Boj so sebou a s diagnózou

@edky
Ahoj, mrzí ma tvoje ochorenie, navyše podobné zlé rozpoloženie som zažil ja pred 10 rokmi, keď som pre závažnú psychickú poruchu musel opustiť bezpečnostné zložky. Nedalo sa inak...
Každopádne, tvoj psychiater ti vzhľadom na ochorenie vypíše nález a, ako spomínala @regina, určite si požiadaj o invalidný dôchodok. Treba mať v tomto smere pevnú pôdu pod nohami. A máš naň plný nárok.
Viac má však mrzí nepochopenie zo strany rodiny.
Lenivosť a bezvládnosť sú diametrálne odlišné, hoci navonok vyzerajú rovnako a bojujeme s ňou mnohí.
Ono zažil som to viackrát v ambulancii psychiatra, keď prišla rodina s dospelým pacientom, kde im psychiater vysvetlil, čo tvoja choroba obnáša. A keď to počuli z úst odborníka, zmenili pohľad. Možno by to mohlo pomôcť, ak by bol záujem.
Čo sa týka kombinácie liečiv, každý reaguje inak, čiže to, čo niekomu sedí perfektne, inému zas nepomôže.
So samovražednými myšlienkami bojujem v istých fázach roka, je to veľmi vyčerpávajúce. Určite by bolo vhodné sa o nich otvorene porozprávať so psychiatrom. Verím, že by ti vedel pomôcť či už psychoterapiou, odporúčaním na psychológa alebo zásahom do liečby (antidepresívum).
To, že si unavený, vyčerpaný, bez "života" jednak súvisí s chorobou ako takou, ale môže mať na tom podiel i liečba. Nebudem ju hodnotiť ani dávať zaručené rady ako laik, čo by ti mal lekár napísať, len sám za seba viem povedať, že olanzapín okrem iného veľmi tlmí. Takisto by bolo vhodné to povedať lekárovi a prípadne podľa jeho názoru skúsiť presedlať na iné, menej tlmiace antipsychotikum. Všetko je to o vzťahu lekár-pacient, dúfam, že máš v neho dôveru a zas že psychiater sa patrične zaujíma o tvoj stav. Všetko je to o komunikácii.
Želám ti veľa trpezlivosti v boji

takže tiež si bol v štátnej správe ako ja? a akú máš ty diagnózu? prepustili ťa či si radšej odišiel sám? čo ti pomáhalo resp. pomáha na samovražedné myšlienky? ja sa ich totiž neviem zbaviť a dokonca som sa o ňu pokúsil, no len pud sebazáchovy ma zachránil.
Teraz ale bojujem sám so sebou, neviem sa nakopnúť, nevidím v ničom zmysel, všetko sa mi v živote zrútilo a neviem ako ďalej, navyše s tou diagnózou to je ešte ťažšie…

