Obyčajný život

Skúšam si dávať predsavzatie žiť viac pôžitkársky. Nemyslím to tak, že by som si z hedonizmu spravil zmysel života, ale ide mi o to žiť viac v prítomnosti a viac si akoby vychutnávať a užívať žitie tu a teraz v jeho prítomných okamihoch a podobách. Napr. to, že tu teraz sedím na pohodlnom kresle, cítim sa kvázi-dobre, popíjam teplú kávičku, ktorá mi chutí, a píšem priateľom na schizofóre. Veď to samo o sebe je super, nie? Mal by som si to teda vyslovene užiť, hoci ide o drobnosť, ale život sa predsa skladá najmä z takýchto drobností. Človek, ktorý si to odmieta priznať a odmieta prijať, že jeho život pozostáva hlavne z drobností, tak je zväčša nešťastný, lebo očakáva vo svojom žití veľké veci a veľké medzníky, ktorých sa nie vždy vie dočkať.

Momentálne si teda vychutnávam a užívam:

- pitie kávičky
- písanie na fórum
- pohodlné kreslo
- príjemné svetlo z vonku, hoci je zamračené a prší, svietivosť z oblohy je dobrá
- dozvuky dobrých a výživných raňajok
- veselé pesničky z rádia

Prebraté z môjho blogu, ale snáď dobre poslúži:


Rok 2017 priniesol veľa dobrého, ale aj zlého. Začneme najprv tým dobrým. Musím napísať v prvom rade, že sa mi podarilo odohrať moje prvé tri svoje FIDE openy v šachu, v ktorých som sa stretol s hráčmi rôzneho veku, ako výkonností. Hlavnou mojou myšlienkou bolo skúsiť si ten šach zahrať, porovnať sa s ostatnými a stráviť čas príjemne. Bohužiaľ som prehral veľmi veľa partii, v ktorých som bol jasne lepší ako súper, ale podstatnejšie je, že hral som dobrý šach. Škoda nedostatku skúsenosti, ktoré sa prejavili. Viem aspoň, čo musím zlepšiť a získal som ďalšie poznatky o hre.


Mám radosť tiež zo sociálnych kontaktov. Musím priznať, že toho som sa obával najviac, že ako okolie príjme, že trpím schizofréniou. Nepochyboval som nikdy, že mám dobrý výber priateľov a neskutočne ma podržali. Zato im patrí vďaka, zachoval som všetky svoje bližšie kontakty a koníčky, z čoho mám pomerne veľkú radosť. Tešia ma aj vzťahy s rodičmi, ktoré neboli v poslednej dobe najideálnejšie, ale po nástupe ochorenia ma neskutočne podržali. Veľmi sa snažia hoci niekedy im to neuľahčujem, čo si veľmi cením.


V tomto roku som sa ocitol 2x na hlbokom dne, strávil som vyše 4 mesiace v nemocnici. Uvedomil som si, že toto ochorenie, ktorým trpím je veľmi zradné. Musel som chodiť takmer rok na denný stacionár a zlepšenia prichádzali len veľmi pomaly. Začať fungovať bolo pomerne ťažké, keď človek musí spať 16 hodín denne, aby niečo z toho bolo tak.. Začínam mať zo svojich pokrokov príjemný pocit. Spím už len 8-10 hodín. Rastiem skutočne každým týždňom, hoci niektoré týždne sú veľmi dobre, iné zase výrazne horšie, ale snažím sa. Zo svojho denného režimu si začínam robiť rutinu a snažím sa byť podľa možnosti, čo najlepší.

Matej napísal:Skúšam si dávať predsavzatie žiť viac pôžitkársky. Nemyslím to tak, že by som si z hedonizmu spravil zmysel života, ale ide mi o to žiť viac v prítomnosti a viac si akoby vychutnávať a užívať žitie tu a teraz v jeho prítomných okamihoch a podobách. Napr. to, že tu teraz sedím na pohodlnom kresle, cítim sa kvázi-dobre, popíjam teplú kávičku, ktorá mi chutí, a píšem priateľom na schizofóre. Veď to samo o sebe je super, nie? Mal by som si to teda vyslovene užiť, hoci ide o drobnosť, ale život sa predsa skladá najmä z takýchto drobností. Človek, ktorý si to odmieta priznať a odmieta prijať, že jeho život pozostáva hlavne z drobností, tak je zväčša nešťastný, lebo očakáva vo svojom žití veľké veci a veľké medzníky, ktorých sa nie vždy vie dočkať.

