Ako sa dnes máš? 4

Ahojte, priatelia! 

Matej, ďakujem Ti pekne za povzbudenie. Máš svätú pravdu, mojím problémom je hypersenzitivita a nízka odolnosť voči stresu.  No ja som už zase začal veriť, že všeličo sa u mňa zlepší. Lenže všelijaké zdravotné problémy tú vieru podkopávajú... Aj teraz ma zahalil smútok z toho...  Ale počul som, že v Biblii je 365-krát napísané "nebojte sa"... Kiež by som sa čo najlepšie uzdravil... Aký by to bol krásny život.

 

Ten riad som už zas umýval. Aj som dnes pral. Snažím sa. Opäť som sa učil písať všetkými desiatimi. Určite sa to zíde vedieť. To učenie sa ide pomaly, ale i to je dobre. Mal som také veľmi zlé obdobie plné pesimizmu. Ako ste si iste všimli, na ten čas som zanevrel aj na toto fórum. Teraz je to už lepšie. No pravda je, že máme zamračenú oblohu. Je to také neveselé počasie a ani moja dnešná nálada nie je najlepšia. Chce sa mi ležať, nemám veľkú chuť do nejakej roboty.  Lenže ja chcem skúsiť nepodliehať tej chuti zostať v posteli. Vraj to nie je dobré, keď veľa ležíme. 

Bol som v knižnici a potom s mamou v obchode. Aj som si zacvičil. A psa som už dvakrát vyviedol von. Tiež sa mi dnes darilo pozerať televízor. Hádam si pozriem ešte niečo, čo dávajú. Nejaké tie dokumentárne filmy by sa hodili. Niečo sa z nich dá naučiť. 

V tento štvrtok v stacionári bude opekačka.  Dúfam, že všetko bude v poriadku a ja tam pôjdem. Verím, že mi to neprekazí nespavosť. So svojim lekárom som sa zhodol na tom, že by som mal skúsiť cestovať sám. 

Som rád, že ma zase baví písať sem príspevky. To je celkom fajn činnosť. Aj si tým precvičujem svoje verbálne schopnosti. Totižto mi veľmi záleží na tom, aby som sa aj písomne, aj ústne vyjadroval korektne, spisovne. A toto prispievanie je pre mňa dobrý spôsob trávenia času, dobrý prostriedok na to, ako zahnať nudu. 

Prajem vám, priatelia, veľa krásnych chvíľ! 

historik

Ahoj, Matej! 

Niečo by som Ti chcel napísať k tým činnosťam, ktoré vykonávaš resp. chceš vykonávať. Čítal som tú knihu o strese, o ktorej som sa už neraz zmienil. Jej autori sú psychiatri, ak sa nemýlim, manželia. No a oni uvádzajú, že mnohí ľudia k nim prichádzajú a hovoria, že toho majú veľa, že musia stíhať to a to. Ale píšu tam, že tí, ktorí robia len to, čo musia, do čoho sa nútia, od nich nedostanú pochvalu. Naopak, títo psychiatri pochvália človeka, ktorý sa venuje aj takým činnosťam, aké robí s radosťou, aké ho bavia a prinášajú mu potešenie. Lebo predsa pre každého je veľmi prospešné, ak robí niečo, čo ho teší. To zlepšuje našu náladu a chuť do života. 



Takže, Matej, chcel by som Ti poradiť, aby si sa príliš nestránil nejakých činností, ktoré nepovažuješ za dosť prospešné, ale ktoré Ťa zato bavia. A možno sa na seba nemusíš veľmi hnevať, ak s takými vecami stráviš veľa času. Ide napr. o tie PC hry. Alebo aj sledovanie televízie, ak tam niečo zaujímavé pre seba nájdeš. Veď aj vo Wikipedii o F 25. si uviedol, že medzi terapie patrí aj tá televízia.  Inak, ja som si povedal, že ju budem pozerať častejšie. Aj sa mi toto predsavzatie celkom pekne darí dodržiavať. Dnes som natrafil na zaujímavé programy, ktoré mi priniesli radosť a ktoré som si s veľkým potešením pozrel. No a tiež dosť počúvam hudbu na yutube.

Ja hry vôbec nehrám, lebo ma extrémne stresujú. Ale ak to Teba baví, tak si tú zábavu kľudne dožič. Lebo je dôležité nielen to, aby sme veľa vecí zvládali, ale aj aby sme relaxovali, mali radosť z toho, čo robíme a, všeobecne, radosť zo života. 

