Boj so sebou a s diagnózou

len pre mňa to boli rana za ranou…najprv som mal dopravnú nehodu, kde vlastne ma hospitalizovali na traumatológii so zranením a odtiaľ som neviem prečo zdrhol, tak konzultovali môj stav s psychiatričkou a tam začala prvá hospitalizácia, kedy mi zistili psychózu…potom sa so mnou rozviedla manželka, pre problémy vo vzťahu a keď zistila, že som psychiatrický pacient a následne som mal druhú hospitalizáciu, kde sa už nechcem za nič vrátiť, bolo to katastrofálne, alurát kolektív bol dobrý…aktuálne prichádzam o prácu a rozmýšľam (ak mi nevýjde samovražda), tak ísť do zahraničia pracovať

máte niekto skúsenosti s prácou v zahraničí? zvládate to s touto diagnózou? ak áno, máte psychiatra tam, či tu na Slovensku?

Keby si aj nepracoval to neni žiadna tregédia, invalidný ti určite dajú ak si bol ešte aj hospitalizovaný 2 krát a už len záleží koľko ti vyjde suma po vypočítaní či to bude stačiť alebo nie. Ale zas nemusíš pracovať za každú cenu ak sa ti nebude dať, možno aj ten invalidný by ti pomohol aby si mal aspoň nejakú istotu a nemal by si aspoň stresy z práce a mal čas iba na seba vlastne, alebo by si skúsil aspoň na polovičný popri tom

@Jaro123444
Podľa mňa nie si amatér, proste tak to malo byť, že to nevyšlo. Ty sa možno na to hneváš, ja som rád, že sa ti to nepodarilo a že si tu s nami na fóre Ako veriaci isto vieš, že život sme si sami nedali a sami by sme ani na žiaden nemali siahať...
Čo by sme dali za to, keby nám predpísali recept na pohodový a šťastný život a vyzdvihli by sme si ho v lekárni, že? Nuž žitie prináša problémy, ale posiela nám do cesty i ľudí, ktorí nám ponúkajú pomoc a riešenia - stačí natiahnuť ruku a vyhľadať ich. Osobne by som sa viac obával doživotnej väzby v 3. nápravnovýchovnej jednotke ako týždňa na akútnom oddelení psychiatrie.
@edky - preto ti budeme držať palce, isto sa ozvú i ďalší tu na fóre, a určite neotáľaj a vyhľadaj so svojím náročným obdobím čím skôr odbornú lekársku pomoc, nie je žiadna hanba o ňu požiadať, nech ti môže pomôcť psychiater liekmi a psychológ
Vraví sa, že čas vylieči všetky rany. A niečo bude na tom pravdy, lebo pred 10 rokmi som život pokladal za jeden omyl, chorobu za krivdu i stratu mnohých za akýsi trest. Teraz sa na to dívam ináč trošku.

@Lucas hádam sa už také nebude opakovať ale ťažko je to no byť v neriešiteľnej situácii, ani nevieš ako sám do nej padneš, veď poznáš určite...aj ja som nechápal kedysi dávno ako si niekto môže zobrať sám život, lebo som pred tým nezažil ešte takú zlú situáciu, až keď som zažil sám tak prišli automaticky také myšlienky, lebo to určite človeka čo netrpí a nemá nejaké veľké problémy ani nenapadne takto riešiť. Ale je to alarmujúce s tými samovraždami, na svete si podľa štatistík každoročne zoberie život vlastnoručne až 1 milión ľudí a koľkým ďalším to nevyjde...
@Edky a možno by si mal poprosiť psychiatričku aj o antidepresívum ak neberieš nejaké, možno aj to ti pomôže sa trocha nakopnúť a zaženie tie myšlienky. Veľa doktorov píše k antipsychotikám aj antidepresívum hlavne na tie negatívne príznaky ako pasivita, nechuť atd. Určite musíš skúsiť všetko a ver že sú ľudia ktorým na tebe záleží, vždy sa niekto nájde komu na tebe záleží aj keby to boli len možno dvaja ľudia

olanzapín je ako náhrada silnejšieho antidepresíva, ja som na tom zle psychicky z toho čo sa mi udialo a akú diagnózu mám, preto nevidím svetlo na konci tunela, nemám ani úzkosti, ani depresie, len sa opúšťam a vtieravé myšlienky na samovraždu mám, z toho všetkého 🥲

niekomu sa tiež takto zrútil svet, či som sám? myslím manželstvo a podobne…

máte niekto skúsenosti s pokusmi o samovraždu ešte okrem tých čo písali? zafungoval vám pud sebazáchovy, či ste to skúšali poväčšine liekmi a došlo len k zvracaniu? ja som sa pokúsil zavesiť na opasok na dverách, kebyže si neotvorím dvere, už tu nie som, mal som už “blackout” pomaly z toho

