Chcela by som byť šťastná......

Ahojte,tento život je taký krutý...Mám 18 rokov...Od dectva sa považujem skor za samotárku,nemám veľmi milujúcich rodičov,nemám chápavých priateľov,mám pocit (vlastne už ani ten pocit nie) že nemám nič...Ako dieťa som nemala kamarátov,čo sa so mnou nieslo až po strednú školu,v 15 odišiel odo mňa človek na ktorého som bola velmi citovo naviazaná,ktorý mi predstavoval otca,zatial co s vlastným sa ani veľmi nerozprávam.kamarátky sa ma pýtajú prečo nechodím von,ale ja nevládzem,ja sa naozaj nedokážem tešiť a užívať si života tak ako ony.Nikto nevie pochopiť ako mi je...ešte pred rokom,ked som este neuzivala lieky bol moj zivot iba doslova akýmsi prežívaním,ked som plakala po prebudení lebo som vedela že bude nasledovať dalsí bezcielny den a zaspávala s plačom a nádejou že sa už v zivote nezobudim....pripadala som si aj doteraz si myslím že som sa do tohto sveta nemala narodit,že som mimo všetkého,svoj volný čas travim bezcielnym bludenim po meste alebo pozeranim do blba...samozrejme,musim sa este ucit,nechcem mat este problemy aj s rodicmi.....minulý rok som išla k psychiatrovi s ťazkými migrenami,ktoré ma uz naozaj uplne psychicky odrovnali....Chcela som zomriet viac ako cokolvek ine,bolela ma celá dusa,vsetko....teraz som uz rok na Alvente a celkom mi to pomáha aj ked stále nevie prečo a pre koho žijem...už neplačem nedá sa mi,ráno sa zobudím,hodím do seba lieky,pozriem sa na seba do zrkadla,na vzhlad ktorý vidia ostatni a ktorým už roky klamem okolie...jasné že nikto ma nechápe,každý je šťastný,nezaujímaju ma diskotéky,užívanie si života,nebaví ma nič a najhoršie že tu ani nikoho nemám,žiadnu oporu...to sa už fakt nedá.....

Mila sadflower,

niektore vety z tvojho prispevku su mi velmi blizke. Aj ja som bola vzdy skor samotar a s problemami som nikdy nechodila za rodicmi. Okolie ma vnimalo ako inu a co je pre nich ine a divne je casto v ich chapani aj zle. Nevladala som zit, priala som si zomriet, no ani na to som nemala dost odvahy. Bolo to len prezivanie, nic ma netesilo nic neuspokojilo, bola to hroza. Mala som 16 ked ma poslali za skolskym psychologom a ten ma hned poslal k psychiatrovi a v priebehu par hodin som bola na tri mesiace zatvorena na psychiatrii. Trvalo im dlho kym mi trafili spravne lieky a stanovili diagnozu a neustale mi lieky menia.

Ci si teraz zivot uzivam ? Myslim si ze nie. ale aspon viem, ze tu mam miesto a aj ludia o ktorych si myslim, ze im na mne nezalezi, ma maju radi a viem, ze ked sa mi oplati zit, tak hlavne kvoli sebe. Pocula si uz o krivke depresie? Je to krivka, ktora ked dosiahne vrchol a je pomaly az nezvladnutelna privadza cloveka do sialenstva a so spravnou spolupracou s psychiatrom ten vrchol nebde trvat dlho a krivka zacne klesat.Mozno to uz nikdy nebude idealne ale co je vlastne idealne? Myslim, ze nic. Alebo je jedinou idealnou vecou zmierit sa so zivotom aky je aj s tym zlym a s tym krasnym a zit spokojne.

Spokojny zivot, to ti z celeho srdca prajem

Aj ja by som chcel byť šťastný. Bohužiaľ to nie je možné.

Ja tiež nechápem ako ich stále baví to tzv. užívanie si života. Stále mi vravia, že musím chodiť žiť. Čo to znamená? Jakože ožierať sa, chodiť po baroch, tancovať, baviť sa, sexovať? Ďakujem, neprosím. Sú to zaslepenci, všetci do nohy. Hanba na nich.

Najradšej mám, keď mi povedia, že milujú romantiku, a pritom keď im poviem nejakú hlbšiu myšlienku, tak sa dívajú, že mi šibe. Pokrytci a povrchní ohovárači s plytkým pseudoživotom...

Matej Skalík napísal:Aj  ja by som chcel byť šťastný. Bohužiaľ to nie je možné.

Matej, Matej, to je rada? Pche, hanbi sa.

---

Sadflower, šťastie nie je o okolnostiach, nenájdeš ho vo vonkajšom svete. To by si ho musela prerobiť na svoj obraz, a to sa nedá. Môžeš akurát tak prerobiť to, ako sa na okolnosti a svet vôkol seba dívaš Ty sama. Potrebuješ v ňom vidieť kamaráta, nemyslím osobu, ale jednoducho vnímať okolnosti a prostredie ako niečo pozitívne, priateľské, čo Ťa nechce ohroziť alebo Ti robiť zle. A aby si to tak vnímala, tak sa budeš musieť rozhodnúť, že to tak vnímať túžiš a chceš. Vidieť svet priateľsky, to je vec rozhodnutia, ako nastavíš vlastnú optiku vlastného nazerania na svet. Lebo Ty nikdy nepozeráš na svet realisticky, ale vždy iba ako výsledok nejakého Tvojho vopred rozhodnutého názoru.

