviek na čaje,sposobila aspoň akú takú zmenu váhy aj hepatálnych testov.Dávam tu otázky na ktoré mi asi nikto nebude vedieť dať odpoveď,no aspoň troch prispejem do diskusie.Ivan priznám sa,že všetky Tvoje doporučené linky som ešte nečítala,si tu krátko na to,aby sa to dalo stihnúť.

Ivan napísal:[čo ťa motivovalo takto konať? Ako si to prežíval?

Mánia + blud je veľmi významným podnetom na konanie. Práve nekonanie je priam bolestné. Bohužiaľ v rámci normality je to úplne mimo bežného života.

Prežíval som to paradoxne ako veľmi pozitívny zážitok. Nič nebolo problém, všetko bolo ľahké, necítil som napr. bolesť z rán, bol som akoby v tranze. Bol som totálne plný energie, osobne mám dojem, že som mohol naboso prejsť-prebehnúť tak nad 100km, a na bicykli tých 40, priam vražedným tempom. Vzdušná čiara bola tiež nad 100km.

Na druhej strane keby to trvalo pridlho mohol by som aj zomrieť napr. na dehydratáciu a takisto sa mi v lesoch mohlo ľahko niečo stať. Pochybujem, že pomoc by nejaká dorazila. Ale ku koncu som už začal hľadať obydlia...

Ivan a ako si prišiel na to,že máš veľa kovov v organizme?Ja mám k chorobe dedičnú predispozíciu,tak to je asi o inom.No s tými parazitmi to tiež nemusí byť zlá teória.Odkedy sa stále nalievam nesladeným čajom aj 3 l denne,tak mám oveľa krajšiu pokožku,ako keď som pila všelijaké chemické malinovky.Taktiež už len zmena tých malinoviek na čaje,sposobila aspoň akú takú zmenu váhy aj hepatálnych testov.Dávam tu otázky na ktoré mi asi nikto nebude vedieť dať odpoveď,no aspoň troch prispejem do diskusie.Ivan priznám sa,že všetky Tvoje doporučené linky som ešte nečítala,si tu krátko na to,aby sa to dalo stihnúť.

Ahoj Laura. Možno by bolo dobré pozrieť si tento film a vybrať si z neho to, čo sa ti pozdáva http://mustwatch.hztz.cz/film/food-matters/. Ak choroba postihuje DNA, je logické, že sa môže dediť. Ten prvý ju ale nezdedil, ten ju proste dostal. To že sa choroba prenáša prostredníctvom DNA na ďaľšie generácie ešte neznamená, že to DNA je neovplyvniteľné. Aj béčka zasahujú do DNA, aspoň to uvádzajú, čo je ale na tom pravdy a do akej miery, tak to fakt neviem. Ja sa k zdraviu snažím prepracovať metódou pokus-omyl, alebo trefa. V podstate nemám na výber, ak chcem fungovať. Ak ale máte pocit, že vám je bez takejto metódy lepšie, tak ju neskúšajte. Držte sa toho, čo vám viac vyhovuje.
Otrava ortuťou sa tiež môže zdediť. Osobne poznám ženu, od ktorej túto otravu zdedili jej deti. Nemusí ísť vždy o DNA, niekedy proste prechod môže ísť aj cez placentu. http://svetlanablog.nazory.eu/uvod

Nemám školskou medicínou diagnostikovanú otravu ortuti. Zatiaľ som sa k nej nedopracoval. Úprimne sa priznám, že som na to nenašiel energiu. Dnes v podstate strategický plán mám, ako by sa to dalo zistiť školskou medicínou, ale stále som si nenašiel čas na to to uskutočniť. Stále uprednostňujem iné veci, proste jednám tak, aby som sa cítil čo najlepšie. Nedávno mi poslala mail jedna dievčina, ktorá si dala zmerať ortuť na toxikológii. Namerali jej asi trojnásobok povoleného limitu, ale liečiť ju nechcú, lebo na to aby ju liečili by musela mať 50 násobok. Čísla sú približné, ale zhruba sedia. Inak takýto test z moči či krvi nehovorí nič o skutočnom zaťažení ortuťou. Nemeria usadenú ortuť. Môže byť dokonca zavádzajúci, pretože otravou trpia ľudia, ktorí nemajú prirodzenú schopnosť ju vylučovať. Malo by sa to robiť tak, že sa podá účinný detoxikátor a meria sa zmena. Ale ani to raz nestačí. Príklad z praxe napríkad hovorí, že pri podaní účinného detoxikátora intravenózne neboli zaznamenané žiadne zmeny. Ak však bol detoxikátor podaný do brucha, spustila sa intenzívna detoxikácia. Naša toxikologia ale nič takého nerobí, preto tam nemám chuť ísť. Mohol by som sa síce nadopovať detoxikátormi a ísť si tak dať urobiť test, ale nemuselo by to dopadnúť objektívne. Jedine že by som sa nadopoval rôznymi detoxikátormi na rôzne miesta. Mne ale v podstate stačí, že reagujem na všetky detoxikátory určené na ortuť. Matematická pravdepodobnosť ma teda presviedča, že tam ortuť bude. Dvakrát to mám potvrdené na biorezonančných prístrojoch. Od vyštudovaných lekárov. Detoxikátory beriem už len sporadicky, lebo to dosť zaťažuje organizmus. Ak si chcete pozrieť videa na túto tému, tak sú tu: http://derealizacia.wgz.cz/videa

