Boj so sebou a s diagnózou

Ahojte, som tu nový, dlho som sa nevedel vyrovnať so svojou diagnózou ale už sa mi to darí…

začalo to prvou hospitalizáciou s diagnózou akútna psychotická porucha po neuroborelióze (má niekto takúto diagnôzu z vás?) a potom keď som sa snažil vysadiť lieky prišla druhá hospitalizácia a tam už diagnóza organická psychotická porucha s bludmi podobná schizofrénii (má to niekto z vás?) a definitívne označenie mňa ako psychiatrického pacienta…manželka ma po prvej hospitalizácii opustila, hrozí mi, že prídem o prácu práve kvôli diagnóze (štátna sféra - hasič) tak som odpísaný celkovo neviem ako ďalej, mám už len negatívne príznaky, nič sa mi nechce, len sedím alebo ležím celé dni, so toho sa mi z celkovej životnej situácie pridružili samovražedné myšlienky, dokonca som sa pokúsil obesiť, no pud sebazáchovy ma od toho zachárnil….neviem už ako ďalej, poraďte čo ste robili vy a čo vám pomohlo 🥹

dodám, že aktuálne mám depot Fluanxol a 5 mg Zalasta ráno a 10 mg Zalasta večer

@edky,
vitaj tu na fóre, si tu na správnom mieste. Myslím, že tu medzi nami nájdeš pochopenie a možno aj nejaké rady a motiváciu ako ďalej žiť so svojím ochorením.
Moja prvá diagnóza bola psychotická porucha s príznakmi schizofrénie a príčinou bol stres a problémy v rodine. Hlasy som nikdy nemala, len bludy a halucinácie.
Mrzí ma, že ťa manželka opustila. Ten môj pri mne zostal a je mi oporou (aj keď občas lezie na nervy). O prácu som prišla. Robila som v štátnej správe úradníčku. To som však už mala priznaný invalidný dôchodok. Zváž, či by nebolo vhodné oň požiadať. Je to tak trochu finančná istota.
Stratu zamestnania som aj tak ťažko niesla, chýbala mi spoločnosť, nebolo sa kde socializovať. Tu by pomohol stacionár, keby bol v okolí nejaký.
Je dobre, že bludy u teba už pominuli. A negatívne príznaky? S tými bojujeme viac menej všetci. Časom môžu ustúpiť tak ako mne ustúpili.
Tiež som po prvej hospitalizácii mala myšlienky na samovraždu, no našťastie som sa o ňu nepokúsila.
A čo mne najviac pomohlo? Istý čas aj psychoterapia a dlhodobo najviac viera, že raz bude lepšie. Nikdy som nestratila nádej. Hoci mi bolo nanič, vravela som si: "Bude lepšie!" A ono sa to vždy, po každom páde, po každej hospitalizácii, naplnilo.

ahoj, mala si viacero hospitalizácií? ja som mal len tie dva a po druhej som to vzdal úplne pred druhou som mal snahu bojovať, no nejak sa to vo mne zlomilo a “zasedel som sa”…alebo je to chorobou, to je asi tiež pravda, keďže čo som tu počítal, každý má problém s negatívnymi príznakmi…

moja manželka to žiaľ nezvládla a tak okrem choroby a straty práce bojujem aj so stratou milovanej osoby a menej sa vídam s mojou 3 ročnou dcérkou tým pádom 🥹 je to naprd…

berie niekto z vás Fluanxol? mne dobre sadol a som s ním spokojný…predtým som mal Haloperidol a tie sny a stavy po ňom boli strašné

Áno, za 24 rokov som mala 6 hospitalizácií:
1. bola spôsobená stresom a nezhodami v rodine
2. vraj spôsobilo to, že mi dr. vysadila antipsychotikum a brala som len antidepresivum
3.-5. mi spôsobil stres v práci a súčasná starostlivosť o dve deti a domácnosť
potom som zanechala zamestnanie a ostala len na invalidnom dochodku
6. epizódu mi spustilo svojvoľné nezodpovedné vysadenie antipsychotika a antidepresíva

Verím, že časom ako sa ti bude stav zlepšovať, budeš dcérku vídavať častejšie a budeš mať aj viac energie na aktivity s ňou

Ja som Fluanxol ani iný depot nikdy nebrala, ani Haloperidol, ani Zalastu - k týmto liekom sa vyjadriť neviem

tak to si mala riadne ťažké obdobia, keď to skončilo psychózou a následnou hospitalizáciou ja som mal prvu nedobrovoľnú nariadenú súdom dokonca, lebo som sa necítil ako “blázon”, že musím byť na psychiatrii…ale tam som pochopil, že tam patrím a to jediné mi pomohlo aj keď je to už pol roka, ale dobre že to tak dopadlo ako dopadlo…

ty máš aktuálne akú diagnózu? menila sa ti či máš rovnakú od začiatku? aké lieky aktuálne berieš?

