Obyčajný život

Ahojte kamaráti.

Tuho rozmýšľam nad svojím životom a už dlhodobo túžim po priemernom, obyčajnom živote. Čo si myslíte o obyčajnom živote? Je nehodný žitia? Je dôvodom pre pocity menejcennosti, zlyhania, nízkej hodnoty, obvinenia z lúzerstva? Časť môjho ja cíti pri pojme "obyčajný život" nízku hodnotu a lúzerstvo. Táto časť chce čítať Tracyho a podobných motivačných rečníkov, ktorí vychovávajú svojich čitateľov k "výnimočnému životu", teda takému, kde človek je stále výkonný, stále na sebe maká, vzdeláva sa, rastie, stále si kladie nové výzvy a ciele, buduje sa, životopis má napráskaný schopnosťami a znalosťami, pričom ďalšie méty neustále dopĺňa. Je to také nahánanie sa za perfektným životopisom plným veľa schopností, dovedností, kurzov, škôl, prác, jazykov. A to všetko pre vlastnú sebaúctu, aby ľudia človeka potľapkali a mali pred jeho úspešným životom rešpekt a úctu, a trochu aj závidenie. Takýto akože "výnimočný život" ma stále opantáva, stále akoby ma strašne k sebe pozýval, pričom ak ho nechcem, tak cítim obvinenie, že som lúzer, že nič neznamenám a že ma druhí dešpektujú a pohŕdajú mnou.

Cítim, že životný kľud a šťastie mi najviac generuje práveže obyčajný život, kde tých mét a cieľov si človek nekladie veľa, ba len máličko. Chcem byť obyčajný, priemerný. To tie motivačné knihy považujú za neúspech a lúzerstvo. Je tu stále vyvíjaný tlak, aby som sa zdokonaľoval, presadzoval, vyvíjal, rástol, posúval sa. Tieto tlaky mi nerobia dobre veru, skôr cítim kvôli nim strádanie, dešpekt od druhých, lebo sa podľa nich nesprávam úspešne, a teda cítim menejcennosť.

Chcel by som, aby ma systém a doba ponechali slobodného a takého, aký som. Aby mi nevnucovali neustály rast a sebazdokonaľovanie. Ale aby som aj normálne žil, venoval sa koníčkom, zábave, rozptýleniu, pohode. A popritom chodil do tej roboty, šetril si na byt, a staral sa o duchovný život. A to by malo byť aj všetko. Iba ak by sa mi chcelo, by som si občas zlepšoval angličtinu, ale už žiadne iné jazyky, jeden cudzí jazyk je na status obyčajného človeka akurát, a nie 4, ako som bol plánoval, keď som sa ešte nechával strhávať konceptom výnimočného života.

Čo si teda myslíte o obyčajnom živote? Môžem si dovoliť byť obyčajný? Priemerný? Nie je to zlo a neúspech a lúzerstvo? Stojí za to obyčajný život žiť? Smeruje niekam? Má zmysel a svoj význam, alebo hodnotu?

