Kauza Tuto

Rok som prežil celkom dobre. Inštitučne som sa vzdelával v angličtine a spravil som prijímačky na humanitnú vysokú školu.

Vznik patológie bol opäť podmienený manipuláciou s dávkovaním medikamentov. Tentoraz boli rodičia v pozore viac ako predtým, po prvom zrýchlení reči a rozprávaniu o tajných službách sme si čo to vyjasnili a už som bol na ceste na psychiatriu.

Doktorovi, ja somár, som obšírne "povysvetľoval" ako to je s mojím vzťahom k tajným organizáciam a mojimi telepatickými schopnosťami. Moja dobromyseľnosť v objasňovaní mi zasa vyniesla akútne a remene. Trochu ma to už frustrovalo, ale nemal som byť taký obšírny. Remene mi však už za hodinu dali dole a nebolo treba žiadnych sedatív.

Za týždeň som sa už sťahoval na otvorené oddelenie. Tam to bolo všetko po starom. Nudu som si spríjemňoval cvičením a dá sa povedať, že to bolo všetko OK. Stretol som sa tam aj s akousi paranoidnou schizofreničkou, celkom peknou, ktorá sa však na mňa akosi nalepila a zbavil som sa jej až o sedem rokov rozvodom. Takže tak.

Bol som s psychiatrie prepustený za viac ako mesiac. Stihol som nástup do školy. Všetko bolo v poriadku.

Istý čas bol od závažných prejavov choroby pokoj. Riešil som školu. Krátkodobo som bol zamestnaný, chodil som na brigády, začal som bývať s priateľkou, osamostatňoval som sa.

Na bakálárske štátnice som premýšľal, ako by to bolo, keby som si opatrne znižoval lieky. Aha! A máš ho! ...

No, a ako som tak premýšľal, aj som túto vec začal realizovať. Ani nie po týždni si už priateľka na mne všimla zmeny a to klasická jemnejšia mánia v podobe nezmyselného nakupovania, neobsedenia na mieste, zrýchlenej reči. Keď som sa začal vyjadrovať o tajných službách, ruskej rozviedke a podobne, nasadli sme na MHD a poď ho do nemocnice.

Tu som opakoval svoju chybu ešte z minula a podujal som sa obšírne vysvetľovať na príme psychiatrie, aká som ja šarža v rozviedke a že je to veľmi tajné. Doktorka usúdila, že by toho "tajného" čo má pred sebou bolo dobré na noc radšej priviazať na akútnom, čo sa aj stalo.

A tak som ležal v remeňoch ani som sa nenazdal. Tentoraz ma zachránila túžba po cigarete a bola tak silná, že som sa dokonale z remeňov aj vyvliekol a spravil tým aj malý poplach na oddelení. Našťastie som bol v pohode a slušne som vysvetlil doktorke, že som tuhý fajčiar a chcem ísť len na cigaretu. Dovolila a potom som išiel zasa do remeňov.

O pol hodinu mi doniesla priateľka veci do nemocnice a doktorka vzhľadom na moje správanie rozkázala ošetrovateľovi rozviazať ma.

Na akútnom som bol len krátko. Pochopili, že som trošku viac utáraný, ako bola moja patologická realita. Bol som mierne v mánii, ale v zásade som ako vždy dobre spolupracoval a tak ma dali na otvorené oddelenie. Za pár dní potom som mal aj civilné oblečenie a mohol som chodiť po areáli nemocnice.

Na otvorenom oddelení som myslel najmä na štátnice. Tak som sa učil. Jeden odstavec som čítal minimálne päť krát aby som ho pochopil. Aj tak som bol spokojný a disciplinovane som sa venoval štúdiu. Priateľka za mnou takmer denne chodila a bol som jej za to vďačný. Mal som tam aj zopár kamarátov.

Z nemocnice som bol vonku za niečo málo vyše mesiac. Štátnice som urobil so znesiteľným prospechom.

Zvyšok môjho života je z hľadiska choroby už nie príliš zaujímavý.

O dva roky po bakalárskych štátniciach som s vyznamenaním promoval na magistra. Po tom som realizoval vec, ktorú osobne považujem za patologickú a zaslúžil by som za ňu aspoň týždeň na akútnom a v remeňoch. Jednoducho som sa oženil.

