Partnerské-ľúbostné vzťahy

tak to skús opačne: koho zaujmeš ty? nový nick na nejakej zoznamke, žiadne osobné údaje, bez foto, len nejaké 3 vety vystihujúce teba... he?

PS 1: Treba vyskúšať každú kreposť, ak sa nepodarí, aspoň získaš ďalšiu skúsenosť. Ale zase s rozumom do takých krepostí

PS 2: Mňa môj Kocúr tiež vôbec nezaujal, chcela som ho odohnať. A dnes spolu žijeme

super, takze si sa zoznamila cez net a vrele mi to odporucas. ja proste nedokazem byt k niekomu neuprimna a so vsetkym, co sa mi deje vyjdem vzdy na bubon, co nie je vzdy v moj prospech a ludia, co ma nepoznaju maju obrovske predsudky.

Fuha, no samozrejme nemusíš robiť nič, čo nechceš a na čo sa necítiš. Pýtala si sa, či má niekto podobné skúsenosti, ako ty. Ja som si písala so spolužiakom roky. Normálne listy poštou. Doteraz sa občas stretneme a poklebetíme. Pamätám si, ako mnoho listov ukončil slovami: „myslím na teba, ani nevieš, ako často...“ a ja som z toho bola v siedmom nebi. Stretli sme sa tak raz sa rok a inak celý čas nič. Boli sme z rôznych okresov, dokonca aj krajov. No a jedného dňa si našiel priateľku. Hrozne ma to rozhodilo, ale potom som si vsugerovala, že on má rád mňa a s ňou je len preto, lebo sa môžu stretávať každý deň. A že spolu nebudú dlho, a keď sa postaví na vlastné nohy, tak príde za mnou... A tak som čakala. A on písal čoraz menej, až raz prestal písať úplne. Ani len neodpovedal na sms. Tri roky som čakala ako čakanka. Potom mi došlo, že to, v čo som dúfala, sa nikdy nestane. A začala som žiť svoj život. Lebo mi bolo smutno, a bola som strašne sama. A sedela som len doma a čumela na telku, a cítila, ako mi život preteká cez prsty a ja len vnútri hnijem... Tak som vyšla z introvernej ulity a proste začala som žiť. Postupne a opatrne. No a keď som svojmu spolužiakovi raz na nový rok poslala sms „šťastný nový rock želajú kw a kocúr“ znova sa začal ozývať a sme kamoši. Toto je moja skúsenosť, preto som ti navrhla, to čo som ti navrhla. Nechcela som ťa rozhnevať, tvoje trápenie mi len bolo povedomé...

Viete, čo som si včera večer konečne uvedomil, drahí priatelia? Že istým smerom sa nemá zmysel uberať!   Mám na mysli tú mladú pedagogičku v dennom stacionári. Tam určite nič nedosiahnem, lebo ona do mňa zaľúbená nie je. A zrejme ani nikdy nebude. Tak som si povedal, že to nechám tak, že tá moja láska, alebo lepšie povedané zaľúbenosť do nej nemá zmysel. Povedal som si, že o nej už snívať nebudem! Ale aspoň som bohatší o nejakú tú skúsenosť v živote.  Všetko som jej povedal polopate tak, ako to je. Vlastne teraz už sa musím vyjadrovať takto: ako to bolo... Čiže v minulom čase. A ja predsa nemám veľa príležitostí zažiť takéto skúsenosti. Takže toto si asi mám ceniť.

Určite mnohých ľudí v mojom veku veľmi baví nadväzovať nové kontakty s príslušníkmi opačného pohlavia. Ľudia sa chodia baviť do barov, na diskotéky a tak. Najprv chodia s jednou, potom s druhou, potom s treťou, piatou, siedmou... Nakoniec si muž povie, že toto je tá pravá a žena si povie, že toto je ten pravý. Vezmú sa, prežijú pár rokov... a potom sa rozvedú. A nájdu si niekoho iného.

Ale mne sa vôbec nechce hľadať, vyberať si, preberať...  Ja by som chcel hneď nájsť tú pravú. Tých príležitostí naozaj nemám veľa. Veď bývam v obci, nie v meste. A v podstate nikam okrem toho stacionáru nechodím...