Ďakujem Vám za pomoc pri tejto mojej reflexii.
S úctou
matej

Nuž.
Podľa mňa je obyčajný život životom priemerného človeka, a to nie každému vyhovuje. Také to "idem do práce, z práce, spať a zajtra to isté". Zív. Ale čo medzi tým? Maličkosti či "maličkosti", ktorými si človek vypĺňa čas, určujú, ako bude jeho život vnímaný - a hlavne, ako ho bude vnímať on sám. Pretože je síce pekné mať životopis preplnený vedomosťami a tým, čo si, Matej, popísal, ale ak to neuspokojí Teba samého, načo to v podstate je? Totiž, na FB, studnici to múdrosti ( ) som objavila ďalší pekný citát, alebo čo to už len bolo: "No one cares, they just pretend" - Nikto sa nestará, iba predstierajú.
Obyčajný život je fajn, ale dle mého tam musia byť činnosti, ktoré Ti ho ozvláštňujú, ktoré napĺňajú Tvoju (či našu ľudskú) potrebu nezapadať tak úplne do priemernosti. No, v tom prípade by som mala tú zátvorku asi negovať, pretože koľko ľudí sa cíti v priemernosti dobre! Ale vidím, že Tebe by to neprospievalo, cítil by si sa nespokojne, dokonca, ako píšeš, lúzersky. A musím priznať, že to oceňujem.
Takže, pod tými maličkosťami myslím napr. nejaké hobby, ktoré nie je tak úplne bežné. Nemusí to byť niečo, vďaka čomu by si Ťa ľudia pamätali na veky vekov, pretože to sa nie vždy podarí (vlastne je to ťažké) a to by Ťa len deptalo. Ale keď Ťa to bude napĺňať, prosím. Štyri jazyky, hovoríš. Tak choď do toho! Je to pre Tvoju vlastnú potrebu naplniť si v živote nádobu "nechcem byť tak úplne priemerný", a pokojne potom ako polyglot ohúr ľudí. Primárne je to však pre Teba.
Teraz Ti to poviem na svojom príklade. Som neúspešná študentka, ktorá kvôli vedomiu, že VŠ nezvládne, chcela skočiť pod vlak, tak moc mi na tom záležalo. Ale stojí to za to? Určite nie, to radšej žiť. Ale vedomie toho, že budem priemerná a nebudem mať to vysokoškolské vzdelanie ma dlho drvilo, pretože som to chcela pre svoju spokojnosť a vedomie, že nie som fakt úplný lúzer. Okej, nevyšlo. A tak, aby som toto vedomie lúzerstva potlačila, začala som sa venovať latinčine a hieroglyfom. Ukrutne praktické, viem, ale necítim sa tak totálne priemerná... slabá... úbohá... a i keď to pravdepodobne moc ľudí neocení, pretože hovoriť s normálnym človekom po latinsky a na FB si s ním vymieňať statusy v hieroglyfoch, pričom on by iba (yay, tá cool fráza! ) nechápavo krútil hlavou, by asi nemalo význam. Ako rozlúštiteľka hieroglyfov sa už asi nepresadím (dočerta aj s Champollionom! ), ale využijem voľný čas na niečo "nepriemerné".
Okrem toho, ľudia budú pohŕdať a pozerať s dešpektom vždy, pretože sú to poväčšine hlupci. Ale čo na tom?
Takže asi tak...

Mimochodom, môj deň som si naplánovala takto nejak a ako vidíš, je tam i niečo, čo potrebu nespĺňania tej najpriemernejšej priemernosti spĺňa (bože, to je zas veta )

Zoznam:
1. zobudiť sa (dobrý prvý krok)
2. ranná hygiena
3. raňajky
4. PC
5. obed
6. trochu spánku (inak by som bola zdechlá)
7. „akožepovinnosti“
8. večera
9. PC
10. ísť spať (juch)
______________
Povinnosti:
1. riad
2. mačky
3. celková čistota
4. variť moc neviem
5. výpomoc vo firme (?)
______________
Free time:
1. BLOG
2. TR
3. hieroglyfy
4. čítanie
5. trochu písania
6. občasný cosplay
______________
„Akožepovinnosti“:
1. štúdium (Egypt)
2. dva články/deň
3. čítanie x počtu strán
4. písanie x počtu strán
_______________
Hrubý odhad časov:
a) 8:00 – 9:00 (vykopať sa z postele)          
b) 8:00 – 10:00 (prechádzka, 7 km)        
c) 8:30 – 9:00 (hygiena, otvorenie očí)        
d) 10:00/8:30 (raňajky)                                
e) xx:xx (blog)
f) 13:00 (obed)
g) 13:15-15:00 (spánok)
h) 15:00-18:00 („akp.“)
i) xx:xx (bohviečo)
j) 19:00 (večera)
k) 19:15-22:00 (PC)
l) 22:00 (umrieť ísť spať)
_______________
Poznámka:
Akýkoľvek sociálny kontakt sa mimo mobil/soc. sieť nekoná. Nie je s kým.

Matej,

hovoríš mi z duše. Táto téma ma hneď oslovila a stále som premýšľala nad tým, čo k tomu napíšem.

