Ako byť šťastný?

Ahoj Mischelll.

Práveže som veľmi rád, že si sa zhostila slova, rady a posúdenia mojej situácie. Tvoje myšlienky o tom, ako by si to riešila na mojom mieste Ty, mi veľmi pomohli. Ďakujem Ti za ne.

Cítim to podobne ako Ty.

Niektorí sa môžu pýtať, že aký malo potom význam vôbec dávať výpoveď. Myslím, že sa to oplatilo z týchto dôvodov:

• vtedy ako vedúci som robil na smeny a nedalo sa mi študovať vôbec, ako administrátor budem robiť v pracovné dni a môžem študovať aspoň externe, ak sa externé otvorí. Takže mám šancu doštudovať. Ročník, ktorý som študoval v r. 2014/15 sa mi uzná a prenesie - za predpokladu, že nastúpim na externé do 5 rokov, a to je šanca veľmi vysoká, veď už teď na r. 2015/16 sa hlásim, že či reku bude dosť prihlášok.
  
• vedúcovstvo ma dosť stresovalo, index šťastia nebol taký značný v r. 2014, keď mi stále volali domov, stále boli problémy a mal som more zodpovednosti. Teraz by som mal svoju ohraničenú robotku a bude fajn. Nebude na mne stáť prevádzka predajne. Môj úsek zodpovednosti bude značne okresaný a budem ho mať pod kontrolou.
  
• o kancelárskej robote v administratíve túžim dlhodobo, ešte z čias, keď som prvý raz začal chápať, že sa musím aj niečím normálnym živiť (to som totiž kvôli bludu o vyvolenosti pochopil dosť neskoro, asi pred piatimi rokmi tipujem).
  

Ďakujem teda ešte raz, Mischelll, za Tvoje vyjadrenie. Všetko dobré!
So srdečným pozdravom
Matej


PS: Vyhradzujem si právo zmeniť názor, veď ma poznáte - ja a názory.

Dnes som napísal správu tej dobrej duši, ktorá by ma prijala na to miesto administrátora. Reku že ako sa vyvíja situácia a či ešte so mnou od augusta počítajú, alebo ako sme na tom s aktuálnosťou pracovnej ponuky. Dlhšie sme totiž na túto tému nekomunikovali, tak mám obavy.

Snáď sa to vyvinie dobre.
Matej

Matej napísal:Dnes som napísal správu tej dobrej duši, ktorá by ma prijala na to miesto administrátora. Reku že ako sa vyvíja situácia a či ešte so mnou od augusta počítajú, alebo ako sme na tom s aktuálnosťou pracovnej ponuky. Dlhšie sme totiž na túto tému nekomunikovali, tak mám obavy.
Snáď sa to vyvinie dobre.

Juchú. Dobrá duša, manažérka prevádzky, sa mi ozvala, odpovedala mi a uistila ma, že so mnou na tej pozícii ráta. Aj mi hovorila rôzne okolnosti a dôvetky, takže už teraz viem, že by som mal nastúpiť na pozíciu administrátora dňa 1. augusta 2015.

Ešte treba teda dorobiť celkovo 3 predmety z letného semestra, vybaviť lekárov a počkať si na to rozhodnutie, či ma prijímajú na externé štúdium alebo nie (bez ohľadu na výsledok do práce nastúpim).

Juchú. Začína pekné leto.

Ahoj Matej,
gratuluje Ti k nájdenie fajn práce. Navyše som rád aj tomu, že aj toto fórum Ti pomohlo k vedomostiam, ktoré potrebuješ na pozíciu administrátora. Verím, že práca Ti bude koníčkom a nie len praobyčajné zamestnanie.

Maj sa pekne. Tuto

Téma je o šťastí - ako byť šťastný.

Túžim po tom, aby som nemal túžby. Túžim po ničom netúžiť, nič nepotrebovať.

Túžim netúžiť po uznaní svojich bratov, svojho príbuzenstva a svojich bývalých spolužiakov z rôznych škôl, že im dokázať, že sa mi vodí dobre profesne, platovo, bývaním a materiálne. To sa nedeje, mám jednu z bežných robôt, málo platenú, často je ma vidieť, ako tlačím vozík plný 300 kíl krabíc nákupným centrom a mladíci sa na mne očarujúco bavia. Túžim po tom, aby mi to nevadilo, aby som nepotreboval nikomu nič dokazovať a aby som nechcel nikoho uznanie.