Neviem, aké plány má so mnou Boh...  Neviem, či sa vôbec narodila taká žena ktorá raz bude žiť so mnou. Žena, ktorú budem milovať celým svojím srdcom, a ktorá mi túto lásku opätuje... Ktovie, či taká žena existuje, či ju Boh stvoril...

historik napísal:Ale mne sa vôbec nechce hľadať, vyberať si, preberať...  Ja by som chcel hneď nájsť tú pravú. Tých príležitostí naozaj nemám veľa. Veď bývam v obci, nie v meste. A v podstate nikam okrem toho stacionáru nechodím...

Neviem, aké plány má so mnou Boh...  Neviem, či sa vôbec narodila taká žena ktorá raz bude žiť so mnou. Žena, ktorú budem milovať celým svojím srdcom, a ktorá mi túto lásku opätuje... Ktovie, či taká žena existuje, či ju Boh stvoril...

Ani ja nemám, historik, veľa príležitostí veru. Mám to o to sťažené, že ja sa neviem zamilovať do ženy len tak z luftu na jedno stretnutie, ale potrebujem sa s ňou najprv kamarátiť a zistiť, aká je. Totiž mne vždy zásadne záležalo na charaktere tej ženy, a nie na fyzične. A mám vskutku aj skúsenosť, že ženy s trochu horším fyzičnom mávajú práveže oveľa krajšie charaktery a povahy a osobnosti.

Momentálne som sa, historik, zaregistroval na http://partnernaurovni.sk

Tam si pomaly vypĺňam profil a skúmam na základe miestneho podrobného psychotestu, že ktoré ženy a ich profily mi systém priradí ako potenciálne partnerky. Veľký záujem o tento systém zatiaľ neprejavujem, lebo sa mi nechce skĺzať do chatov, z ktorých som sa pred pár rokmi úspešne ťažko oslobodil. Ale vidím to ako možný smer, ak môj záujem o opačné pohlavie bude opäť silnejší. Je to totiž ako v takých nárazových vlnách u mňa - chvíľu mám veľký záujem, potom týždeň mi je samému starému mládencovi dobre. Tak sám som zo seba zmätený, či vlastne chcem do toho ísť alebo nie.

Možno by si mal aj Ty skúsiť tú stránku. Azda Ti to pomôže nájsť tú pravú.  

Zas som mal rozhovor s vedúcou, a keďže sme už nielen vo vzťahu nadriadená-podriadený, ale aj vo vzťahu kamarátka-kamarát... tak sa bavíme aj o našich súkromných veciach. A znovu sme preberali partnerské vzťahy. Keď mi to tak všetko vysvetľovala, tak som mal normálne znovu veľkú chuť mať priateľku. Napríklad preto, že by som chcel, aby ma nejaká žena/slečna mala rada ako partnera. Alebo preto, že by som akože vedel byť dobrým partnerom ja, pretože som už veľmi dobre mojimi kolegyňami vyškolený, ako sa partner rozhodne nemá správať (ony sa mi totiž zverujú so svojimi partnerskými problémami a ja sa tak školím, že aký reku byť, aby som takým ich problémom vo svojom prípadnom budúcom vzťahu predišiel).

Viete, ja mám z toho všetkého tak trochu komplex. Na mňa nikdy žiadne dievča nepozeralo ani žiadostivo, ani ako na potenciálneho partnera, ktorý by sa jej akože ľúbil. Ja som bol vždy pre všetkých len kamarát. Najprv som bol dieťa, potom som mal pubertu a adolescenciu vyplnenú nesympatickou bielou neopálenou pokožkou a výrazne červenými lícami, takže som bol fyzicky nie pekný. Potom po dvadsiatke som zas mal problémy s liečením choroby, stlstol som a definitívne som bol nepekný. Až teraz, keď chodím do solárka, a keď beriem tabletky proti červenavým úzkostiam a keď som aj schudol 17 kíl, tak som opäť trochu na tom fyzicky lepšie. Snáď, dúfam aspoň, neviem dobre posúdiť. A všimol som si, že keď som si dal šošovky, tak niektoré dievčatá na mňa pozerali v práci už aj viac ako pár sekúnd, čiže možno som ich niečím zaujal, čo je pre mňa úplne nevídaná skúsenosť.