S pozdravom,
historik

Ahojte, milí priatelia!

Zajtra asi budem mať veľmi ťažký deň... Idem do stacionáru. A tam... No, to radšej nenapíšem. Neviem, ako to všetko dopadne... Už tretí deň z toho mám veľký strach... Musím užívať Atarax... Ale ani to mi nepomáha... Vôbec neviem, čo je správne a čo nie... Pociťujem veľkú neistotu... Možno sa zajtra veľmi poteším... A možno budem totálne zruinovaný... Odborníci mi poradili, aby som sa na to odhodlal... Všetci traja... Ale ja sa aj tak bojím... Síce som dostal odporúčanie, aby som to neplánoval... Ale ja na to stále myslím... Vôbec to nie je jednoduché... Neviem, ako zajtra dopadnem... Sú to silné obavy... Nie, ja vôbec neviem, ako to v živote chodí. Nevyznám sa v tom, aké konanie je prípustné a aké nie. Mám veľké pochybnosti, či to mám urobiť alebo nie. Možno s tým mám ešte nejaký čas počkať. Možno to mám na chvíľu odložiť. Ale ak to neurobím už zajtra, stále budem myslieť na to, či sa na to treba podujať niekedy neskôr... A stále by som nemal pokoj... To by neúnosne zhoršovalo môj psychický stav... Držte mi palce, priatelia drahí, a myslite na mňa, aby som všetko dobre zvládol...

Môj predchádzajúci príspevok je extrémne pesimistický. Ale zdá sa mi, že som sa s tým problémom, ktorý ma tak trápi, nejako vysporiadal. Snáď to zajtra nejako zvládnem. Ak budem úprimný, tak by to hádam šlo. Pre istotu do stacionáru zajtra radšej predsa len pocestujem s mamou. Mal som v pláne ísť tam sám, ale to už radšej nech bude nabudúce. Lebo sám by som to cestovanie možno nezvládol. Na spanie užijem Dormicum, takže je záruka, že sa vyspím. Už teraz sa teším na ten spánok. Dúfam, že všetko bude dobre. Už si verím. Riešením je ÚPRIMNOSŤ!

PS: Ale vskutku je zaujímavé, ako rýchlo sa pri našich diagnózach môžu striedať a meniť stavy, teda to, ako zmýšľame, ako sa cítime... Všakže?

Zdravím Vás spolubojovníci,

Rada sem chodím, i ked píšem zriedkavo.
Teší ma, že Tuto je späť, snáď sa to bude zlepšovať.
Historik, držím ti prsty a zajtra budem na teba myslieť.

A ako sa mám? Tak sko väčšina - striedavo, raz lepšie, raz horšie, avšak ja tie horšie dni beriem ako nevyhnutnú súčasť môjho života. Darí sa mi uvedomovať si, že keď spomalím životné tempo už aj tak spomaleného inv. dôchodcu, keď ten čas pretrpím, že to prejde a že to bude lepšie.
Väčšinou som ku koncu týždňa a cez víkendy aktívnejšia, a potom začiatkom ďalšieho týždňa akoby doľahlo na mna vyčerpanie. Spomalím, aby som koncom týždňa, ked sa mi zíde rodina domov, mala znova silu prať, variť, žehliť, vypekať, starať sa o záhradu...

A čo ma potešilo? Minule som stretla bývalú kolegynu, ktorú som dosť neznášala, lebo vždy bola akýmsi vysávačom energie (ale doslova a robila to vedome). Kedysi som sa jej vyhýbala. Teraz som sa pri nej zastavila, spýtala sa ako sa má a uvolnene sa mi podarilo s nou porozprávať. Potešilo ma, že sa akosi ten hnev na ňu či skrývaná nepriznaná neznášanlivosť kamsi vytratili. V ten deň som stretla ďalšiu kolegyňu, čo ako to v babskom kolektíve chodí, bola akousi donášačkou. Bola by som schopná aj s nou prehodit pár slov, no očividne sa mi vyhla. Sama zo seba som bola prekvapená.

Čakajú ma dcérine promócie a ich oslava. Hoci to nebudeme robiť doma, ale v reštaurácii, dufam, že s tým spojený stres nejako zvládnem a že nevykotvím na psychiatrii ako to bolo po dcérinej stužkovej.