Nedávno som si v denníku napísala: "niekto si možno pomyslí: veď čo má za život, je invalidná, ani každodenný pracovný kolotoč nezvláda, na čo jej je tá jej vysoká škola, nič nedosiahla, len varí, pečie, udržuje domácnosť, prple sa v záhrade..." Áno, vediem obyčajný život. Tak ako si o ňom písal, žiadne veľké ambície.

Tie som mala ešte dlho-predlho po prepuknutí mojej choroby. Nezanechala som prácu, aj keď ma uznali invalidnou, lebo pre mňa veľa znamenala. Prinášala mi uspokojenie, bavila ma, ale pravdupovediac tešilo ma aj to, že som slušne zarábala a v práci ma považovali za jednu z tých múdrejších, šikovnejších. Čoho som sa chytila, to mi šlo. Rovnako ako kedysi v štúdiu. A potom prišla epizóda za epizódou. Dlhé rekonvalescencie, dlhé PN-ky. Pod tlakom rodiny a okolností som dala výpoveď, povedala som si, že zdravie je prednejšie. Ďalšie dva roky som sa z toho nevedela spamätať. Z toho, že nepracujem, nezarábam, nikomu z kolegýň nechýbam,... Moje vzťahy sa zúžili na moju rodinu a jednu, dve priateľky. Bola som z toho veľmi frustrovaná. Vtedy mi pomohli virtuálne vzťahy. Podržali ma ľudia na blogu. Moji čitatelia, ktorí mi písali alebo len zadiskutovali a hlavne blogeri, medzi ktorými som našla viac virtuálnych priateľov.
A potom, keď som sa dlhšie zamýšľala čo so životom, ako vlastne žiť takto pokorená, bez nejakého pocitu úspešnosti, som si spomenula na moju starú mamu z otcovej strany. Žila obyčajným životom na dedine a nemala ho ľahký. Manžel alkoholik, štyria synovia viac-menej tiež. Prišla som na to, že mám na ňu skvelé spomienky a veľmi si ju vážim, hoci bola obyčajnou ženou a dokonca ani domácnosť vždy nemala dokonale upratanú. Mala však vždy čas na nás - na vnúčatá. Starala sa naraz aj o tri malé deti - dve mali menej ako polroka a ja som mala dva roky. Veľa s nami chodila po dedine za rodinou, na prechádzky poza domy po poli do cintorína, rozprávala nám rôzne príbehy a spievala pesničky. Fakt som ju mala rada a povedala som si, že tak nejak by som asi mala žiť.

Nehovorím, že nemám nejaké sny, ktoré by som chcela zrealizovať. Predovšetkým však chcem vyzdravieť alebo teda viac-menej v pohode existovať s touto chorobou. Naučiť sa ju zvládať. Bez toho nič nedosiahnem.

Dni mám nabité povinnosťami okolo domácnosti, domu, zvierat, záhrady a zvyšok času sa snažím tráviť s ľuďmi naokolo nielen blízkymi príbuznými. Kedysi som chcela byť vo všetkom dokonalá, dnes viem, že mi stačí, ak budem aj priemerná. Hon za dokonalosťou ma stál zdravie. Takže fakt, moja voľba je - obyčajný život.

95-ročný filmový kritik Pavel Branko hovorí:

Takže môžete liezť po mnohých rebríkoch a hodnotiť svoj život spätne z viacerých zorných uhlov. Ale vždy ide nakoniec o to, či viem byť k svojmu životu pokorný. Takto si žil, lepšie si nedokázal a akceptuj teda, že 'mohlo to být horší, nebylo to špatne'.

Čítajte viac: http://kultura.sme.sk/c/20148268/filmovy-kritik-pavel-branko-ide-len-o-to-ci-viete-byt-pokorny-k-zivotu.html#ixzz470QmokDT

len toto:
https://boslaal.com/2016/06/07/dovol-si-byt-obycajny/

V tejto téme v nasledovnom linku som napísal reflexiu o tom, že túžim netúžiť, túžim nechcieť, túžim nepotrebovať:
https://www.schizoforum.net/t252p12-topic#17859

V podstate to súvisí s konceptom obyčajného života, ako sme ho predostreli v tejto téme. Snažím sa naďalej svoje túžby a chcenia a potreby umlčať, aby som dal priestor práve obyčajnému žitiu. Lebo aj tak výnimočný život viesť neviem, takže mi prahnutie po ňom len spôsobuje pocit neúspechu, pocit nedostatku uznania, pocit lúzerstva. A pritom je to otras si takto zbytočne kaziť inak fajn žitie.