Aj tak mám z toho komplexy. Neviem si predstaviť také veci ako bozkávanie, intímnosti a tak. Mám z toho des a vôbec ma to neláka. Skôr by som chcel mať priateľku preto, aby som bol milovaný, aby som mohol viesť vzťah dobre a kvalitne, urobil partnerku šťastnou, nebol sám, pochválil sa fungujúcim vzťahom (ktoré sú dnes zdá sa vzácne). Ale fyzické prejavy lásky, toho sa veľmi bojím. Nie som taký ten chalan, ktorý rád sex a podobne, jednoducho pre mňa je to tabu a najradšej by som sa tomu vyhol. No to asi nepôjde, a aj preto neviem, či do vzťahu naozaj vstúpiť, alebo nie.

Často mi je, ako starému mládencovi, veľmi dobre, mám akúsi slobodu, kedy si menežujem veci podľa seba. Je to tak trochu egocentrický spôsob života. Možnože je v istom smere detinský. Snáď existuje niekde dievča, ktoré by ma malo rado a nejako by sme si sadli. Potrebujem v týchto veciach ešte veľa rád a veľa diskusií - hádam aj so svojou vedúcou, ktorá je skvelá a veľa ma do týchto vecí zasväcuje a rada. Držte palce prosím. Ak Vás napadá tiež nejaká rada, alebo skúsenosť, tak sa poteším každej reakcii. Pa.

 

Keď som tatinovi vravel o tom, že ma "život nudí" (to je len také zhrnutie, takto presne som to nepovedal ani nemyslel), tak mi odpovedal, že mi chýba priateľka.

Stále však platí, ako v mojom minulom príspevku, že sa bojím intímností. Necítim sa príťažlivý a fyzicky zaujímavý. Nikdy mi to žiadne dievča nedalo najavo, ani som vlastne nikdy neflirtoval. Priateľku by som aj chcel mať, ale nemám odvahu ju zháňať. Som muž a mal by som byť akože lovec a dobyvateľ, ale... no nie som proste takýto.

Takže zatiaľ sa nič podstatného od minulého príspevku nezmenilo. Ale písal som si na zoznamkách s nejakými ženami a taktiež na pokeci. Ale už dlhodobo mám odpor k chatovaniu, tak takéto písanie vždy stroskotá na mojom nezáujme sa na chat vracať. Možno by som mal skúsiť rande naslepo... chi.   

Takže tak. Uvidí sa. Zatiaľ sa nič nerysuje.   

Matej, ocino ma pravdu

je to uz desiaty mesiac, co mam priatelku, sme spolu denne a veru sa nenudim

Čoraz viac si uvedomujem, že mi takéto staromládenectvo, resp. voľnosť, život bez partnerky, dosť vyhovuje. Som akýsi samorost, ktorý takéto veci nikdy nevyhľadával. Prečo by som to mal siliť? Len preto, že budem mať 28 rokov, a treba založiť rodinu? Asi nie som rodinný typ. S partnerkou na krku by som mal strašne málo času na vlastné záujmy, akými sú trebárs viera. Aj teraz mám problém vtesnať do denného programu niečo z náboženstva, a nie ešte keby som musel každú chvíľku s nejakou slečnou vytelefonovávať alebo nebodaj chodiť randiť a vymýšľať témy na rozhovor. Asi to ponímam celé zle, ja viem, ale fakt moje oči vidia vo vzťahu skôr bremeno, než niečo, čo by som mal rád. Asi som proste nestretol iba tú pravú, ktorá by ma očarila. Resp. skôr som už dávno rezignoval kvôli tomu, že som nikdy nebol predmetom záujmu nejakého dievčaťa. Asi nie som atraktívny alebo sexi. Neviem. Som v tomto tak trochu zranený citovo a cítim sa vo vzťahu k iným chalanom menejcenne. Ale tak druhí chalani mali vždy kopec nápadníčok, a ja nikdy ani jednu. Takže sa človek nečuduj, že som rezignoval, a prestal sa o tieto veci zaujímať. A keďže som bez partnerky odvždy, tak ani neviem, aké to je mať vzťah, takže nevidím jeho žiadne klady, iba si viem dobre predstaviť jeho nevýhody. Toľko zdôvodnenie môjho vnímania vzťahu ako bremena.