Inak ma napadlo, že jedinou zásluhou, že nie som na invalidnom dôchodku je, že som živnostník. Bol som napríklad vyše pol roka na PN, ale mal som zamestnancov, ktorý ma zastúpili. Odkedy nemáme zamestnancov, tak ma veľakrát zastúpila manželka. Ako zamestnanca by ma ale nikto s takouto pracovnou výpadkovosťou nechcel, zrejme ani štátna organizácia. Takže aj to je dôvod prečo ešte nie som na invalidke.

Inak Laura, keď si načala tie parazity vzhľadom na schizofréniu, tak tu som v minulosti zozbieral nejaké informácie http://detox.uforum.sk/forum/34/parazity/

Tuto, schudol si 20 kilo za pár dni putovania. Čo si vtedy jedol? Ako si vtedy vnímal zmysel celej tejto záležitosti? Užiť si niečo, čo ti vtedy pripadalo za najprirodzenejšie konanie?

Raz som sa otrávil atropinom. Nie vedome. V lekárni mi pripravovali prokainové tabletky na dvanásťtorníkový vred. Po užití jednej tabletky som začal všetko počuť oveľa hlasnejšie. Trvalo to len okamžik a cítil som, že o chvíľu stratím vedomie. Sedel som za stolom s babkou, ktorá mala alzheimera. Ešte pred tým, než som stratil vedomie som jej povedal, nech povie mojim rodičom, že som omdlel z atropinu.
Preberať som sa začal veľmi pomaly v klietkovej posteli v psychiatrickej nemocnici 50km od domova. Trvalo mi asi deň, než som sa úplne prebral. Najprv som si len matne uvedomoval, že sa nacházam v nejakej miestnosti a že sa okolo pohybujú nejaký ľudia. Počul som ich hlasy, ale nevedel som identifikovať čo hovoria. Podľa klietkovej postele mi došlo, že som na psychiatrii. Chcel som tým ľuďom oznámiť, že som sa otrávil atropinom, ale nevedel som nič povedať. Nevedel som rozprávať. Časom sa mi podarilo kostrbato vysloviť aspoň slovo atropin a ukázať na očné zrenice. Doktor to pochopil a prijal. Tak sa mi uľavilo, že mám za sebou aspoň túto časť. Doktor sa ma začal niečo pýtať. V polovici vety som už ale nevedel o čom bol jej začiatok, a tak som mu nerozumel. Keď som sa mu to snažil povedať v súvislej vete, nedopovedal som, lebo v polovici vety som už nevedel o čom som to vlastne začal. A tak som sa takto postupne preberal. Vtedy som prvý krát v živote zaregistroval zrakové halucinácie. Ako som tak ležal v tej klietke, tak som pozeral na stenu. Videl som tam loziť malé chrobáčiky. Rozum mi ale hovoril, že v nemocnici chrobáčiky po stenách nelozia, že to mám určite halucinácie. Ukázal som ich ošetrovateľovi a ten že tam žiadne chrobáky nie sú. Detailne som sa na to zameral, malo to aj nožičky. Čím menej atropinu narúšalo moje nervové spojenia, tým viac som si uvedomoval, že tie chrobáčiky sú tmavými zrnkami piesku v omietke. Už sa hýbali menej a strácali nožičky.
O pár dní ma z nemocnice prepustili. Aby sa situácia nezopakovala, otvoril som všetky kapsle prokainu, čo mi ešte ostali doma. Všetky boli tak do desatiny naplnené, až na jednu, ktorá bola úplne plná...

Prečo ma vlastne zobrali na psychiatriu, keď som len stratil vedomie? No ja som ho síce stratil ale moje telo fungovalo ďalej. Nezložilo sa ako vyťatý strom, o čom som samozrejme nevedel, keďže moje JA nebolo pri vedomí. Rodičia mi ale rozprávali, že keď prišli domov, tak som chodil po izbách ako zombie, prekladal som rôzne predmety v byte, ale že som bol úplne mimo a nereagoval som na nich. Tak zavolali pohotovosť a tá ma šupla do nemocnice. Klasifikovali to ako schizofrénny záchvat.