Dosť to má korene v mojom detstve. Bol som vychovávaný svojím okolím, že som výnimočný, "že niečo zo mňa bude". A to aj slovami môjho brata, ktorý mi vštepoval názory o dôležitosti dobre platenej a prestížnej práci a o dôležitosti vysokej školy a o dôležitosti postavenia vlastného domu. Pamätám si, že ešte pred rokom ma odhováral od toho, aby som vzal terajšiu prácu. Naznačoval mi, že je to podradné, a to najmä pre ten podpriemerný plat. Chcel by ma vidieť niekde v štátnej správe s vysokým umiestnením v platových tabuľkách. Nejaké 2 roky dozadu zosmiešnil bývanie v garsónke. A to už som pritom začal vtedy pomaly túžiť po tom, aby som v garsónke ja neskôr býval. Skrátka nemám jeho uznanie, som v jeho očiach neúspešný človek. Podobne aj u krstnej, a možno aj u ďalšieho príbuzenstva. Veľa ma ovplyvnila choroba, pretože som trpel megalomanskými bludmi o vlastnej osobe, mnohé intrapsychické halucinácie mi potvrdzovali tieto bludy za pravdivé. Takže aj to živilo moju potrebu mať výnimočný život a veľké úspechy.

Momentálne je tá situácia taká, že úspechy nie sú a je len veľká prázdna bublina, ktorá ma tlačí ako taká ťarcha v podobe nedostatku uznania a pocitu menejcennosti v porovnaní s úspešnejšími. Ako riešenie hľadám akýsi obrat k spiritualite života, teda odvrat od materiálna, materialistickej spoločnosti. Prejavujem to túžbou po minimalizme a túžbou, aby som nemal veľa túžob, nebol od ničoho závislý, a nemal veľa potrieb. Blažený a bohatý je ten človek, ktorý nie že veľa má, ale ten, čo veľa nepotrebuje.

Je to akési popretie, moja sebaobrana, aby som nachádzal v sebe pokoj, mier duše. Východná tradícia hovorí, že utrpenie pochádza z túžob, chcení a potrieb. Čím menej chceš a potrebuješ, tým menej trpíš. Vidím to aplikovateľne aj na seba, lebo je to v súlade aj s ranou západnou tradíciou, najmä kresťanstvom ranej patristiky (tzv. púštni Otcovia) a spiritualitou pravoslávia. Robím vôbec dobre, že idem touto cestou? Ale príde mi skrátka ako naozaj najlepší spôsob, ako sa brániť pred výzvami a očakávaniami druhých materialistických, konzumistických ľudí, taký postup, že ich tlaky popriem a nebudú ma zaujímať - stanem sa od nich slobodný a budem si raziť životom vlastnú predstavu o tom, čo je v živote dôležité a čo znamená byť úspešný (resp. skôr čo znamená byť šťastný).

S týmto sa stotoznujem:

“Prestaň porovnávať, kde si vzhľadom na hocikoho iného. Neposunie ťa to ani trochu vpred, nezlepší to tvoju situáciu, ani ti to nepomôže nájsť vnútorný mier. Iba čo to prikŕmi tvoju hanbu, pocity nepatričnosti a nevyhovovania, a v konečnom dôsledku ťa to uzamkne v tom, kde práve si. Skutočnosť je, že v živote niet “jedinej správnej cesty”. Každý má svoju jedinečnú cestu. Cesta, ktorá je v poriadku pre niekoho iného, nemusí byť vhodná pre teba. A to je dobre. Tvoja cesta nie je správna alebo nesprávna, dobrá alebo zlá – je leniná.
Dôveruj tomu, že tvoj život je dostačujúci taký, aký je. Dôveruj tomu, že ty si dobrý presne taký, ako si.”
Daniell Koepke