Kiežby som sa mýlil...  

Mám 33 rokov, takmer 12 rokov vydatá. Vydávala som sa "zdravá", nemala som žiadne problémy. Chcem vám ale povedať, aby ste sa nebránili vzťahu, ktorí ho nemáte, ak by mal prísť. Je to skvelý pocit, keď večer zaspávam a môj manžel ma chytí za ruku, keď mám depresiu a večer čo večer plačem a viem, že sa ku mne otočí a spolucíti so mnou... Nevie čo preživam, lebo je zdravý, ale snaží sa mi rozumieť a to je pre mňa to podstatné. Nie je to vždy ideálne, ale sme si pred Bohom sľúbili v dobrom aj zlom a to sa snažíme žiť... ja byť na jeho mieste, už dávno zdupkám    ale on pri mne stojí. Som Bohu za neho nesmierne vďačná  :-)

Ahojte!
Aj ja mam,napodiv a paradoxne,k tejto teme co povedat...
Pri mojej stvrtej hospitalizacii na PO v Lipt.Mikulasi sa mi stala zvlastna vec.Bola tam jedna baba alebo skor zena(samozrejme na zenskom otvorenom oddeleni)Spociatku na mna posobila ako "radova osoba".Aj sme sa parkrat rozpravali,ale to bolo vsetko.Ja som bol pri kontakte s nou,ako vzdy v kontakte so zenami,strnuly,tazkopadny,nevedel som sa nijakym sposobom uvolnit...
Po nejakom case ju prepustili,pricom ja som zostal dalej hospitalizovany.Pytala si odo mna tel. cislo,ale to si ostatne pytala aj od inych spolupacientov,vtedy som tomu nevenoval pozornost.
Raz rano,na oddeleni,som sa zobudil a zapol mobil a tu sms-ka od nej v tom zmysle,ze som vraj velmi zlaty a ze by ma chcela viac spoznat.Skoro ma porazilo!Taketo nieco sa mi este v zivote nestalo.Nikdy som na seba nenazeral ako na cloveka hodneho pozornosti zo strany nezneho pohlavia.Tento obraz o sebe som zrejme ziskal uz v detstve-mam razstepovu vadu a vzdy som byval vychudnuty ako vyzla.
Zacali sme si dopisovat a zrazu bola prekrasna,super,inteligentna...
Mala diagnozu lahsej depresie a nejakej fobie,ale v reale to bolo tak,ze sa po deviatich rokoch rozisla s nastavajucim manzelom-tazkym manipulatorom.Ach,aj taketo zle veci sa v zivote stavaju...
Pravda bola taka,ze asi hladala nahradu za horemenovaneho.Chcela odo mna nieco,co som jej nikdy nemohol dat.Potrebovala hlavne psych. zdraveho,staleho a poriadneho chlapa.A to ja nie som a asi ani nikdy nebudem...
Ja som zase chcel vysnivanu zenu,nie skutocnu...To bola ale chyba,toto od nej ocakavat!
Takto to vlastne vsetko nakoniec stroskotalo...Ale v ziadnom pripade tuto skusenost nelutujem.No asi to nebola laska,teda nie z mojej strany...
Viem o tomto zlatom dievcati tolko,ze je teraz stastne vydata a aj jej to prajem!
Este som chcel dodat,ze som nebol schopny ani udrzat s nou kamaratsky kontakt,hoci komunikaciu ukoncila ona.Ani jej to nezazlievam...
Som odsudeny na zivot bez partnerskej lasky???Asi ano...

Som velmi sklamana a smutna z toho, ze vcera bolo Valentina a na mna si nikto anilen nespomenul ani virtualny clovek, s ktorym tiahnem 6 rokov pisania, od ktoreho som cakala aspon zopar milych slov. Tu sa mi opat potvrdilo, ze pre nikoho v zivote nic, ale absolutne nic neznamenam. Mozno mam len zbytocne ocakavania, ale myslela som si, ze by mi mohol aspon jeden clovek vzdat uctu a podakovat sa za roky stravene, aj ked virtualne po jeho boku a za moju podporu, no nestalo sa tak.