Ak sa človek opúšťa, má dlhodobo vtieravé myšlienky na samovraždu, dokonca si sa o ňu opakovane pokúsil, nech už je príčina akákoľvek - u teba reaktívna depresia, u veteránov z bojov napríklad posttraumatická stresová porucha - antidepresívum je liek prvej voľby.
Olanzapín nie je antidepresívum, ani nemá antidepresívne účinky (môže však zosilniť efekt antidepresíva v kombinácii).
Jedine kvetiapín, respektíve jeho aktívny metabolit norkvetiapín, má istý antidepresívny efekt.

Ale veď každý si prešiel zložitým obdobím. A tiež každý z nás, čo sme tu aj o niečo prišiel. Niekto o dievča, niekto o školu, niekto o prácu... Ale sme tu a tešíme sa. Vždy sú dobre ako aj horšie obdobie.... To treba akceptovať...

Ja mám napr. okrem choroby, aj už vážnejšie nežiaduce účinky z liekov. Nikto mi nechce s nimi ani pomôcť a neopúšťam sa.

len pre mňa to je novinka, žijem s tým pár mesiacov, ešte som sa s ňou nenaučil bojovať ani nič podobné, zatiaľ mám len myšlienky ako to celé trápenie skončiť, mrzí ma to 🥲 navyše som prišiel o všetky menované oblasti v živote, preto som taký z toho rozhádzaný

V prvom rade s tým nebojuj, ale príjmi to. Pretože, s čím bojuješ, to rastie. Predstav si, že si bol futbalista, prežil si 1. svetovú vojnu, ale prišiel si o nohu. S futbalom si logicky skončil. Tvoja identita definitívne skončila. To je sprevádzané s brutálnymi, ale že brutálnymi úzkosťami a poďla vrodeného temperamentu aj hnevom.

Veď si to sám písal: "pud sebazáchovy odmietol, aby si sa zabil." To neplatí len v prípade fyzickej schránky, ale aj v prípade psychicko-sociálnej identity. Celé detstvo si ju budoval. Vtedy to bola hra, v ktorej o nič nešlo. Starali sa o teba rodičia (teda v lepšom prípade väčšinou). Teraz je situácia úplne iná.

Musíš kompletne vybudovať novú identitu za plného chodu. Pretože si dospelý človek. A čas v dospelosti plynie o niečo rýchlejšie ako v detstve (len pred chvíľkou bol Silvester, že). Takže to nebude najpríjemnejšie. Ale bude to stáť za to. Ver mi. Budeš si vážiť samého seba. Možno viac.

Každý tu prišiel o niečo. Aj ja som mal skvelý život. Nepoznal som, čo je to hypotéka. Podnikal som. Potom som robil konzultanta. Mal som na starosti projekty. Cestoval som. Postavil som dokonca dom, rodinný, že si založím rodinu. Naháňal som babenky. Urobil som záhradu, zasadil stromčeky a bum! Rodina mi dopomohla k takému stresu, že som sa z toho kompletne zosypal. A už sa to nedalo poskladať.

Zrada od najbližšieho človeka je najhoršia možná trauma. A ja som ju zažil. Doteraz sa z toho spamätávam. A podľa mňa sa z toho nespamätám nikdy. Učebnicový Holokaust - utrpenie na 3 generácie. Ty našťastie máš rodinku, ktorá ťa podrží. Využi to!

Rád varíš? V prípade suicidálnych myšlienok okamžite zamiestim na palacinky - je to rýchle a účinné. Vypnem myšlienky (je to ťažké, ale dá sa to naučiť) a všetkými zmyslami vnímam varenie. Potom sa dobre "nažeriem", dám si siestu na 3 hodky a keď vstanem, tak sebevražedné myšlienky sú fuč. Aspoň na ďalší týždeň. A tak dookola. Áno, je to nuda, ale máš iný nápad?