Dneska sa mi stav pomerne stabilizoval. V podstate ma trápil iba 1 problém, a to bola kolegyňa, ktorá mi robila starosť, že sa so mnou nerozpráva. Iné problémy som vlastne nemal - zdá sa, že deň ubiehal dobre a viedol som obyčajný život. Momentálne problém s kolegyňou vnímam ako tzv. malý problém. Veľký problém vnímam vo svojom duchovnom živote, teda vo svojej tzv. náboženskej praxi. Snažím sa uplatniť minimalistické pohľady aj na súbor svojich problémov a viaceré z problémov vyhodnotiť umelo ako "neproblémy", teda iba ako niečo fiktívne, namýšľané, v skutočnosti drobné a nedôležité. Zredukoval som tak svoje problémy iba na tieto vyššie uvedené dva. Ostatné, napr. aj rúžovku, chorobu, nutnosť poberať lieky, unaviteľnosť, nevyzretosť, príliš obyčajnú prácu, závislosť na kofeíne a iné závislosti - to všetko som si začal ododnes vsugerúvať ako pseudoproblémy, neexistujúce problémy. To by malo v praxi znamenať, že by ma nemali psychicky zaťažovať. Skôr by som ich vnímal ako výzvy a príležitosti, kam sa posúvať a o čo sa usilovať.

To, že nemám ešte vlastné bývanie a reálne mi hrozí zaviazanosť hypotékou, je tiež pseudoproblém. V súčasnosti nie je to proste aktuálne, lebo bývať mám kde a všetko je ok. Nesmiem sa strachovať a trápiť nad niečím, čo ešte nenastalo. Môžem byť obozretný a trochu predvídavo plánovať, ale nie sa trápiť, čo bude, až bude. V rámci minimalizmu a obyčajného života sa chcem zamerať na prítomné prežívanie a súčasné klady života.

V tomto zmysle evidujem vlastne 2, alebo len 1 problém. Inak ma netrápi vlastne na duši nič.

PS: Tieto moje slová neberte doslova, že tomu tak naozaj je, ale myslel som ich ako vyznanie, v ktoré by som chcel silno veriť a ktoré sa snažím si vsugerovať. Chcem proste veriť, že ma až na súbor jedného alebo nanajvýš dvoch problémov nič netrápi a som ok. Možno tomu časom naozaj uverím a budem hádam potom aj šťastnejší a hlavne flegmatickejší - a sugescia sa premení na pravdu.

Skúsam si vsugerovať, že nikto odo mňa nič nepožaduje. Že sa nikomu so svojím výkonom nezodpovedám a nikto odo mňa nečaká, že podám taký a onaký výkon či efektivitu a výsledky. Skrátka aj keby som celý život prelemračil na gauči, že aj tak to nebude premárnený život a nebude nado mnou hromžiť dajaký Sudca s veľkým "S", ktorý by ma bol odsúdil za neproduktívnosť. Myslím si, že takéto tlaky a vieru v takéhoto Sudcu mi vtlačila do hlavy naša doba a civilizácia, ba dokonca aj motivačná literatúra, ktorú obvykle mám tendenciu chváliť. Voľakedy ľudia žili v cykloch podľa prírody a podľa opakujúcich sa ročných období a poľnohospodárskych sezón. Ich život obsahoval ustavičné cyklovanie a návrat toho istého, tiež istý typ rutiny a štandardu. Ich istoty boli závislé od prírodných síl, a to vôbec nemyslím praveké časy, ale tradičné časy trebárs stredoveku a novoveku, kedy ľudia žili prevažne vidiecky spôsob života a mestská urbanizácia nebola významná. Aj vtedy ľuďom stačil k životu nejaký statok, zvieratá, pôda, trhovisko, rodinné zázemie, nejaká tá tradícia, kostol, krčma a to je asi tak všetko. A ich presvedčenie, či už religiózne, alebo svetské, vôbec ich nehnalo vpred do nejakých výkonov. Ani koncept kresťanského Boha ich neviedol k pocitom viny, že žijú nelineárne, a teda bez ustavičného rastu, zhromažďovania výsledkov, schopností, majetku, skúseností.

