Poézia - niečo aj od nás, niečo prebraté

aj tento som musela vymazat

00

Hablák mi bol odporucany, neviem ci som niecim od neho uz aj nelistoval, niekedy nim rozhodne planujem obohatit svoju zbierku...

ja som sa k nemu dostal cez brata, s ktorými sa osobne poznali. andrej mu posielal vždy svoje nové zbierky aj s venovaním. boli v polici a tak ma nejak zaujali. je naozaj kvalitný. a tak by som tomáš odporúčanie využil

00

Prisiel som za tebou. Povedal som ti, chcem ist s tebou. Za vysoke hory, za ten svet, co je pred nami. Chcem ist dalej ako dovidim, za horizont sveta, za vsetko co existuje, na samy koniec. Len s tebou. Ty vies najlepsie ake to bolo ked sme tam boli, ked sme kracali a navzajom si obuvali topanky ked sa nam vyzuli. Ked sme sa spolocne pozerali smerom k slnku, ked sme spolu lezali na luke a pozerali na tie roznotvare oblaky a vecer zas na svetielkujuce hviezdy, na nase predosle svety, kde sme takisto ako teraz chodili a spoznavali svet. Kde sme sa ucili vsetky tie veci, ktore uz teraz berieme ako samozrejmost. Pamatas? Kedy si sa ucila pouzivat svoje telo? Ako pohnes rukou, ako pouzit tie zvlastne zhluky informacii v hlave, nazyvane myslienky? Teraz uz je to samozrejmost a ucime sa zase dalsie. Zaciname odznova, ale zaciatok je relativny, tak ako vela ostatnych veci. Mozno aj ako vsetko. Chodili sme spolu po oblakoch, po tych, na ktore sa teraz pozerame. Kde sme sa pominuli, preco je tam teraz take prazdno? Kedysi boli plne ludi, plne zivota, teraz su to uz len prazdne oblaky, raz sa zhlukujuce, raz sa rozpustajuce, nic viac. Stratil som z nich dojem domova, ako to byvalo kedysi. Pocujes ma? Preco sme z tade odisli, preco sme zomreli, ked sme mohli dalej zit? Preco sme si zvolili smrt, ked nam nebola vnutena? Mohli sme zit vecne. Minule som nad tym premyslal a vies na co som prisiel? Ze by sme nespoznali nic dalsie. Zit vecne nie je pre nas. Ukaz mi svoje nohy, chcem vidiet ako chodis, ako to robis. Tvoje pohyby su odlisne od ostatnych, su vynimocne. Moje takisto, ale moje uz poznam. Chod a ja sa budem pozerat.

Ide prec.

Je to nadherne, tie pohyby noh, pripomina mi to tie moje. Dokonale formacie vytvarane presnym rozlozenim noh, presnym uhlom. Tym ktory som videl vtedy davnejsie. Je to presne on. Dokonaly uhol, ktorym sa da vyjadrit vsetko co ma moznost existovat, vratane moznosti existovat. Raz som to videl a pohltilo ma to natolko, ze som prestal existovat a mal som moznost vidiet vsetko existujuce ako na dlani. Zaplavilo mi to mysel, bolo to obrovske ako je obrovsky vesmir z pohladu cloveka. Vesmir bol sice jeden z najvacsich veci co tam boli, spolu so zvlastnymi molekulami ktore boli priblizne take velke ako on, no tie neviem ako sa volaju, nikdy som nieco take nevidel pokial som existoval, ale vsetko to teraz bolo take male, ze sa mi to zmestilo do dlane a ja som mohol skumat cokolvek obycajnym pozretim sa na to. Az teraz som si ale uvedomil, ze sa stratil niekto, koho som poslal napriec lukou, aby som sa mohol pozerat na jeho pohyby noh. Uhol ktory pri pohybe vytvarali ma pohltil natolko, ze som uplne zabudol na vsetko naokolo a zrutil sa sam do seba. Dlho mi trvalo kym som sa z toho bahna myslienok vytiahol, ale uz som tu a chyba mi. Chcel som, aby sme spolu isli vsade a spolocne skumali veci okolo nas. Teraz je prec a ja neviem kde. Dokonalost jedneho uhla ma uchvatila natolko, ze som stratil svoju vieru a mne neostava uz nic ine, ako si natrhat travu a vlozit do ust. Ked ju pozujem, stavu prehltnem a hlavu si zakopem. Myslim, ze viem co treba spravit. Treba sa zabit, nech sa znovu ocitnem tam kde sme boli predtym. Na oblaku plnom zivota, alebo na nejakej z tych svetielkujucich hviezd. Som tam, uz som tam. Som tam... A v tom trava pohltila celu hlavu, celeho cloveka, ktory zmizol v zemi. Ciastocky velke priblizne ako vesmir sa vzniesli hore k nebesiam a rozprchli sa. Stali sa vsetkym naokolo, stali sa svetom, existenciou samotnou. Boli vzduchom, zemou, kazdym kuskom. A ak aj este nie, cochvila zacne prsat a stanu sa aj vodou, potom ich mraky roznesu po celom svete, v dazdi vsiaknu do zeme, zo zeme do rastlin, z rastlin do kyslika... Budeme zit vecne, nikdy nezomrieme, preto sme si vybrali smrt, nech sa aspon pretransformujeme.

