Schizofórum
Would you like to react to this message? Create an account in a few clicks or log in to continue.

Kauza Juraj

Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza Juraj Empty Kauza Juraj

Odoslať  Juraj So 19 december 2020 - 15:20

Prečítal som vaše príbehy a viaceré sa mi veľmi páčili. Najmä Dušanov a Tutov sú super napísané. Myslím že ten môj sa im nevyrovná, lebo nie je veľmi dramatický.

Detstvo som prežil na dedine na strednom Slovensku. Prísny otec, ktorý sa málo staral o moju výchovu a zlá matka, ktorá ma v detstve a počas dospievania fyzicky a psychicky týrala. Napríklad ma nespočetne veľa krát surovo zmlátila. Často mi tiež hovorievala že zo mňa nikdy nič nebude. Pritom ona sama nič v živote nedokázala. Bola nedochvíľna, neschopná, z každej práce ju vyhodili. Nakoniec skončila u jedného podvodníka o ktorom bolo verejne známe že je to podvodník a tá práca bola vrcholom jej kariéry. Keď som končil strednú školu, tak žiadala otca aby ma po dovŕšení osemnástych narodenín vyhodil z domu. On jej vtedy povedal že ak ona vyhodí mňa, tak potom on vyhodí ju.

Keď matka videla, že vyraziť ma z domu sa jej nepodarí, tak otca opustila, čo veľmi ťažko znášal. Ja som si v tom čase našiel prácu v Bratislave. Bolo to v roku 1998. Ak si pamätáte tie časy, tak asi viete že vtedy bola vysoká nezamestnanosť. Takže tomu že som si našiel prácu, som bol veľmi rád. Finančne som pomáhal aj otcovi, lebo matka, predtým ako ho opustila, ho okradla o dosť veľa peňazí.

Keď hľadám odpoveď na to kedy som ochorel, tak myslím že to bolo niekedy keď som mal devätnásť, dvadsať rokov. Život v Bratislave so sebou priniesol množstvo stresových situácií, ktoré sa na mojom duševnom zdraví podpísali. Negatívny vplyv mohlo mať aj to, že som v tom čase fajčil marihuanu. (Aj keď myslím si že by som ochorel aj bez nej.) Čo sa týka tých stresových situácií, tak predstavte si to takto: Keď som mal devätnásť, tak som vyzeral na pätnásť. A bolo na mne vidieť že som mäkký človek, ktorý len ťažko dokáže ublížiť. Často sa mi stávalo že ma na ulici obťažovali rôzne asociálne indivíduá, ktoré ma prenasledovali a pýtali odo mňa peniaze. Mám na to veľmi zlé spomienky. Bratislavu som vnímal ako nebezpečné a nepriateľské miesto.

Takže myslím že niekedy vtedy sa to stalo. Ale prejavy mojej choroby našťastie neboli tak vážne, že by som bol prinútený vyhľadať lekára. (Napríklad som nemal halucinácie.) Síce som veľmi trpel, ale som sa s tým utrpením naučil nejako žiť. Pomáhalo mi aj to že som mal fajn prácu. Robil som a dodnes robím pre veľmi dobrého človeka, ktorý mi v živote veľmi pomohol.

Časom som sa akosi vzchopil. Začal som sa o seba viacej starať. Rozhodol som sa učiť anglický jazyk. Začal som športovať. Chodil som na karate do karate klubu o ktorom sa hovorilo že sú v ňom najtvrdšie tréningy v Bratislave. Učiteľom tam bol Rastislav Mráz, vynikajúci karatista. Vydržal som tam chodiť štyri roky a mám oranžový opasok. Naučil som sa lyžovať. Začal som tiež behávať. Chodieval som na bežecké preteky. Zúčastnil som sa na Trnavskej stovke a prešiel som ju za fantastický čas.

Počas týchto "športových" rokov (2004 - 2009) som sa cítil veľmi dobre. Mám pocit ako keby to bolo niekoľkoročné obdobie akejsi hypománie. Beh ma veľmi bavil ale musel som sa ho vzdať, lebo som začal mať problémy s kolenom. Následok bol ten že endorfíny z pohybu mi chýbali a to sa prejavilo na tom, že som sa začal zle cítiť. Toto, plus chybné rozhodnutia v živote, plus osamelosť, toto všetko spôsobovalo že som začal cítiť hlboký smútok. V tom čase som sa dal na pitie. Asi hlavný dôvod prečo som s tým začal, bol ten že keď som sa napil, tak som sa cítil veselšie.

V roku 2011 som sa odsťahoval preč z Bratislavy. Dôvodom prečo som to urobil bolo, že bývanie v hlavnom meste bolo pre mňa pridrahé. Čo sa týka pitia, pil som niekedy viac, niekedy menej. Niekedy niekoľko dní po sebe, inokedy som mal dlhšiu prestávku bez alkoholu. Pil som tiež preto, lebo som mal problémy so zaspávaním a keď som sa napil, tak som dokázal zaspať.