Chcem tým povedať, že budeš mať dosť času, aby si sa zabil aj o pár rokov. Vychutnaj si ten čas, ktorý máš. Holt musíš odtrúchliť stratu ako keď ti zomrie pes. Chce to naozaj čas. Ja si napríklad myslím, že sa nedožijem 50-tky a možno ani oveľa skôr. Ale to je super! Pretože mám ešte kopec času, aby som skúsil nájsť riešenie. Pretože nikdy nevieš. Alebo sa zabijem zajtra, who knows. Tá neistota je totiž na tom to úžasné, fascinujúce, čo ma nabíja, aby som kráčal ďalej. A nie je to nejaký fatalizmus typu "je mi jedno, čo bude". Samozrejme chcem to najlepšie pre seba. Samozrejme makám. Chodil som k psychologičke skoro 2 roky. Len si uvedom, že zmenu nebudeš mať úplne pod kontrolou. Zmena bude kontrolovať teba.

Jednoducho musíš PSYCHICKY zomrieť (nie fyzicky!). Tvoja identita musí zomrieť. "Čo bolo, to bolo, terazky som majorom", že.. Je to ťažké, brutálne ťažké. Ale ak to dokážeš a nájdeš v tom pekle nejaké zrnko, ktoré ti dáva zmysel, olaláááá "budeš si život vážiť oveľa viac". Stane sa z teba bojovník. Ale nie bojovník, dobyvateľ, ktorý dobíja nové územia..

..ale bojovník, ktorý mal gule, odvahu, kuráž postaviť sa niečomu, čo ťa prevyšuje niekoľko násobne - osudu, karme, chorobe, prírode, celému Vesmíru, možno aj samotnému Bohu a jeho kartám, ktoré ti rozdal. A možno o 20 rokov prehráš, ale to nevadí. Dôležité je, že si sa tomu postavil a urobil si maximum. Tak si tých 20 rokov uži.

A ešte jedna vec: My muži tieto "pády" znášame VEĽMI zle. Muži majú evolučne menšiu sieť kontaktov. Nezdôverujú sa ako ženy. Trpíme niekde v kúte. Takže to je (bude) určite nápor na ego - priprav sa na pocity hanby, že si niečo menej ako zvyšok a podobne. Je to úplne normálny sprievodný stav, ktorý ťa má vyburcovať, aby si našiel východisko z bludiska. A keď nenájdeš východisko, super, tak sa so svojimi démonmi skamaráť a budeš s nimi spolunažívať.

Dúfam, že som ťa neodradil, ani nepoplietol..

@saladin

to si perfektne napísal, už len sa s tým zžiť, dostať to do hlavy, naučiť sa s chorobou existovať a urobiť niečo preto, aby som hlavu zamestnal niečím iným než sa definitívne rozhodnem odísť, pretože ako vravíš, “život je ťažký, ba jeden z najťažších” 🥹 pomohlo mi ako si sa zdôveril so svojim príbehom, muselo to byť kurňa ťažké, niečo ako mám aj napríklad ja…

ty si bol aj hospitalizovaný na psychiatrii, či si to zvládol bez? ako si to všetko dal? mal si nejakú oporu, či si si radil sám úplne?

viem, že my muži sa nevieme vyplakať, nevieme dať tak najavo svoj žiaľ, skôr sa stiahneme a utápame sa vo svojom žiali sami…

Uvidíš, bude lepšie.. ale nebude to ako predtým.. ale bude to inak. Na začiatku človek vidí max. jeden meter dopredu. A má pocit, že každa cesta je zbytočná.. že to nemá význam. Zober si exodus (Starý zákon). Židia, keď sa oslobodili z otroctva, žili na púšti 40 rokov! To nebolo tak, že sa oslobodili a prišli do zasľúbenej zemi a bolo super. Ako medzikrok sa museli sa transformovať. Na púšti - symbolizuje zúfalstvo, žiadna voda, čiže každodenná hrozba. Aj ja som videl 1 meter dopredu. "Čo si ja počnem." "Môžem to zabaliť," A tak som sa nejako dostal sem.. alebo ako hovoril prezident Havel: "Nádej neznamená, že niečo dobre dopadne. Nádej znamená, že to má ešte stále zmysel."