Skúsenosti s hospitalizáciami

boli ste niekedy hospitalizovany na psychiatrickom oddeleni? co vas k tomu doviedlo, hlavne po prvy raz? a aj k prvej navsteve psychiatra...bola dobrovolna, videli ste, ze sa s vami nieco deje, alebo na vas uz tlacilo okolie? Nazory na nemocnice su vitane...ja bol dvakrat v GA a raz vo VZ...viac by som uz asi nesiel

ahoj, dakujem za odpoved...ja som prvykrat navstivil psychiatra v 19tich, v decembri 2006, bola to dobrovolna navsteva, ale skor taka predsuicidalna, nechcel som sa liecit, len zanechat akoby odkaz pre znamych...bolo to presne pre to iste, pre socialnu uzkost a depresiu, bola mi stanovena po psychologickom vysetreni diagnoza Schizotypova porucha s depresivnymi rozladami. Tu diagnozu som sa dozvedel az po prvej hospitalizacii, kedy som sa predavkoval liekmi, stravil som 5 dni na ARO, kde som bojoval o zivot...zachranili ma, potom som stravil 21 dni na psychiatrickom oddeleni...neskor pre pretrvavajuce depresivne stavy 35dni v rovnakej nemocnici, v GA. Stale s F21...to by bol rok 2007...v roku 2008 som bol v psychiatrickej nemocnici vo VZ, kde sa mi diagnoza posunula na F20.3. Tam som stravil nejakych cca 80dni...takze spolu mam uz takmer pol roka straveneho na rozlicnych psychiatriach...viac by som uz asi nesiel, aj ked som mal take silne depresivne stavy este donedavna...trosku sa to upravilo pomocou Abilify, a aj skutocnostou, ze mam aspon z coho zit, odkedy som dostal dochodok...stacionar vyzera zaujimavo, neviem,ci tu na okoli (GA, TT, NR) nieco podobne pre psych pacientov existuje...kazdopadne by to mohla byt dobra skusenost...

Ja sa spitalu vyhybam ako cert svatenej vode. jedna skusenost stacila

filipka
mna uz skor desi predstava, ze by som musel byt nasilu zavrety medzi psychotikmi, takze aj ja sa uz snazim vyhybat sa nemocnici
stacilo mi prist raz, ked som bol vo VZ, iba pozriet sa, ako to funguje na uzavretom, sam som bol nastastie na sanatornom medzi relativne normalnymi, aj to som musel primarovi najprv slubit, ze si neublizim pocas pobytu tam, bo ma chcel dat na akutne- uzavrete oddelenie...

Máte oproti mne menej skúseností s hospitalizáciami.Ja som bola nedávno v nemocnici síce až po siedmych rokoch,no do mojich 33 rokov, som tam niekedy bola aj dva krát do roka.Vďaka mojim rodičom.Do istej miery si možem za to aj sama,lebo som na lieky konzumovala alkohol.Nie vždy som mala bludy, keď som bola v nemocnici.Často som mávala mánie bez bludov,no neskor prišli aj bludy.No to bolo len asi zo tri razy v živote.Dávali mi aj šoky,dokonca viackrát,no nezdá sa mi to to najhoršie.Najhošie je,keď vás dajú do sieťovej postele,ako nejaké zviera v ZOO.

K téme mám asi toľko, že som si odkrútil už pár pobytov v nemocnici, naposledy tak light v 2006. V zásade mám dobré spomienky. Podmienila to aj skutočnosť, že depresie si prežujem jednoducho v zázemí doma a do nemocnice, až na 1 výnimku, sa dostanem s mániou presiaknutou bludmi. Vtedy vám je svet gombička, a myslím, že keby ma zatvorili aj do klietky so šimpanzami, hádzali mi banány a všetci by na mňa pozerali, bolo by mi to jedno a v zásade by som sa cítil v pohode a uvoľnený.