Po päťročnom vzťahu vrátane dvoch rokov zasnúbenia som sa dobrovoľne zbavil slobody. Nasledujúce dva roky boli celkom znesiteľné. Problémy mi robilo najmä zamestnanie. Naproti tomu žena bola vo svojom podnikaní veľmi úspešná. Práve toto sa vyostrilo na konfliktnú rovinu. A tak po týchto dvoch rokoch sme sa zišli na súde, kde sme dali bodku za naším sedemročným vzťahom.

Najväčšie problémy mimo takmer každoročného obdobia depresie mám so zamestnaním. Je to akási pripomienka toho, ako som bol úplne prvý raz hospitalizovaný a prežíval trpké chvíle v školskej lavici. Hlavný pracovný pomer, teda na osem hodín, vo mne vyvoláva veľkú tieseň. Mnohokrát som pocítil príznaky depresie, ochromujúcej úzkosti, depersonalizácie, ale aj fyzických prejavov ako je nadmerné potenie, tras, zvracanie, hnačky, pasivita, nadmerná únava. Spája sa to aj s mojimi spánkovými problémami, keď chodím do práce po prebdetej noci, alebo totálne nedospatý. Veľmi ma to trápi. Musím si však vyberať práce nadoma, alebo krátkodobé brigády. Do úvahy pripadá aj zamestnanie na 4 hodiny.

Trápi ma, že po presťahovaní k vtedy ešte priateľke som prestal športovať. Odrazilo sa to an mojej hmotnosti, ktorá nie je v norme. Ešte ma mrzí, že sa so mňa stal tabakista a fajčím od 19-25 cigariet za deň.

Momentálne žijem u rodičov a som im veľmi vďačný za ich podporu. Občas mám nejakú brigádu, alebo zamestnanie. Denne vykonávam okrem bežných záležitostí 12 činností, ktoré mi tvoria náplň dňa a mierne ma posúvajú dopredu. Patrí sem rôzne študovanie, čítanie, cvičenie, prechádzka, komunikácia, autogénny tréning...

Dúfam, že sa postupne dostanem niekde ďalej a bude aj nejaká práca, čo mi bude vyhovovať. Rozmýšľam aj, že by bolo dobré mať niekoho blízkeho ženského rodu, ale to sa ešte uvidí. Verím, že chorobu eliminujem svojou uvedomelosťou a disciplinovanosťou a to hlavne v užívaní medikamentov.

.............

V skratke som zhrnul svoj život so zameraním na patológiu. Dalo by sa o tom popísať omnoho viac. Hlavne som pozabudol moje depresívne fázy, ktoré som zažíval viac rokov a liečil v domácom prostredí. Stále mám určité každodenné problémy spojené s chorobou. Sú to najmä porucha spánku, pasivita a únava. S tým sa však žiť dá.

Na úplny záver chcem vyjadriť dúfanie, že ešte ja zažijem v pokroku medicíne, že sa naše choroby budú liečiť ako prechladnutie.

Všetko dobré. Tuto

.................

PS: Budem rád, ak mi sem dáte svoj názor, dojem, radu... Vďačne si prečítam
PS2: Všetko tu napísané je pravda, snažil som sa vykresliť v skratke môj príbeh čo najvernejšie.

ach, Tuto, oproti Tvojmu by bol moj "pribeh" len slabucky odvar...mas dobru pamat na zazitky...aj ked, kto by si take "vyrazne" zazitky nepamatal?! mas jedno stastie...napriek relapsom mas vcelku fajn remisiu, nie? to si vaz!

drzim palce!

Tuto, dobrodruzne citanie Tie zazitky s policajtmi a privazovanim k posteli teda nie su velmi pozitivne (obzvlast to privazovanie na mne vyvolava husiu kozu). Snad sa ti to uz nezopakuje, ked uz dobre vies, ze vysadzovanie liekov ti vzdy narobi sarapatu.
Co sa tyka tvojich dost zavaznych poruch spanku, mal by si skusit nieco ine ako hypnotika. (Co tak chlorprothixen, tisercin alebo quetiapin?)

Ahoj Lapaj,
ďakujem za vyjadrenie. Stále to nie je u mňa vyladené do úplnej normality. Hlavne tie kolapsové stavy v súvislosti s prácou...

........................................................................

Ahoj filipka,
aj Tebe ďakujem za vyjadrenie. Skutočne som to mal "veselé", na druhej strane som rád, že môj život je trochu korenistý... O liekoch na spanie pouvažujem.