Dnes sa žije skôr lineárne, urbanizácia nahnala ľudí do miest a vidiecky spôsob života sa stáva vďaka všade dostupným supermarketom nie až tak potrebný. Ľudia sa snažia o zrušenie cyklov, naopak chcú lineárny ustavičný rast v čase - či už ekonomiky, štátu, histórie, ktorá má mať niekde začiatok a niekde koniec alebo výsledný cieľ. Ba ich životy sa vyvíjajú lineárne s vytýčenými cieľmi v čase a predstavou o (materiálnom a finančnom) úspechu v ľudskej spoločnosti. Ľudia sa furt za niečím ženú, niekam smerujú, nevedia často kam. Cyklický spôsob života im je cudzí, najmä mladým ľuďom, ktorí sa ešte neusadili s vlastnou rodinou a vlastnými deťmi.

Táto úvaha ma privádza k 1 uvedomeniu. A síce, že vzhľadom na stáročia cyklického žitia ľudstva musím prijať, že je úplne v súlade aj s vierou aj s tradíciou nepociťovať pocity viny z akéhosi "Dozerača na ľudský život", ktorý by posudzoval život človeka podľa kritéria produktivity, efektivity a výkonu. Je to novovymyslený prvok súčasnej kultúry a filozofie, ktorý sa musím cítiť slobodný odmietnuť. Ak by som aj žil cyklicky a jednoducho, skrátka simple life, ktorý sa nikam extra neuberá, iba sa žije v danú chvíľu, tak pred Bohom a pred svojím svedomím by som mal byť v tejto veci čistý. A spokojný i pokojný.

Ďakujem za vypočutie mojej úvahy o oprávnenosti túžby viesť "simple life".

Mám taký šialený pocit, že čím viac sa úmyselne zameriam priam prízemne na živočíšnu stránku človeka a jej potreby, tak som šťastnejší i pokojnejší. Teda keď aj zároveň nečakám nič viac. Teda keď prácu vnímam ako prostriedok na napĺňanie času v tvorivom kolektíve slúžiace jednak na pokrytie sociálnych potrieb a jednak ako prostriedok pri získanie peňazí. A tie peniaze následne majú slúžiť na jedlo, aby som mohol pravidelne a často jesť, pokiaľ možno výživne a zároveň občas aj nejak netradične. Okrem toho ošatenie, hygiena, základné bývanie, zdravotné ošetrenie či liečba. Takže de facto treba papať, piť, vylučovať, šatiť sa, mať nejakú formu pracovnej náplne. Popritom bezúčelné koníčky v zmysle zabavenia sa, ktorými sa nesleduje nič, len faktor príjemnosti a zábavnosti, prípadne sebarozvoja, ak o to niekto má záujem. A popritom všetkom vzťahy - rodičia, priatelia, kolegovia, rodina, hoci aj tie môžu byť oklieštené, a pritom sa človek nemusí cítiť "neúspešne".

Ak v takomto životnom štýle nehľadám úmyselne nič viac, žiaden vyšší cieľ, účel, nejaké extra naplnenie, alebo výraznú transcendentnú sebarealizáciu alebo sebaaktualizáciu, ako o tom pojednával trebárs Maslow, tak mám pocit, že mi to aj vie stačiť a že sa cítim práveže šťastnejší, ako by mal byť na mňa vyvíjaný tlak, že "Matej, toto je prízemné, v skutočnosti tu ide o niečo vyššie, šľachetnejšie, intelektuálnejšie". No nejde, resp. nie u mňa v "mojom príbehu", ktorý si žijem. Koľko percent z nášho životného času sme šťastní, toľko sa počíta. Tracy nemá pravdu v tom, že záleží len na výsledkoch. Práveže záleží len na príbehu, na kráčaní, na jednoduchom žití. Cesta je cieľ. Cesta napĺnania potrieb a seba samého. Biologická a psychická prízemnosť sa tu náhle odkrýva ako kľúč k šťastiu pre asi väčšinu ľudí, ktorí nehľadajú, nevedia hľadať alebo nemôžu hľadať niečo poza život viac účelové a viac významné.

Nesmiem teda ani ja hľadať niečo extra významné, účelové. Normálnosť, priemernosť, obyčajnosť - to je cesta. Základná biologicko-psychologická nevyhnutnosť a fungovanie.

Live simply and be happy.