Podobne to bolo aj s mojimi hospitalizáciami. Bol som celý šťastný, že mi ešte dajú aj najesť a môžem sa veselo hodiny vyvalovať na lavici a prípadne diskutovať so spolupacientami. Samozrejme, akútne to nie je sranda. Pripútaný na posteli a slušne napichaný rozličnými svinstvami, to nie je pekný zážitok. Obzvlášť prvé hodiny v remeňoch sú nepríjemné. Myseľ je akoby predopovaná povzbudzujúcimi látkami, a ktosi vás zviaže ako zviera a vy nemáte možnosť sa ani poškriabať za uchom, odohnať muchu. Vždy som si odtrpel tých pár hodín, a keď pochopili, že mi trba viac sedatív, už som bol nešťastný a rozbitý. Neskôr mi to všetko zabralo a v pocitoch podobných ako má kapusta, alebo iná zelenina, som sa tmolil po chodbách. Takže z akútneho mám skúsenosť pár hodín a potom spomínaná zelenina.

Bežné oddelenie je celkom fajn, ale na druhej strane šialená nuda. Obzvlášť víkendy sú úplne bez podnetov. Nič sa nedeje. Len s pár pacientami sa dá lepšie komunikovať. Väčšina sa len tmolí na izbe a po chodbách. Keď sa dalo tak som sa rozprával s personálom, ale tí mali svoje povinnosti a na rozhovory s psychotikom času príliš nemali. Našťastie moje hospitalizácie prebiehali v tých počasím prijateľnejších mesiacoch a tak som sa motal aj po vonku, keď som mal povolené. Rád som aj pofajčieval na lavičke a dokonca som aj cvičil. Akosi som bol spokojný, že situácia nie je až taká zlá ako som si predstavoval. Absolvoval som si sériu elektro-konvulzívnej terapie. Nemal som z nej výpadky pamäte, ako je obvyklé. Bolieť to vôbec nebolí a vlastne si len trochu poležíte. Prvý raz je to strach, ale následne to je viac menej obyčajná rutina. Na personál od najvyšších až po upratovačky nemám žiadne výhrady. Snažia sa byť príjemný a niekedy podozrivo milý.

V skratke, k téme všetko...

(Lapaj ty si bol teraz nedávno, tak sa podeľ...)

Moje skúsenosti s hospitalizáciou sú aj neutrálne, aj príjemné, aj mimoriadne nepríjemné, čo ma vcelku priviedlo po skončení poslednej hospitalizácie k záveru á la Filipka ... teda vyhýbať sa špitálu, ako sa len dá.

Bol som v nemocnici dvakrát. Prvý raz som bol hospitalizovaný na oddelení v Bratislave, kde mali veľa rôznych aktivít aj pre pacientov na otvorenom oddelení. Ja som to mal vybavené protekčne cez istého vynikajúceho pána doktora, ktorý už žiaľ nie je medzi nami - minulý rok zomrel na rakovinu. Vybavil mi cez svoje konexie, aby sa ku mne správali dobre, a hoci som nepociťoval, že by sa k druhým správali horšie, aspoň sa stalo to, že po základnom hlavnom vyšetrení môjho stavu pred samotnou hospitalizáciou ma dali rovno na otvorené oddelenie. Takže vlastne ja som nikdy na akútnom oddelení nespal, neprebýval, ale keďže na rôzne aktivity (napr. modelovanie, vyšívanie, kreslenie, atď.) sme chodili fyzicky cez akútne oddelenie, cez ich chodbu, tak som videl do ich spoločnej veľkej izby, kde akútni prebývali. Dokonca som s jedným odtiaľ mal modelovanie a kreslenie a vystrihovanie. Takže som mohol pozorovať. Toľko moje skúsenosti s akútnym oddelením pri prvej hospitalizácii.