Prajem Vám všetko dobré!

Ahojte, milí priatelia!

Regina, ďakujem Ti pekne za podporu. Síce som Tvoj príspevok prečítal až dnes, keď som sa vrátil domov, ale nevadí. Teší ma, že si na mňa myslela.

Som rád, že takto dokážeš zvládať svoje ochorenie. A prajem Ti, aby tá oslava dopadla dobre. Inak, ja sa veľmi teším, že si sa nám znovu ozvala.

A to, o čom som včera písal, sa mi podarilo celkom pekne zvládnuť. Síce reakciou na môj počin nebolo nejaké veľké nadšenie, ale môžem konštatovať, že som sa stretol s veľkým pochopením z jej strany. Takže v podstate môžem byť spokojný. Je pravda, že po ceste domov ma pochytila silná melanchólia, ale hádam sa po tomto skutku už budem cítiť lepšie. Potom som už mal celkom dobrú náladu, aj som počúval hudbu na youtube, aj som si zabehal vonku so psom. Ale keď som jedol, zase ma to trochu zašteklilo v jednom zube. A už mi to tú náladu pokazilo. Mám strach o ten zub a mám z toho aj také napätie. Zrejme je to úplná maličkosť, avšak ja som až taký labilný, že aj podobné maličkosti ma dokážu vyviesť z miery. No čo už...

Tak na dnes ešte mám naplánované pozeranie TV. Bolo by dobré aj si trošičku precvičiť písanie všetkými desiatimi. Ale teraz asi pôjdem s bratom ku kňazovi píliť drevo. To mi asi prospeje, lebo to bude zas nejaká zmena prostredia a aj sa stretnem s kňazom a jeho rodinou. Takže budem medzi ľuďmi. Je dobré, že zase mám chuť pracovať na sebe a zvykať si na spoločnosť.

Takže zatiaľ toľko. Majte sa pekne, priatelia.

historik

Regina, teším sa Tvojmu príspevku. Vyznel vcelku optimisticky a pozitívne. Prajem Ti, aby Ti dobre dopadli oslavy a aby si všetko zvládla. Držím pršteky a posielam objatie.   

Historik, možno by Ti mohli pomôcť tak, ako mne, esemesky. Voľakedy som totiž aj ja mal problém cestovať sám. Napríklad na včeličku chodím 3 roky, a prvé 2 roky dvojtýždeň čo dvojtýždeň chodila so mnou do Bratislavy moja mamina. Pomohlo mi, keď som s ňou akosi zostal virtuálne v spojení tak, že som jej esemeskoval. Napríklad skús prísť na zastávku a napíš mame, kde si, ako to zvládaš, ako sa máš. Potom keď už budeš v buse, napíš SMS ako si si kúpil lístok, kde sedíš. Proste jej komentuj svoj kroky a vytváraj si v sebe pocit, že aj na diaľku je s Tebou stále. Ja mám s mamou doteraz dohodu, že jej môžem komentovať svoje kroky, ale ona mi zásadne neodpisuje. To však nevadí, lebo mám prísľub, že si to istotne všetko číta. Prípadne ak by si strašne potreboval spätnú väzbu, tak nech Ťa po SMS prezvoní. Aj dnes z práce ja osobne sem-tam píšem SMS, že ako sa mám, čo robím, a ako to zvládam. U mňa SMS-spojenie s mamou veľmi dobre účinkovalo a účinkuje, a preto vyjadrujem nádej, že aj u Teba by to mohlo platiť.

Držím Ti mocne, historik, palce.    

matej

Ahoj priatelia  

V práci som mal veľmi ťažkú trojdňovku. Teda samozrejme najmä subjektívne, lebo som bol emocionálne vyčerpaný. Tak volám u seba stav, kedy sa už nevládzem usmievať, byť milý, a nechce sa mi prejavovať žiadne emócie. Jednoducho ma vtedy schytí apatia, citová plochosť, som mĺkvy, nekomunikatívny, nechce sa mi smiať, ani radovať, ani s nikým baviť. Aj sa ma vedúca pýtala viackrát, že čo mi je, tak som sa vyhovoril na vyčerpanosť, čo vlastne bola aj pravda, lebo som bol emocionálne a sčasti aj fyzicky unavený.