Stojime na zemi, chytame dazde. Liecime rastliny, sme uplne na dne. Hovorim o nas, o tebe a o mne. Mila hviezdicka, ty, vo mne skryta, co vykukas co sa deje so mnou ked je zle, co ziaris vnutri ked je dobre. Co iskris ked lasku citis. Sme to my, co sme sa rozhodli, ze tu budeme, ze tu pobudneme, ze sa naucime, nieco priucime. Chytame dazde. Smutky ludi vokol. Sme na to stvoreni, hviezdicka, asi preto sme medzi nimi tak oblubeni. Tvoje oci, su take nadherne, vies vobec, ze hovoris o mne? Som to ja, ci si to ty, co sme zobrali na seba vsetky hriechy? Sme to obaja, sme to my, sme len my, ziadne ty a ja. Viem, ze takto to vzdy bolo, ze sme sa o seba starali a takto to dopadlo. Stratili sme sa navzajom, v tej zaplave dazda co sme nazbierali. Utopili sme sa, ale dychat sme stale mohli, pretoze myslienky nedusia nas, ale nasu mysel, preto sme stale tu, aj ked zraneni a na smrt vystraseni. Co s nami bude dalej, ci kvety nam na hrob donesu, ci tulipany poleju, a ci kracat znovu moct budeme, alebo spievat vtakom pri rieke? Sme to my? Sme ti stastni co sem prisli, alebo sme uz len pokazene namety? Prazdnych maliarov, plnych liekov a osidiel. Priputanych k nim, ako my sme k vtakom boli, kym sme sa nenarodili. Preco sme sa stratili, preco ruky nemame, preco voda vsade, ... Hviezdicka moja, chyt ma aj tak, chyt ma a nemysli na to ze nemame ako, podme dalej a nemyslime na strach z ruk, na nase priezracne ruky, na nase prazdne srdcia. V ktorych je hriech. Kde sa skryva ten maliar co nas nakreslil. To srdce, ako symbol lasky, tu sme stratili, ked sme sa navzajom stratili. Tam na polceste domov, co sme sa naplakali ked sa to stalo. Co sme sa nachodili aby sme ho znova nasli. Niekto ho ukradol a nikdy nevratil, cedulku odtrhol a do kosa zahodil. Sme otraveni na polceste domov, aj ty hviezdicka, ved uz nevies co je vlastne vokol. Ruky si hladas a nohy mas? Kde, kde sa tie stratili, hviezdicka, len tvar ti vidim, preboha, nechod prec, mam s tebou este plany, este luky, slnka, skaly a pekne pribehy, ... no hviezda odisla. Prec, za hory, kde usvit obcas hori. Rozpustila sa na sneh, ako cukrik v hmle matiek, co sme kedysi mali v rukach a dnes pustili, odletel ako vanok na podlazi. Starej budovy, co steny nema. Len chvali sa, ako boles stena. Som rad ze takto polepsil si sa, aj ked zmysel tato veta nema, nepustim ta! Chodieval som na pozemky, kde rastliny rastu a tam aj zmietky, maju svoje miesto. Maju, ozivaju, klamu, podvazdaju.

A teraz su tu moje pocity, ciste a nevinne ako dieta po porode: je to zmatok, je to vlastne, ako chleba po masle, som smutny, konecne som trochu pripustny, konecne trochu myslienok vyleti von, do sveta a zapusti v nom, korene, nech sa divime, kde to vlastne letime! vsade vidim hnev a smutok, vsade klamstva, pretvarovanie a neuprimnosti, neoddanosti, zbrusu nove posetilosti. je mi smutno, to ste chceli pocut, tak teraz to priamo hovorim vam, vsetko nech to viete, nech to pocujete a slova si obujete, do hlav, nech to viete. chceli ste, mate priame. smutno, velmi smutno. zomriet? nie, naco. co naco? naco nieco? naco zit, naco zomriet, naco byt, naco zit, naco nieco, naco nieco, naco volaco? pestovat pazitku, to je moje, pestovat salviu to je moje. robit to chcem, ale naco? naco zomriet a znovu zit, naco byt a znovu nebyt, naco nieco, naco zut, naco vidiet, naco byt, naco sediet? chystame sa odist, uz dlho sme to planovali, sme na dne a preto zuby zatiname, do dubu, pevneho ako drevo, pevneho ako strela. moje myslienky, su more a slnko, su vtaky a h----. ospravedlnujem sa za nadavky, neviem co to vyslo, som z toho zmateny, neviem co to do mna voslo. ako nejaky vtak, co lieta ponad skaly, co sleduje mysi a lovi zvery. som rad, ze sme sa takto dali dokopy, sam so sebou, to nie je vobec na dlhy. to nie, to ti poviem kamarat moj, to je dlh na cely zivot. na dva, na tri, mozno aj naveky. ty si to chcel, tak si to odsedis. moj zlaty, kde si sa mi podel, si ako trava, co rastie tamto v zahrade. mojej babky, co my pestujeme, sme do nej tak zatati. ako do dreva, co rastie na dube, ako strigy, co nosia LUKY NA NAS, na polia, na travy, na rieky, na znamych.

a je to tu, sme na to hrdi, ze mozme takto stravit, pozdlz nasich bliznych. blizi sa koniec sveta, pretoze JA ODCHADZAM? z kade ste to vzali moji mili, ja tu predsa ostavam. a tak toto vsetko konci, navstivte aj moje deti. tam sa hraju v zahrade, na dovolenky maju zatate. (ako do dreva) a pravdaze, som na tom fajn, ako pelikan. ako zviera na kolotoci, ako rieka na cervotoci.

00

tak dnes som bol v TT v Panta Rhei a po dlhsom case som rozsiroval svoju zbierku poezie, kupil som:

Andrej Hablák: Leknín
Michal Habaj: Básne pre mŕtve dievčatá
Emily Dickinsonová: Učili sme sa celú lásku (We learned the whole of love)

prírastky dnes:

Ružena Šípková: Nemám nič proti realite
Sólo pre 9 hlasov (výber poézie z projektu mámtalent)

00

00

00