@edky
Hlavná dg. F 61, postupne pribudli ďalšie.
Ako mi končila podporná doba po roku na PN, tak som požiadal (no v tej dobe to riešila mama, lebo som bol mimo) o nálezy psychiatra, psychologický posudok z nemocnice i liečebne, niečo vypisovala aj praktická lekárka. Následne mi vzhľadom pre ukončenie služobného pomeru z dôvodu vzniknutej invalidity ešte vyplatili trojmesačné odstupné. Na posudkovej komisii ma uznali na 75% ID.
Aj ja som mal opakované samovražedné pokusy...
Človek si myslí, že už niet inej možnosti, ako odísť, no je to klam a skratová reakcia.
VŽDY je tu niekto, na kom ti záleží, aj niekto, komu záleží na tebe. To ma našťastie vždy zastaví!
Čo mi pomáha? No hlavne lieky, ale takisto sa neuzatvárať do seba a do choroby. Je to veľmi ťažké, viem a poznám to dobre, roky som strávil len pozeraním do plafónu. Ak len trošku môžeš, skús byť s niekým v kontakte - rodina, kamarát, isto sa niekto nájde, aspoň jeden verný, keď si pracoval v kolektíve. To ja som sa bál skontaktovať ich, že ma odsúdia - opak bol pravdou, mnohí len nechceli "otravovať", respektíve nevedeli, ako sa zachovať, a boli radi, že som sa ozval a sme v kontakte dodnes, čo si veľmi cením nie je ich veľa, ale sú!
Rovnako mi pomohla viera, veľmi.
V kritických chvíľach sa môžeš kedykoľvek obrátiť aj na telefonickú psychologickú pomoc, niekedy sa stačí len vyrozprávať...
Každopádne toto všetko, čo prežívaš na dennej báze, treba povedať psychiatrovi.
Poviem ti rovno, čaká ťa boj, tak ako bojujeme všetci s nejakým ochorením a balansujeme, často padáme, nech to znie akokoľvek ako klišé - základ je nevzdávať sa.
Ja napríklad neuveriteľne obdivujem ľudí, ktorí bojujú so zákernou rakovinou, aj v rodine máme taký prípad. Už tretíkrát žienka bojovala o život - matka troch detí, prednedávnom po úspešnom odstránení nádoru v mozgu! A stále bojuje. Aj si poplače, aj ponadáva na nespravodlivý život - ale bojuje... Ja si poviem, nadávam tu na nežiaduce účinky liekov, akými si však prechádzajú tí, čo podstupujú chemoterapie?! Naposledy som mal možnosť vidieť na ČT1 úspešný seriál Zmysel pre tumor - veľmi odporúčam.
Človek je často silnejší, ako si myslí. 
Ešte mi napadlo, pýtal si sa, či niekto užíva olanzapin + Fluanxol - práve som si spomenul na kamaráta z nemocnice, ktorý je práve na tejto kombinácii liekov roky stabilizovaný    
Lieči sa na dg. paranoidná schizofrénia (máme spoločnú psychiatričku zhodou okolností).

@Edky netráp sa nad tým, prežívam niečo podobné. Rodičia ani nevedia na čo sa liečím. Otec je alergický ak idem k psychiatričke, on to nikdy nepochopí, smeje sa mi ako vyzerám lebo som pribral z liekov.
@Kimi to máš veľmi dobrú spoločnosť a rodinu teda, mne mama povedala že si mám hľadať vlastné bývanie a živiť sa sám, denno denne mi hovorí že ja doma určite nebudem a pôjdem do roboty či chcem alebo nie, vraj ona ma živiť nebude. Musím vraj byť samostatný.
Ja som sa nikdy nesťažoval na moju diagnózu ani, nečakal som pochopenie ani nežiadal. Mňa zlomili iné problémy a aj tak počúvam denno denne len vyhrážky, v sobotu otec vystrájal ako zmyslov zbavený za to že som nič nerobil lebo som si poranil nohu. Pri tom mu pomáham stále vo všetkom, všetko doma robím a ešte aj tak sa dočkáš len vulgárnych nádavok. Vidím že mojej rodine leziem na nervy za to len že som 1 rok doma dokopy za fakt nepríjemné zdravotné problémy, nie za moje psychické ochorenie a už je oheň na streche. Ťažko sa mi hľadajú aj slová ale tak čo už s nimi, nenavyberáme si rodinu akú budeme mať.
Čiže edky nie si sám kto má také problémy, mňa skôr či neskôr vyhodia z domu rodičia, je to len otázka času pri ich správani a vyhrážkách. Na robotu som im dobrý ak vždy treba niečo porobiť ale že by sa oni chovali trocha normálnejšie to nie...

máte to ostatní taktiež ťažké, pri tejto chorobe je to masaker s čím musíme bojovať…ja už to niekedy nedávam, radšej by som z tohto sveta odišiel a už nadobro, viem že som rodičom aktuálne na príťaž, keď aj musia na mňa pozerať ako len ležím a nič ma nebaví…verím im, že to majú so mnou ťažké, no nejde mi sa zaradiť do spoločnosti len tak…bojujem, ale vzdávam sa občas…neviem či sa dnes zas nepokúsim o samovraždu…