Nutne som potreboval voľno. Teraz cez víkend ho mám, tak si ho chcem nejak užiť, najlepšie odpočinkom, relaxom pri PC hrách, a tak podobne. Jednoducho na nič nemyslieť, len tak sa zabávať. Beriem si historikovu radu v nejakej téme o tom, že mám relaxovať, k srdcu.

Psychicky sa mám teda ustálene. Neurotické príznaky sú trochu zhoršené. Fyzicky je to, zdá sa, normálnejšie. Chudnutie je stále na tých istých hodnotách, lebo nedodržujem limit. Nejak som zlenivel. Niektorí mi hovoria, že už nepotrebujem chudnúť, že vraj vyzerám v pohode už, a tak ma to podvedome voči chudnutiu zdemotivovalo. Musím si asi dať facku a prebrať sa.  

Inak mám skvelú správu! Došiel mi konečne list z univerzity a predstavte si, prijali ma na Mgr. bez prijímačok! Som sa z toho celú stredu vytešoval. Potom v ďalšie dni som mal z toho zmiešané pocity, pretože som nutne potreboval voľno a predstava, že budem v práci aj v škole mi zatočila hlavou.  

Ale mám ponuku pracovať v práci ako koordinátor v našej prevádzke, tak možno to využijem, ak sa bude dať. Vtedy by som mal flexibilnejší pracovný čas a to spolu s individuálnym študijným plánom by snáď išlo tak, aby som tú školu spravil.  Ale ani to s tým koordinátorom nie je isté, lebo táto pozícia ešte nie je vedením schválená.

Tak idem teraz odpočívať. Zostávam v duchu s Vami. Držím každému prsty.

S úctou
matej

Ahojte, priatelia!  

Matej, ďakujem Ti pekne za podporu.  Ale ja som asi výnimka v dnešnom svete. Ešte nikdy som nemal vlastný mobil a nevlastním ho ani teraz. Jednak nemám komu volať a jednak by ma to veľmi zaťažovalo. Mám obrovský stres z telefonovania. Ale aj keby som v danej chvíli netelefonoval, pokiaľ by ten mobil bol zapnutý, bál by som sa, že mi niekto zavolá. A keby ten telefón zazvonil, spanikáril by som a myslel by som si: "Kto to zas je a čo zase odo mňa bude chcieť???"  

A cestovať sám naozaj nedokážem. Keď sa niekde vo "svete" nastresujem, potom naozaj potrebujem podporu mamy pri odvoze autobusom domov. Sám by som sa domov asi ťažko dostal. Veď ja vtedy sotva vnímam, čo sa deje vôkol mňa. A robilo by mi problém napríklad pochopiť cestovný poriadok, ktorý je vyvesený na zastávke. Celú cestu by som sa strašne bál, že nevystúpim tam, kde treba. A to by sa naozaj mohlo stať, lebo keď som veľmi vystresovaný (ako napr. v minulý štvrtok po návšteve stacionáru), stále rozmýšľam nad problémami a ťažko dokážem dávať pozor na to, čo sa deje okolo mňa.

regina napísal:

A ako sa mám? Tak sko väčšina - striedavo, raz lepšie, raz horšie, avšak ja tie horšie dni beriem ako nevyhnutnú súčasť môjho života. Darí sa mi uvedomovať si, že keď spomalím životné tempo už aj tak spomaleného inv. dôchodcu, keď ten čas pretrpím, že to prejde a že to bude lepšie.

Tak nanešťastie ja som pravý opak reginy. Mne sa toto nedarí uvedomovať si. Ja sa zameriavam na to zlé a to, čo je u mňa dobré, mi pripadá zanedbateľné. Neviem sa zmieriť s tým, že som takto chorý. Keď mi je zle, dopodrobna rozoberám situáciu, analyzujem, prečo je to tak, ako k tomu došlo a aké všelijaké nešťastia ešte v živote určite zažijem...    Veď keby som si len povedal, že dobre, tak toto a toto aj toto nezvládam, tak to asi nebude. Ale zato mi ide tamto a hento, zato v tamtom sa mi darí. Keby som sa netrápil tým, že určité veci sú zlé, a zameral by som sa na to dobré, určite by som sa cítil lepšie. Ale takýto prehnaný pesimizmus môj psychický stav len zhoršuje... Je to asi dané mojou povahou. Z väčšej časti som melancholik a z menšej cholerik. A taký pesimizmus je pre melancholikov typický. Cholerickosť sa asi prejavuje v tom, že strašne chcem zmeniť tú situáciu, v akej sa nachádzam. Keď som bol v nemocnici, psychologička mi povedala: "Na vás je dobré to, že s touto chorobou sa chcete ešte trochu popasovať." Tak neviem či sa mi niečo podarí. Tu je dôležité zmeniť to zmýšľanie z negatívneho na pozitívne. Ale to ide ťažko. Som zvyknutý byť pesimistom. Ľudia boží, keby ste vedeli, ako veľmi chcem byť zdravší!!!    