Vec vnímania sveta je jedna vec. To ešte ale nie je celkom nájdenie šťastia. Totiž šťastie samotné je vždy ukryté priamo v Tebe a v Tvojom rozhodnutí byť šťastná takpovediac aj napriek okolnostiam. Ak nemáš kamarátky alebo oporu v ľuďoch, tým skôr musíš vnímať za dôležitú priateľku seba samú. Ak sa budeš mať dobre rada ako svoja najlepšia kamarátka, tak Ťa nič nezastaví a meniť optiku nazerania na svet už bude jednoduché. Lebo budeš rozumieť, čo Ti škodí, aký názor a aké nazeranie Ti nerobí z hľadiska Tvojho šťastia dobre, a čo naopak pocit Tvojho zdravého psychologického fungovania a pocit šťastia prináša.

Šťastie hľadaj v láske, tú obráť voči sebe, a následne aj voči druhým. Pôjde to ruka v ruke. Lebo to, že si chcela zomrieť, znamená, že sa až tak rada nemáš. A potom vlastne necítiš vlastnú sebaúctu a hodnotu. Si úžasné stvorenie, Sadflower, takže hlavu hore a váž si samú seba ako Tvojho vzácneho pokladu. Lebo čo máš, ak nemáš priateľky, oporu, schopných rodičov? No predsa minimálne samú seba. Aj Ty si vzácny človek, ktorý sám voči sebe vďaka svojmu psychologickému fungovaniu vytvára sám k sebe vzťah. A ani by si neverila, aký je tento vzťah rozhodujúci pre ďalšie pocity šťastia a pocity zdravej, fungujúcej psychiky.

Sadflower, sme tu pre Teba. Viem, už je to pol roka, čo si otvorila túto svoju tému. Ak náhodou nájdeš ešte silu a ochotu, pokojne sa vráť na fórum a napíš. Predpokladám, že Ti príde mail, že Ti tu do témy niekto niečo napísal. Takže veľmi sa na Teba teším a želám Ti moc veľa šťastia - šťastia, ktoré netreba hľadať nikde vonku, ale vo svojom srdci.

Sadflower, srdečne pozdravujem!
matej

Možno niekedy stačí nebyť nešťastný a chvíle šťastia si Ťa nájdu.



Ak je v Tvojich silách odohnať pocit nešťastia, nájdeš aj šťastie.

Aj ja by som chcel byť šťastný. Bohužiaľ to nie je možné.to je pravda.

Čo by. Nádej robí z nemožného možné. S nádejou v srdci dokážeme veľa.(Lorna Byrne)
Ani ja nie som bohvieako šťastná, a myslím si, že z časti som naozaj šťastná a naozaj so sebou spokojná. Kľúčom k šťastiu je podľa mňa duchovný rozvoj a snaha o čisté svedomie. Potom má človek zo seba radosť a nić ho neťaží. Keď som sa snažila len o jednu vec, vždy sa naučiť do školy dobre a mala som veľa jednotiek, tak vtedy moje šťastie rapídne stúplo. A bola to jedna oblasť. Keď sa jedna oblasť zlepší, zlepšia sa o niečo aj ostatné.
Ak sú časy zlé, buďme lepší a stanú sa lepšími (sv Augustín)
Čím viac sme preduchovnení a duchovne rozvinutejší, stávame sa súcitnejšími, šľachetnejšimi, láskavejšími a spokojnejšími (Lorna Byrne)
Najťažšie je začať! Problém je iba v našich predstavách a v myslení. V skutoćnosti to nie je také ťažké. To iba naša myseľ tak myslí. Nepremýšľaj nad tým. Proste to urob. Je to jednoduché. Proste si povedz, že to urobím... ani si nevrav, iba to urob
Každý to prežíva. Každému je to komplikované, no niekto si to pozmenil alebo nejaký zachoval postoj. Život je krásny. A premňa najľahšia cesta ku krásnemu životu je s modlitbou a čítaním duchovných kníh. To nás rozvíja duchovne.
Stále opakujem, že nedokážete druhých milovať viacej než seba. V prvom rade dajte na miesto seba. Mnohí z nás sa majú nedostatočne radi a snažia si to vynahradit´ tým, źe hľadajú nejakého výnimoćného človeka, ktorý by ich miloval. Čím viac prejavujete lásku sebe navonok, tým viacej sa budete matl radi a tým sa na základe princípu prúdenia pozitívne ovplyvní náš svet ako celok. (Lorna Byrne, útržky z hlavy)
@Matej @sadflower @Felix2000

Ja mám najväčšiu radosť z toho, že nemám hlasy ani bludy. To považujem v súčasnosti za veľké šťastie, pretože pri našom ochorení nie je to samozrejmosť. Samozrejme s niektorými vecami som menej spokojný, ale považujem ich za menej dôležité, hoci má vytáča, kde som sa to ocitol. Tak to, že v 30tke nemám dievča, vlastné bývanie, či slobodu je problém.

Ahoj @kimi2028

Tiež som bol na tom ako ty, keď sa ti do 40. neskrížu cesty s babou, ver mi, že po štyridsiatke sa budeš cítiť slobodnejší, nezávislejší, volnější a nebudeš sa trápiť, životnou situáciou aka je. To, že žijem spôsobom takým, aká je momentalna situácia som sa už s ňou zmieril. Nebudem sa vyhovárať na osud ale na poslanie, životnú cestu, ktorú som si pravdepodobne vybral v duchovnom svete. Má to byť nejaké ponaučenie z minulých životov. Keď si zoberieš takých seniorov, sa ženia, alebo si užívajú slobodu v seniorskom veku s nejakou mladov 20 - tničkou, 30 - tničkou.