@edky ja som sa tiež pokúsil už obesiť, obmotal som si kábel okolo krku a podkopol si stoličku ale zle som ho upevnil tak som sa zrúbal a potom som sa predávkoval liekmi ale len som grcal asi 20 krát z toho. Asi ani Boh nechce aby som odišiel, ja myslím na takéto denno denne lebo ja nevidím žiadny zmysel v tomto, so svojim psychickým ochorením som sa naučil žiť už, beriem to ako dar aj som s ním normálne žil vlastne bol som na nepoznanie od zdravého ale potom prišli iné aspoň pre mňa horšie problémy a bohužiaľ ani som nevedel ako sa mi behom chvíle všetko otočilo hore nohami a doteraz nik nepovie čo s tým robiť a z čoho to je. Takže chápem tvoje myšlienky aj pokusy, viem aké je to byť v neriešiteľnej situácii a byť zúfalý. Držím palce aby si zabojoval a usmialo sa na teba šťastie a mal aspoň chápavú rodinu, lebo ak ťa rodina nepodrží tak to je fakt zle už...

Tu ťa pochopíme my ostatní neboj sa, my sme tu ako jedná rodina. Ja mám toto fórum rád a vždy ma tu ostatní členovia pochopili a podporili.
@Lucas ti tiež napísal čo má za sebou a je to veľký bojovník, takými problémami akými si prešiel a stále je tu to si zaslúži obdiv. Asi väčšina z nás to tu nemá ľahké a každý má nejaký osud, ale čo už nenavyberáme si život a nie vždy sa dá všetko ovplyvniť nami len, ak okolnosti neprajú je to ťažko. Ale nie si sám kto má problémy a kto pokusy o samovraždu alebo také myšlienky, ale viem že je to nepríjemná vec lebo človek by aj chcel žiť a v kútiku duše dúfa že sa polepší a potom ak ozaj si v zlej situáacii je to ťažko.

@Jaro133444 - ty si rovnako bojovník.
Mrzí ma, chlapi, nepochopenie zo strany rodiny v tomto smere, príde mi to priam absurdné! Rodina má byť proste o vzájomnom rešpekte a podpore. Jasné, nikde to nie je ideálna love story.
No neraz sa stáva, že sa karta obráti - rodič NIKDY nevie, ako môže dopadnúť (senilná demencia, ochrnutie tela po náhlej cievnej mozgovej príhode, psychické poruchy...)
Budeš si aj ty z nich potom vari uťahovať? Alebo im pomôžeš, aj keď to vôbec nebude jednoduché? Toto by som sa ich opýtal. Nemyslím to v zlom ani provokatívne. Len jednoduchá otázka na zamyslenie sa...
A každý jeden, presne, ako si napísal, je tu bojovník so životom a nadelenými starosťami i radosťami.

ja to plne chápem, snažím sa s tým bojovať čo to dá, len už nemám síl, celý život sa mi zrútil, všetko na čom záleží…rozviedol som sa, dcéru mi žena samému nechce dať kvôli diagnóze, prišiel som o prácu, nemám už žiadne vyhliadky, asi sa dnes zas pokúsim zabiť, nevidím svetlo totiž ak sa už neozvem, tak sa mi to podarilo

@edky - môžeš pre nás, prosím, niečo urobiť?
Buď taký dobrý, zavolaj ihneď svojmu ambulantnému psychiatrovi

@Lucas ako ja im to nevýčítam, chápem že kto nezažije nepochopí len ťažko sa to počúva stále, lebo to dávaju tebe za vinu všetko.
Ako ja by som sa im chrbtom neobrátil, ja ak budem schopný sa o nich postarám aj v starobe ak tu budem a budú to potrebovať, aj im sa môže niečo stať ako vravíš ale tak neprajem im to
Dúfam že aspoň ty máš podporu rodiny a držíte spolu, to je základ a ľahšie potom prekonáš aj ťažké časy a ty to tiež nemáš veru ľahké, veď vieš sám čo si zažil alebo zažívaš a kto nezažije nepochopí a napriek tomu bojuješ statočne
@Edky nerob to fakt, aj ja by som najradšej ver mi ale určite sa niekedy na teba usmeje šťastie. Nechcem byť neprajný ale aj tvojej rodine sa to možno niekedy vráti aj s úrokami za to že ťa nechali. Určite sa ti polepší časom, musíš tomu veriť

@edky - alebo zavolaj na bezplatnú Linku dôvery
0800 800 556
Je to anonymné, kde ťa vypočujú a poradia ti skúsení psychológovia