Boj so sebou a s diagnózou

Jaro123444 napísal:A ak si človek predstaví, že vrahov alebo nebezpečných ľudí si rodičia zastávajú, spravili by pre nich aj nemožné a nedajú si ich za žiadnu cenu a normálnych ľudí čo nič zlé nespravili, tak nenájdu ani pekného slova.

Veď to. Presne ako ten náš vrah. Širšia rodina z babkynej strany (tej s tou virtuálnou fiktívnou kamoškou). Jeho mama ho má aj napriek tomu rada. Otec to neprežil, tak sa rozčúlil, až dostal 6 porážok a K.O.. Nezvládol to psychicky, ale mama ho má rada - spáchal zlo-čin, aj tak je to jej syn. A tá moja mama je sadistická ako dozorkyňa v koncentračnom tábore. Zatvárala ma samého v kuchyni, keď som mal 4 roky. Otrávil som sa vtedy tabletkami (aj to dodnes nechápem, prečo som ich ako dieťa zjedol - čo ma k tomu viedlo) a namiesto toho, aby utekala so mnou do nemocnice, volala jej sestre, či by si ma nezobrala na jeden deň.. keď som bol nadopovaný tabletkami. Jej sestra zhodou okolnosti nemohla, tak žijem. Nechápem..

Bojovníci a bojovníčky,
chcem vám všetkým vyjadriť obdiv a zároveň aj podporu vo vašich osudoch. Ja som bola hospitalizovaná 2x, naposledy v 18tke. Prvý krát Pezinok, tam si spomínam, že popri liekoch som mala aj nejakú spánkovú terapiu či čo. (Vopred sa ospravedlňujem za info, ale jednak som medicínsky laik a už si na všetko nespomínam úplne, lebo som bola aj zblbnutá aj to bolo už dosť davno.)
Tá terapia bola že mi pichli -ja fakt neviem co do žily a na 20 minut cca som zaspala. Pomahalo mi to, ale už si nespominam koľkokrát ma "napichali". Len, že potom ma stabilizovali a aj prepustili. Nejaký čas som brala lieky tuším Zyprexu, potom bolo uz fajn ako tak, tak samozrejme "skvelý"nápad vysadiť ich. Doktorka tiež usúdila že no problem, za co na nu majú moji rodičia ťažke srdce, lebo cca do dvoch rokov sa mi stav vrátil. Lenže moja druha hospitalizacia bola taka, ze sama som vedela, ze nie je dobre, ze sa so mnou uz niečo deje. Pamätam si ze to bolo konco šk.roka na strednej v 3.ročníku. Naši ma prišli zobrať z internátu a riešilo sa to. Bola som nasledne asi zhruba 2 mesiace v Zaluzi. Ale dali ma tam dokopy. Potom uz ambulantna liecba, skusanie liekov depotu injekcii, ale mala som po 18tke skvelu ambulantnu doktorku. Bohuzial casom zomrela, pomerne mlada ale mala zdrav.problemy o ktorych som ani netusila. Odvtedy ma prebrali viaceri, ambulantni psychiatri. To je kapitola sama o sebe. Ale tak mna tato p.doktorka nastavila uplne super, aj som dostudovala a potom nasla si pracu.
Samozrejme, byvaju rozne obdobia aj v mojom zivote, aj s rodinou atd. ale vždy sa mi to dari zatial nejak ustat. Nemam ani vela kamaratov kamaratiek, skor len takych znamych - nazvem ich, navyse som jedinacik, single, ale napriek tomu som vdacna, hlavne za to ze ma rodicia podporili a snazia sa aj podporovat. Hoci nie je to vzdy len ruzove, a medzi nimi uz vobec nie.
Troška som vám tymto chcela priblížiť moju cestu. Tiež je kadejaká kľukatá a hrbolavá. Tiez som v najhoršom období mala fóbiu z ľudí a vôbec nechcela vyjsť von.ani len smeti vyniesť. A teraz paradoxne robím s ľuďmi. Ale z tej fóbie vo mne niečo ostalo isto.
Edko, a všetci, majte nádej že bude lepšie. A asi naozaj treba začať inak myslieť a zmenit identitu ako napísal Saladin. Veľmi trefne si to napísal. Takisto aj kimi, že to treba prijať a zmieriť sa s tým, a hlavne žiť
Ale aj ja mám niekedy pocit,že len prežívam. A tiez ten dôchdok je otázny.
Tak pekný večer ešte prajem. Držte sa a ďakujem za prečítanie môjho asi najdlhšieho príspevku

@dzuli08
Tá spánková liečba je eufemizmus pre ECT. Premedikácia sa podáva do svalu Atropin, následne v zákrokovej miestnosti - do žily barbiturátové hypnotikum Thiopental (zaspíš do niekoľkých sekúnd s príjemným pocitom) + myorelaxans Succinylcholinjodid pod dozorom ARO lekára a vykoná sa úkon za sledovania EEG, saturácie kyslíka a životných funkcií. Musí sa vykonávať nalačno.
Do 15 minút si hore, na úkon si nepamätáš, maximálne trošku pobolieva hlava a je človeku chladno - prirodzená reakcia na anestetikum.
Prepáčte za prednášku, moja úchylka občas.