Stručne by sa to dalo vyjadriť takto:

Som troska, pretože si myslím, že som troska. A keby som si to nemyslel, možno by som ňou nebol...

 

historik,
troska určite nie si - to je isté, a tak sa pokus si to nemyslieť. Už len tvoje písanie a úspechy v ňom hovoria o tom, že si jedinečná schopná osobnosť. Aj tvoje príspevky tu na fóre majú vždy "hlavu a pätu". Nepodceňuj sa! Každý sme v niečom lepší, v niečom slabší. Nemá význam sa "bičovať" za svoje slabosti. Sú to prejavy Tvojej choroby, za ktoré nemôžeš a nad ktorými raz zvíťazíš. Nádej je to jediné, čo v boji s našou chorobou máme. Nejde všetko hneď a zaraz, často napredujeme pomaly, trvá to roky, ale keď budeme na sebe pracovať s pomocou odborníkov tú mrchu - chorobu položíme na lopatky, prinajhoršom ustúpi do úzadia a budeme s ňou vedieť žiť.
Mne vždy vraveli: "dôležité je neprplať sa v tom h.vne, lebo potom smrdí ešte viac!"
Áno, verím v silu pozitívneho myslenia. Pomohlo mi, keď som bola na tom najhoršie. Pozitívne tvrdenia som si opakovane písala zelenou fixkou, pretože zelená je farba nádeje alebo som sa pozerala na seba v zkadle a vravela si: Som zdravá, budem zdravá a pod. Myslím, že mi to pomohlo. Dôležité je poznať príznaky choroby a naučiť sa s nimi pracovať, ako-tak ich zvládať, žiť s nimi. Príznaky poznáš, chceš sa so svojou chorobou popasovať. Tak skús ňou bojovať aj pozitívnejším myslením.
Viem ľahko sa to píše, ľahko sa mi mudruje, ale skutočne stačí, aby si si pozitívne tvrdenia písal, opakoval, zvykne si na ne tvoja myseľ a uveríš v ne. Nič nepokazíš, prinajhoršom popíšeš nejaký ten papier. Ja som sa naučila, že negatívnej myšlienke treba postaviť pozitívnu, a tak napr. keď ma chytá úzkosť z niečoho napr. počujem hukať sanitku a v tom momente ma začnú napadať obavy o mojich blízkych, či sa práve im niečo nestalo, začnem sa v duchu presviedčať, že su určite v poriadku, prečo by sa práve im malo niečo stať... Takže, tak - v duchu sa hádam sama so sebou - úzkostná a tou, čo verí v to lepšie. Lebo skutočne veci su také aké ich vnímame, z ktorej strany sa na ne pozeráme. Farebnejší, ružovejší svet je krajší ako ten čiernobiely.

Ahojte, drahí priatelia!  

Toto, čo citujem z príspevku reginy, sa mi veľmi páči, pretože to ma vystihuje.

regina napísal:
Nemá význam sa "bičovať" za svoje slabosti. Sú to prejavy Tvojej choroby, za ktoré nemôžeš a nad ktorými raz zvíťazíš.

Ja veľmi dúfam, veľmi verím, že sa mi raz podarí zvíťaziť nad tými prejavmi choroby. Avšak určite to nebude hneď. A ja som si myslel, že je to už teraz v mojich silách, len sa musím snažiť. Ale pravda je taká, že veľa vecí nemôžem ovplyvniť a musím tomu dať voľnejší priebeh. Treba byť mierumilovný voči sebe samému.

Chcel by som vám, milí priatelia, vysloviť veľké ĎAKUJEM za to, že ma podporujete. Aj vám všetkým prajem veľa síl a trpezlivosti. Nikdy nestrácajme nádej!    

PS: Toto je môj 100. príspevok.