Momentálne si teda vychutnávam a užívam:

- pitie kávičky
- písanie na fórum
- pohodlné kreslo
- príjemné svetlo z vonku, hoci je zamračené a prší, svietivosť z oblohy je dobrá
- dozvuky dobrých a výživných raňajok
- veselé pesničky z rádia

Totalne suhlasim total SUPER

Mám taký pocit už dlhší čas, že život by som mohol rozdeliť na 2 prvky - na základ a nadstavbu.

Základ je tvorený najmä fyzičnom, prípadne základnými psychicko-sociálnymi potrebami. Teda spánok, vylučovanie, strava, ošatenie, oddych, bývanie a starostlivosť o domácnosť, základné vzťahy a sociálne interakcie, pohyb a cvičenie, koníčky a nejaký (možno pracovný) režim, a podobne.

Keď je základ naplnený a funguje, človek je kvázi-pripravený realizovať nadstavbu, trebárs produkovanie nejakých hodnôt, uplatnenie rôznorodej kreativity, vzdelávanie sa, nasledovanie rôznych cieľov, možno vyššia sebaaktualizácia, transcendencia, budovanie niečoho prospešného.

Tieto myšlienky nie sú nič nové, dosť dobre to opisuje známa Maslowova pyramída potrieb.

Už aj ja by som chcel budovať u seba nejakú tú nadstavbu. Zdá sa, že keď ten spomínaný základ funguje, vynára sa mi túžba už žiť aj pre niečo vyššie, robiť niečo užitočnejšie, vytvárať nejaké hodnoty, byť nejakým príspevkom. Osobne do tejto nadstavby rátam aj sebavzdelávanie sa, teda trebárs študovanie náučnej literatúry, ba dokonca oboznamovanie sa s reáliami spoločenského a ekonomického života, teda vlastne podrobnejšie čítanie spravodajstva. Zatiaľ sa mi priveľmi nedarí nájsť taký svoj typ nadstavby, ktorý by sa stal mojím obľúbeným a ktorý by mi sadol. A kde by som si povedal, že "áno, tu sa uplatňujem, tu som sa našiel". Preto zväčša riešim len ten Základ a nadstavbu vnímam až za prahom zóny pohodlia.

Kiežby sa mi podarilo nájsť niečo nadstavbové, čo by ma aj naplňovalo a bavilo. Tradičné vytipované aktivity ako jazyky, spravodajstvo, čítanie beletrie alebo ne-motivačnej literatúry, schizo.sk,... no... nie je to ono, neviem sa v tom tak nájsť. Skôr, ak sa do toho posúvam, tak skôr nasilu. Tiež mi napadá turistika alebo dobrovoľníctvo, ale iracionálne sa bojím interakcií a tiež že by som sa musel niekde prakticky vtierknuť bez akéhokoľvek kontextu.

Uvidím, budem premýšľať, ako ten život žiť plnšie a nezostávať každý deň len pri základe. Aspoň v niektoré dni sa venovať zopár chvíľ aj nadstavbe. Snáď na niečo dobré prídem, skúsim v tom byť optimista.

O obyčajnom živote mám dobrú mienku. Všetci, čo sme tu tak sme istým spôsobom chorí a iný život nemôžeme častokrát ani žiť. Niekto nežije ani ten obyčajný život ako napr. ja prácu nemám, priateľku nie, vlastný domov tiež. Posúvať sa dopredu tiež nemám veľmi kde, pretože sa nevenujem aktivitám, s ktorými vybudujem dobrú kariéru. Stojí to za myšlienku? Nestojí jednoducho tak to je. Venujem sa aktivitám, ktoré ma bavia. Preto si nemyslím, že obyčajný život je neúspech vzhľadom na zdravotný stav, v ktorom sa nachádzame. Pracovať napr. ešte nemôžem tak snažím sa žiť z maličkostí. Každý deň si niečo pripravím a snažím sa to dodržiavať. Aj obyčajný život smeruje niekam, väčšinou mala by to byť samostatnosť. Mali by sme si vážiť, že žijeme tak ako žijeme. Môže byť tá kvalita života oveľa horšia pri našom ochorení. Z toho by sme sa mali jednoducho tešiť.