Túžim netúžiť po peniazoch. Žiadne hazardy, žiadne navyše brigády formou živnosti, naháňanie sa za okatými záznamami praxe a všelijakých kurzov do životopisu, aby som očaril neviem-koho na LinkedIn.

Chcem byť nemajetný, resp. veľmi málo majetný a žiť len v základnom dostatku. Nie chudobu, chudoba je o nedostatku. Ja by som chcel len základnú výbavu minimalistického razenia a túžim po tom, aby mi to k pokoju a k spokojnosti stačilo.

Túžim po tom, aby ma hodnotenie nemajetnosti očami tohto sveta nezaujímalo a aby som mal odvahu si raziť životom vlastnú cestu, cestu, kde by som si ja určoval, čo potrebujem a čo je už navyše, a túžim po tom, aby mi rozpačité a zosmiešňujúce oči druhých ľudí, ktorí by ma chceli hodnotiť ako lúzera, nezaujímali a netrápili.

Túžim netúžiť po naplnení svojich závislostí. Túžim netúžiť po excesoch v jedle, ktoré telu škodia. Túžim netúžiť po veľa oblečení. Túžim netúžiť páčiť sa fyzicky všetkým ľuďom a ničiť si tak kožu solárkom a riskovať melanóm.

Chcem byť slobodný od mienky druhých ľudí. Túžim netúžiť. Túžim nechcieť. Túžim nepotrebovať.

Vy, ľudia, ste šťastní? Ste spokojní? Divné otázky na tomto type fóra, ale veď aj my pacienti sme povolaní k šťastiu. Aké sú Vaše cesty k šťastiu a spokojnosti? Priznám sa, že mne v týchto veciach do značnej miery ovplyvňuje myslenie viera, ale i na tejto pôde vnímam zádrhely, ktoré predstavujú pre mňa dlhodobý problém. Preto hľadám aj iné odpovede na položenú otázku.

Akoby mi nič nestálo za to... Akoby "mať od všetkého pokoj" bola jedna z najcennejších hodnôt... Ako to vnímate vo svojom živote Vy?

No nie som najšťastnejší. V poslednom čase ako by ma nič nebavilo. Tak nie som ani spokojný. Bohužiaľ ťažko povedať, že čo ma ubíja viac, či ID alebo choroba. Myslím si, že oboje. Nejde to dobrým smerom. Stále sa snažím si robiť aspoň režim, aby bolo niečo za mnou vidno. Tiež venovať sa veciam, ktoré by ma niekedy napĺňali ako šachy, posilovňa, športové podujatia. Najhoršie je to so športovými podujatiami, veľmi sa musím nútiť, aby som tam išiel. Viac menej sa len vyhováram, že je to drahé, čo je zčasti aj pravda. Keďže nemôžem na tie podujatia nikoho zobrať. Samého ma pozerať na šport nebaví, hoci ma by ma to stálo len nejakú 100vku. Vyzerá to tak, že budem si musieť vybrať len jeden šport asi hádzanú, ktorá je zadarmo. Teda dúfam, že ostala zadarmo, to sa uvidí o mesiac.

Zamyslela jsem se nad tím jak to bylo se sportem dříve. Všude venku běhaly děti, hřiště byla také plná a za sportování se nemuselo platit. A dnes? Venku nevidíte nikoho, hřiště jsou prázdná, všichni sedí doma u počítače. Vztahy mezi lidmi na bodu mrazu a stačilo by tak málo. Každý by měl začít u sebe, zvednout ten svůj zadek a jít ven,zazvonit na kamarády od vedle, vzít míč,tenisovou raketu ,hakisak nebo něco jiného,je spousta možností,jsou hřiště pro dospívající i dospělé, dokonce i pro seniory,je mi smutno, když jdu kolem a zejí prázdnotou. Jak bych si s chutí zasportovala, bohužel zdraví už mi to nedovolí,ale nevzdávám to(+_+),je ještě plavání a to jde celý rok. Jeden čas jsem pracovala v mateřském centru měli jsme tam klouzačku.Jednou přišel chlapec s protézou (nohy). Řekla jsem si: Chudák,ani se nemůže sklouznout. A on šel k té klouzačce,vylezl na ni a sklouznul se!!! Děti nic neřeší, prostě jdou a udělají to, stále se od nich učím.Zkuste se zase stát těmi malými dětmi a užívat si života.
S láskou Bosorka