Ahoj @edky, tvoje ťažkosti sú určite nepríjemné. Myslím, že je fajn, čo píše regina, teda nastaviť sa, že "bude lepšie". Optimizmus nikdy nie je na škodu, hoci to nie je jednoduché. Ja som napr.lekár a kvôli diagnóze tiež nevykonávam svoje zamestnanie v praxi- v podstate som o pracu prišiel kvôli chorobe. Mohol by som ti poradiť možno hľadať alternatívu, možno čosi z domu. Mne sa našťastie podarilo nájsť takú prácu v odbore a nie som v strese. Je to ale nepríjemné, voem si predstaviť, že ťa to "dáva dole", lebo práca hasiča je v niečom špecifická a môže prirásť svojsky k srdcu. Čo sa vzťahov týka, odkedy mám túto diagnózu(paranoidná schizofrénia), väčšinou to okolie nechápe. Baby na to neletia a kamaráti tiež ostanú len najvernejší... viem to, lebo som tiež vnímal v predchorobí určitú zášť k ľuďom, čo boli takto chorí. Výhodou tohto fóra je, že tu sa dá pokecať s ľuďmi, ktorí sú tiež chorobou väčšinou stigmatizovaní, pritom však sú úplne bežní, normálni. Mne osobne totiž tento pocit "normálnosti" dosť chýba, veľa mojich známych proste bočí, odkedy sa dozvedeli o mojej chorobe. Ale možno sa aj ja viac sťahujem od ľudí do samoty. Skrátka... Napríklad potešitelné v tvojom prípade je podľa mňa fakt, že vieš presnú príčinu, prečo ti ťažkosti vznikli. Nie každý to totiž pri schíze vie... a tá nevedomosť je tiež o ničom. Ak cítiš, že sa potrebuješ porozprávať, tu na fóre je na to miesto. Bude aj stretávka v júni, radi ťa uvidíme.)

wau, ty si lekár? a kde a ako si si našiel prácu po tejto diagnóze? ako si sa k nej dopracoval, vieš príčinu jej vzniku, či si to nezistil? 🥹

ako si na tom s rodinou? máš manželku alebo deti?

aké lieky okrem Haloperidolu berieš? máš depot, či tabletky? mne ešte tabletky robili ako tak dobre, ale depot mi robil hrozné stavy…

@edky Myslel som to ale tak, že možno sa ti podarí čosi nájsť z domu- napr.cez internet. Ale tak možno tvoje ťažkosti sú takej povahy, že môžeš robiť aj hasiča v teréne nadalej,ono je to rôzne. Ja som prestal robiť skôr z iných dôvodov, dá sa povedať osobných. Keď som mal lieky, tak som stavy v práci nemal. Len mi po práci chýbala dáka opora, čo by ma podržala tak som to pp rokoch vzdal.
Príčinu vzniku neviem presnú, čo je niekedy mätúce.
Ja som slobodný a bezdetný.
Haloperidol už neužívam, mám aripiprazol depot a bez problémov fungujem už dlhší čas. Tu na fóre nájdeš aj rôzne už prebehnute rozhovory o liekoch a príznakoch(asi si si všimol). Je dobre mať koníček si myslím a pravidelný výdatný spánok.a teraz robíš v teréne?ako ti to ide? Ako písala aj regina, dá sa vybaviť invalidný. Budeš mať istotu.

áno, pobrúzdal som tu takmer celé fórum, len Zalasta v kombinácii s Fluanxolom tu nemá asi nikto, preto som sa chcel poradiť ako zaberajú iným

momentálne som pol roka na PN, takže nepracujem, ale pravdepodobne ma už nevezmú späť, doktorka mi neukončí PNku kým nespravím psychotesty, čo v mojom súčasnom stave nehrozí 🥹 som strašne spomalený, myslenie mimo občas, nedokážem sa sám o seba postarať, len ležím a nič nerobím celé dni, neviem či to niekedy prejde 🥲

máte niekto reálne skúsenosť s tým, že negatívne príznaky vymiznú? a ako to rodina u vás znáša? mna opustila manželka a s rodičmi som sa pohádal, lebo si myslia, že som lenivý a nie chorý

@edky este k tej chorobe-mne najprv diagnostikovali cykloidnu psychozu, potom paranoidnu schizu no a neskor len schizoafektivnu psychozu. A vysomar sa z toho chacha. No ale chcel som dojst k tomu, ze vacsinou pri dlhodobej intenzivnej liecbe sa stav dlhodobo zlepsuje, postupne aj tie priznaky negativne by sa mali lepsit. To vsak vedie k tomu, ze vela pacientov si spontanne vysadi lieky, lebo ich uz "nepotrebuju". A choroba sa opat vrati. A zas su aj pacienti, ktori maju dlhodobo aj halucinacie a nie a nie sa ich zbavit, aj ked maju silnu liecbu. Bol by som ale optimista, casom by sa ti mal stav zlepsit, len je dobre zit aktivne, daky sport, šach, knižky, proste hobby. Dobre robí aj hudobný nastroj. Idem spať som už odvalený:)majtesa

Ahoj, vitaj ono tie negatívne príznaky je ťažké poriešiť. Ja mám ich pomaly 8 rokov, ale naučil som sa ich relatívne zvládať. Hoci sú dní, kedy neurobím nič teda… Osobne som prišiel však na to, že funguje sa lepšie v inom prostredí ako len domácom… Tak snažím sa chodiť vonku často na 3-4 hodiny denne, aby som nebol len doma… 2x do týždňa chodím napr. na stacionár, 2x hrávam futbal v hale, 1x do týždňa chodím aj na tréning do klubu, 1x do týždňa volám otca na 2-3 hodinové výlety po okolí. V poslednom čase som uvažoval aj o robote, ale okolie to zavrhlo, že sa bojí veľmi o mňa. Pričom človek s prácou pri tejto diagnóze žije 5x kvalitnejší život….

ja sa momentálne cítim pod psa, nikto ma nechápe, rodičia sa so mnou pohádali že som len lenivý, že nie som chorý, že si to len namýšľam…že som povaľač a že nemám sa ľutovať

neviem ako ďalej, mám čoraz viac a silnejšie samovražedné myšlienky, nezvládam to skoro vôbec…bojujete niekto so samovražednými myšlienkami?