V pohode, ďakujem aspoň som múdrejšia.

@dzuli08
A, samozrejme, hlavne som rád, že sa odvtedy držíš! Sociálna fóbia je extrémny šport za mňa - neraz sa človek tak pri nej i zapotí, takže máš môj obdiv, že nakoniec máš prácu, kde si v kolektíve. To je veľký pokrok.
Samozrejme, s našimi chorobami je to ako na hojdačke, ale život je ozaj boj. A bojovať znamená žiť...

a spánok máte aký? ja sa snažím chodiť pravidelne spať v istú hodinu, no nie vždy sa mi to darí…teraz som síce na PN, ale neviem dokedy, tak uvidíme čo bude a ako…hlavne v noci sa budím, neviem zas zaspať a prepadnú ma samovražedné myšlienky, snažím sa s tým bojovať, no ráno to je najťažšie 🥹
mám pocit akoby mi tá choroba brala aj kvalitu spánku, alebo to je z liekov, to už neviem…máte ešte niekto problém s rodičmi a tým ako sa stavajú k vašej diagnóze? ja sa cítim nepochopený a to ma najviac ubíja, nemám podporu, nemám pochopenie od nich akoby som ho potreboval

@edky u nás doma som nepochopená, že vraj som len lenivá a na to mi netreba brať lieky a vždy keď tam prídem, tak načo beriem tie lieky, že ich nepotrebujem, ani si nechceli prečítať brožúrky, ktoré som doniesla, ale ja ich vidím 4 krát ročne na pár dní a keď telefonuje, tak len pár minút aj to si idú svoje, lebo si myslia, že to je ako chrípka, týždeň berieš lieky a stačí, že nemám byť dôvod smutná a že málo hovorím, tak nemám dôvod s nimi rozprávať, keď ma nechcú pochopiť

Spánok mávam v pohode. Len tiež nie je niekedy najkvalitnejší. Ja som taký chlapík, čo nemá rád veľmi dlhé vyspávanie. Chodím medzi 21:00-22:00 a vstávam už medzi 4:00-5:00… S rodičmi nemám žiaden problém. Aj oni chcú, aby som bol na tom najlepšie a tak sa snažím aspoň trochu fungovať. Sú veľmi ochranársky. Snažím sa tiež dodržiavať ich pravidlá a je väčšinou veľký kľud. Teda keď nemám náhodou aj náročnejšie obdobia a vtedy dokážem byť aj celkom podráždený na každého… Uznávam nie je to so mnou ľahké.

mávate niekto také časté myšlienky na samovraždu ako ja? momentálne s tým dosť bojujem, neviem si rady už…na krízovej linke pomoci dávajú len také všeobecné rady, ísť von, počúvať hudbu a podobne, len ja sa na toto neviem nastaviť a už mi to strašne vadí ako ma prenasledujú myšlienky zabiť sa…

@edky ja pred tým ako som sa začala liečiť som mala časté hlasy, aby som ublížila synovi aj po prvej liečbe, ale už to bolo slabšie, teraz už ojedinele, verím, že ti správna liečba pomôže

@Saladin Škoda, že jsi dřív na fóru nenapsal svůj příběh. Mnoho se tím vysvětluje. Zpětně je mi líto, že jsem zneužila jednoho poznatku o tobě. (Předpokládám, že víš, o čem píšu.) Vůbec celkově jsem k tobě zaujala předpojatý postoj, daný tvrdostí tvých reakcí na fóru vůči více členům.
Tímto se tedy omlouvám a ať už mi to promineš nebo ne, budu se snažit nezneužívat informace, které se kdy o tobě dozvím, a ve světle pro mě nových informací se na tebe zřejmě budu dívat mírnější optikou.
Měl jsi obrovskou smůlu, že ses narodil do toxické rodiny... ale když ses z ní vymanil, můžeš konečně zjistit, že existují i lidé, kteří jsou hodní. Přeji ti, ať se obklopíš většinou jen takovými. A věřím, že tě hodně lidí i tady na fóru pochopí a podpoří. Je tady hodně lidí, které považuju za hodné a podporující lidi. Za některé bych dala ruku do ohně a velmi pochybuju, že bych se spálila. Takže jestli by ti to nevadilo, navrhuju takový náš restart tady na fóru a mír mezi námi.

inak, máte niekto vedomosť od čoho ste dostali tú diagnózu? či ju máte odjakživa, od mala teda, či ste si ju privodili marihuanou, či alkoholom, či inou psychoaktívnou látkou?