Právo odmnietnuť liečbu

Viem, že viacerí ste tu spomínali, že Vás dali do sieťovej postele alebo do remeňov. Možno vtedy ste sa mohli cítiť v zmysle fúzovho "páni a otroci". Neviem, nerozumiem tomu. Skôr si myslím, že lekári majú na to dôvod, keď siahnu po týchto opatreniach. Nehovorím, viem že sa to dakde aj zneužíva, obzvlášť keď o tom rozhodujú zdravotné sestry a zdravotní bratia, či ako ich nazvať. Lebo viem, že tí často robia špinavú robotu v liečebniach a môžu byť za to k pacientom horší, než samotný psychatrický lekársky personál. Osobne s tým nemám skúsenosť - vždy boli ku mne aj sestry aj bratia, aj lekárky ústretoví a milí.

Až na jednu skúsenosť na príjme na Mickiewiczovej niekedy z prelomu 2009/10, kedy prijímajúca lekárka bola mimoriadne arogantná, nahnevaná, podráždená a nespravodlivá. Vtedy ma takmer ani nepustila von z ambulancie, keď som na jej aroganciu reagoval pokojnými otázkami, že prečo je k nám taká nahnevaná (mala toho vtedy veľa, bola tam sama a bola vystresovaná). Ona hneď sa ohradila, že som voči nej vzťahovačný a paranoidný a začala zneužívať všelijaké vedomosti o príznakoch, aby ma akože zahriakla a docielila utíšenie môjho protestu, ktorý bol práveže pokojný (nemal som zvýšený hlas, ani aroganciu v prejave). Vtedy som sa, fúzo, naozaj cítil ako pacient, ktorého ona ani na slobodu nechce pustiť (a pritom som si hospitalizáciu vyžiadal ja sám!). Totiž som jej povedal, že teda na Mickiewiczovu nejdeme, keď nás tam nechce (lebo sa dosť nepríjemným prejavom dožadovala dôvodov, prečo ako Trnavčan nejdem do trnavskej psychiatrie). A ona vtedy reagovala, že má tu na papieri napísanú žiadosť o hospitalizáciu, takže ma musí hospitalizovať. A basta. Proste nebrala ma ako rovnocenného partnera, s ktorým komunikuje proces liečby, ale správala sa ako namrzená úradníčka, ktorá len sucho odbavuje pacientov a rozhoduje o ich osudoch podľa predloženej šablóny.

Okrem tejto skúsenosti, ktorá rozplakala priamo v ambulancii aj moju vlastnú mamu (bola tam na príjme so mnou), som všade nachádzal ústretovosť a typ vzťahu "páni-otroci" som nespoznal.

Uf.
 

Akú liečbu mám odmietať? Liečbu čoho? Ja som zdravý. Myslíte že vám tu vypisujem hovadiny lebo trápny matejko má depku? No určite. Toto nie je depresia a vy to dobre viete
, lebo svoju depresiu ste si zažili. Toto je no neviem čo to je .Proste som nešťastny. \nazvite to ako chcete. Aj tak je to jedno, lebo na to neexistuje čarovný prášok injekcia alebo tabletička. To vôbec nie je o nejakom mozgu, o nejakej psychiatrii. To je o zotročení, zúfalstve, totalitnom správaní. Krutosti a namyslenosti. Pýche oboch strán. To je zápas medzi tými, ktorí by mali byť spolu a držať pokope. To je problém vzťahu, a nie nejakej poruchy. Ja nechcem umrieť, nechcem zdochnúť, ja práveže chcem aby som bol vymazaný z dejín, nikdy sa nepočať, nikdy sa nenarodiť. Nedostať žiadnu šancu. To chcem. A nie teraz keď už bojujem na fronte, tak byť napospas či vyhrám alebo prehrám. Je mi z toho otrasne. Už ani nemám silu plakať, už je to skôr o agresii, hučaní, mám chuť sa s niekým pohádať povedať všetkým čo mi na nich kedy vadilo a vadí. Už aj v robote som na jednu kolegyňu nakričal pred zákazníkmi. Prvý raz som sa na podriadenú vytočil do nepríčetna. No fuj.

Slová svojho predchádzajúceho príspevku, ak sa dá, beriem späť.   

Ginny Lee napísal:Jedna otázka -ako často sa stáva, že psychiater zmanipuluje pacienta tak, že ho presvedčí, že hospitalizácia je nevyhnutná v jeho záujme, hoci to možno ani nie je celkom pravda?

Osobne si myslím, že fakt zriedka. Môže sa to stať len vtedy, keby si lekár sám nevedel dať rady, tak sa pacienta "zbaví" tým, že mu vypíše hospitalizáciu, hoci by sa jeho stav dal riešiť aj ambulantne. 

Ale inak za normálnych okolností je pacient hospitalizovaný, keď je to nutné, a to v zmysle mojich slov, ktoré si citovala vo svojom príspevku.