Prvá hospitalizácia

Ako som spomenul, dali ma ihneď na otvorené oddelenie, lebo som bol dobre orientovaný, spolupracoval som, snažil som sa byť milý a podobne. Písal som si každý deň vtedy denníček a ak v ňom zalistujem, tak by som mal nájsť aj to, čo ma vlastne v tie dni trápilo. Ako vidím, boli to teraz už pre mňa normálne problémy, ktoré sú späté s mojou psychikou už tak dlho, že sa nad nimi ani nepozastavím. Len vtedy to bolo trošku vyhecovanejšie - prudké kolísanie nálad, tri dni hlboká depresia, tri dni veľká eufória a prehnaný optimizmus... vzťahovačnosť, dosť intenzívne vtieravé myšlienky, neschopnosť sa sústrediť, pozeranie "doblba" celé dni, agresivita na internete, psychomotoricky nepokoj, tras, prudké rezonantné nálady, pocity diabolského ovplyvňovania a podobne. Takže z hľadiska dnešných skúseností nič takého, čo by bolo tak strašne vážne. Dôležité však bolo jedno, a síce, že sa to bežnou ambulantnou liečbou nedokázalo potlačiť, a hoci môj doktor bol lekárom, ktorý preferoval ambulantnú psychiatrickú starostlivosť, musel zo situácie ustúpiť a ponúknuť mi hospitalizáciu. Stalo sa tak po 2 rokoch ambulantného riešenia problémov, čo aj výrazne pomohlo, no tento akýsi druh ataku sa nedarilo zablokovať.

V nemocnici sme mali rôzne aktivity. Chodil som na kreslenie, vystrihovanie, modelovanie, potom sme sa hrali s nejakými šnúrkami, aj sme sa snažili vyšívať, ale mnoho ma z toho nebavilo. Nuž, aspoň som nejak zabíjal čas. Čas mi však išiel vďaka mobilu, ktorý mi dovolili mať na izbe (písaval som veľa SMS), tiež vďaka denníčku a vďaka MP3 a vďaka aktivitám na poschodí, rýchlo. No hlavným faktorom, pre ktorý mi čas išiel rýchlo a zvládol som tých 45 dní bravúrne, boli elektrokonvulzie. Tých som absolvoval 6 spolu s pacientom na izbe a dosť mi pri nej vynechávala pamäť. Vlastne som si veľa nepamätal. Preto som sa ani nenazdal a bolo to rýchlo za mnou. Vtedy akurát začínalo leto, btw.

Na túto prvú hospitalizáciu spomínam dobre, hoci je pravdou, že už si nikdy nechcem nechať dovoliť elektrokonvulzie.

Druhá hospitalizácia v příštím příspěvku.

K tej prvej hospitalizácii ešte toľko, že sme mali aj rozcvičku ráno, taktiež boli dobré umyvárne a relatívne čisté záchody. Fajčiareň bola mimo umývarní a záchodov, takže som mal pokoj pri sprchovaní. Tiež sme pozerávali do ôsmej správy a mohli sa hrať rôzne hry. Televízor bol zapatý takmer celý deň, takže to bolo tiež fajn. A tie pohodlné kreslá pri telke! Skvelô. Proste prvá hospitalizácia bola dobrá a bol som s touto skúsenosťou spokojný, hoci mi tá liečba a elektrokonvulzie pomohli iba tak na pol roka.

Druhá hospitalizácia ... chcel som tu vypisovať, aká hrozná bola, ale radšej to neurobím, lebo bol ku mne personál, lekári i primárka dobrí a dlžím im veľa. A koniec koncov za také obmedzené podmienky svojho oddelenia ani nemôžu, keďže je všade málo peňazí; určite by chceli sami viac, keby mali zdroje. Každopádne platí, že už nikdy, nikdy nechcem byť hospitalizovaný. To len ak by som upadol do pomätenosti, ktorú by som si vôbec neuvedomoval, ale to sa mi stalo iba raz v živote a aj to som vôbec, ale vôbec nebol nikomu nebezpečný, ba naopak, moje vlastné okolie o ničom netušilo. Takže tak.

"teda vyhýbať sa špitálu, ako sa len dá."

s tymto sa absolutne stotoznujem. povedal som si, ze ak to nebude nutne nevyhnutne, uz sa tam nikdy nevratim