........................................................................

Prihoďte mi niečo do tejto témy aj ostatní, teším sa na vaše slová.
Tuto

Tuto, priznám sa, že keď som si čítala tvoj príbeh, plakala som. Pri tej časti s akútnym a s remeňmi, lebo aj ja som to zažila. Ako píše Lapaj, môj príbeh je oproti tomuto tiež len sladučký odvar, ale tiež som si toho dosť zažila. Zatiaľ 5 hospitalizácií a okrem nich ešte 2 relapsy preliečené ambulantne. F 25. Možno tiež niekedy napíšem viac /dnes som sa dosť rozpísala v téme ako sa dnes mám/.
Prajem Ti zlepšenie a aby Ti zaberali lieky.
Prosím, nevysadzuj ich. Ja som to tiež robila a dopadlo to suicidálnym pokusom... Aj teraz ich beriem z prinútenia, lebo ich nenávidím.
Obdivujem Ťa, že si dokázal vyštudovať VŠ po tom všetkom. Mne sa choroba prejavila až po maturite a na VŠ som potom už nešla. Najprv som nebola schopná a potom som to už vzdala.
Všetko dobré!

Ahoj psychjane,
iste som Ťa nechcel rozplakať. Teraz som už pomerne OK. Posledné skôr ľahšie zhoršenie stavu a hospitalizácia bola pred šiestimi rokmi, takže teraz je to znesiteľné.

Porozmýšľaj nad svojím príbehom, ak máš chuť nám ho ponúknuť k prečítaniu. Matej začal, ale akosi to nedokončil, teraz neviem prečo.

Dobré by bolo, aby si sa pirulkami skamarátila, budeš to mať ľahšie.

Ďakujem za reakciu, želám všetko naj.
Tuto

Ahoj Tuto,
príbeh skutočne "veselý". Zažil si si toho hodne. V niečom sa dokonca aj vidím. Aj ja som chodil na bojové umenie (konkrétne Jiu-jitsu) a v liečebni som čo to nacvičoval. Ale nie tak exhibicionisticky ale len sám vonku po areále nejaké kondičné cvičenia (aj to až pri druhej hospitalizácii, pri prvej som bol total pasívny). Tiež som bol pri doktoroch asi až príliš výrečný a oni len prevracali oči a napchávali ma injekciami a pripevnili ma "magnetické kurty", toto + hrudný pás:
h t t p : / / i m g . m f . c z / 1 3 2 / 5 1 8 / 1 - 7 9 _ 1 . j p g

Takže presne viem ako to myslíš, že minúta trvá hodinu. Myslím, že netáram veľmi, keď poviem, že ma pripútavali na celú noc. Resp. kým som nezaspal, ale vzhľadom, že som zaspával veľmi zle, tak to bolo fakt aj celú noc. No bliach fuj.

Možno tu raz napíšem aj svoj príbeh, ale neviem, či si ho tak podrobne spomeniem ako ty.

Ahoj x,
ten obrázok - príde mi to ako varianta na klasickú fixáciu remeňmi, len je to súčasťou postele. Asi je to pre personál o čosi jednoduchšie ako stále behať pre remene po chodbách.

Nenašiel som fotku tých remeňov, takže neviem, či poskytujú nejaký pohyb alebo žiaden tak ako toto. Každopádne je to pekný hnus a už to nechcem zažiť.

Mám dotaz, prečo si toľko krát manipuloval s medikáciou aj keď si dosť dobre vedel o následkoch? Neviem, či je to pud sebazáchovy, alebo pocit zodpovednosti voči mojej žene a dcére, ale ja aj keď som veľa nadával na psychiatričku, že mi neznižuje lieky, nedovolil som si s tým sám manipulovať...

Hmm... x

Je dosť podivné, že by som po rokoch zodpovedného užívania medikácie zrazu len tak všetko vypustil. Skutočnosť je taká, že keď nespíš aspoň dve-tri 24-ky, tak si cca akútny s liekami, alebo bez nich. Jednoducho u mňa vysadeniu liekov predchádzal stav blížiacemu sa akútnemu. Účinné látky vtedy sú na výrazne nižšej úrovni ako by bolo potrebné. Vysadenie medikácie bol tak nie príčina, ale dôsledok, ktorý mal zároveň vplyv na zhoršenie chorobnosti.