V roku 2013 ma odmietla jedna žena a ja som bol na tom psychicky tak zle, že som začal s každodenným pitím. Proste som sa každý večer musel opiť. Vtedy mi bolo všetko jedno. Na to aby som sa dokázal opiť som potreboval veľké množstvo alkoholu. Za večer som dokázal vypiť štyri pivá dvanástky a dva až tri deci tvrdého alkoholu. Išlo to do peňazí a časom som si začal uvedomovať že je to problém s ktorým by som mal niečo robiť.

V januári 2015 som navštívil psychiatričku a povedal jej o svojich problémoch s alkoholom. Predpísala mi Tiapridal, Diazepam a ešte mi odporučila aby som si kúpil akýsi liek ktorý potláča chuť na alkohol. Prestal som s pitím, užíval som lieky a vydržal som abstinovať asi štyri týždne. Potom som opäť začal piť a pil som až do polovice mája, keď som definitívne prestal. Dokázal som to sám s liekmi od psychiatričky, nebola potrebná hospitalizácia. Keď sa na to pozerám, tak si myslím že skoncovať s alkoholom nie je až také ťažké. Keď som prestával fajčiť, tak to bolo oveľa horšie.

Z alkoholu som bol v depresii a preto mi psychiatrička predpísala Alventu. Mala hrozné vedľajšie účinky. Vydržal som ju brať asi tri týždne. Potom mi predpísala Valdoxan a ten mi sadol lepšie. Nasledovalo niekoľko rokov počas ktorých som normálne žil. Usilovne som pracoval, vo voľnom čase som chodil do posilovne a v zime som veľa lyžoval. Myslel som si že keď abstinujem a užívam antidepresíva, tak už je dobre a nemôže sa mi nič stať. To bol omyl. Najhoršie na mňa ešte len čakalo.

Halucinácie začínali pozvoľna, pomaly. Najprv to boli rôzne zvuky, ktoré som počul ráno v polospánku. Napríklad som ležal v posteli a po ulici prešla húkajúca sanitka. A ja som to húkanie počul ďalej v mojej mysli. Tento stav trval dosť dlho. Zhoršilo sa to v zime 2018/19. Začiatkom roka 2019 som začal počuť hlasy. Mal som aj iné prejavy začínajúcej psychózy. Napríklad keď som sa budil zo spánku, mal som pocit že v byte niekto je. Hlasy sa postupne zhoršovali. Keď už sa nedali vydržať, išiel som za psychiatričkou, ktorá mi na ne predpísala Rispen. Keď som ho po prvý krát užil, tak som zaspal a potom som sa po pár hodinách zobudil. Pamätám si tmu, halucinácie a to že som mal z Rispenu zapchatý nos. Bolo to príšerné.
 
V tom čase si moja psychiatrička myslela že mám bipolárnu poruchu. Poslala ma k jednej psychologičke, ktorá ma podrobne vyšetrila a prišla k záveru, že mám schizoafektívnu poruchu. Tak teraz mám v papieroch napísané schizoafektívna porucha, zmiešaný typ.

Halucinácie boli pre mňa obrovskou záťažou. Bál som sa, že už nikdy neprestanú. Našťastie, aj keď to dlho trvalo, lieky (Rispen a Hedonin) mi celkom dobre zabrali a teraz je to tak, že počas dňa žiadne hlasy nemám. Počujem ich iba v noci, keď sa budím zo spánku. Vtedy mávam aj vizuálne halucinácie. Ale nie je to nič strašné a dá sa to vydržať. Psychiatrička mi hovorila že takéto nočné halucinácie mávajú napríklad aj ľudia trpiaci depresiou.

Valdoxan som prestal užívať, lebo som z neho bol chorobne podráždený a myslím že táto podráždenosť mi škodila. Trochu je mi ľúto, že keď teraz užívam antipsychotiká, tak som rezignoval na šport a tiež sa dosť nezdravo stravujem. Na jednej strane si uvedomujem že mám v podstate šťastie, lebo je mnoho ľudí, ktorí sú na tom horšie. Na strane druhej, viem že už ma v živote nič dobré nečaká a cítim sa dosť zle. Prenasledujú ma nepríjemné myšlienky, bojím sa budúcnosti, bojím sa že môj zdravotný stav by sa mohol zhoršiť. Najradšej by som bol, keby som to všetko už mal za sebou.

Už neviem čo by som k tomu ešte dodal. Toto je asi tak všetko, celý môj príbeh. Je napísaný dosť narýchlo, nahrubo, ale myslím že to základné tam je. O niektorých veciach (napríklad halucináciách) možno napíšem podrobnejšie, niekedy inokedy.
Juraj
Juraj
Domáci člen
Domáci člen

Počet príspevkov : 83
Reputácia Reputácia : 16
Dátum registrácie : 17.12.2020

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza: F25
Súčasná medikácia Súčasná medikácia: Rispen 3 mg, Hedonin XR 500 mg

Zobrazit informácie o autorovi

Matej, Dušan and Iacobus like this post

hug0

Návrat hore Goto down

Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.