Právo odmnietnuť liečbu

Ako naloží pacient so sebou, do toho psychiatra naozaj nič nie je. Rozdiel nastáva iba vtedy, ak pacient žije s niekým, s nejakou osobou, ktorá sa jeho stavom trápi, prípadne kvôli jeho stavom dochádza k sporom, hádkam, neporozumeniu či proste k devastácii sociálnych vzťahov. Neliečení pacienti, ktorí odmietajú liečbu, to sú hlavne samostatne žijúci ľudia, ktorí sú zavretí voľakde vo svojom bytíku a nikto sa o nich nestará. Ak, Ginny Lee, žiješ sama, tak naozaj nikoho nič do Teba nie je. Ty si vtedy zodpovedná naplno za svoje účty, inkaso, spoločenské uplatnenie, vzťahy s okolitými ľuďmi, stravu, prežitie. Ale akonáhle nebývaš sama a niekto druhý musí pozerať a konfrontovať sa s denno-dennou realitou Tvojej inakosti a ochorenia, tak už dochádza k vzťahovej disharmónii v rodine a to je problém.

Ginny Lee napísal:Každý pacient by mal v prvom rade sám pochopiť, že sa lieči KVOLI SEBE, KVOLI NIKOMU INÉMU a potom to už nie je také ťažké. Trochu mi to pripomína systém "veď sa učíš kvôli sebe", ako sa zvykne hovoriť školákom. To isté platí s liečením sa.

Presne tak!   

Najťažšie je ho tolerovať zo strany vlastnej rodiny, lebo niekedy oni najviac trpia tým, ako sa ich drahý správa a čo rozpráva. Vtedy je pre nich vykúpením, keď lekári siahnu po donútenom hospitalizovaní, lebo všetci dobre vedia, že ten ich drahý je zmenený a že keď mu lekári pomôžu, tak bude aj sám vďačný, že mu je už lepšie a že sa veci nakoniec pohli preňho v podstate výhodným smerom. Ale súhlasím plne s tým, že pacient vrátane núteného pacienta, má plné právo byť informovaný, čo sa s ním ide diať, prečo sa lieči, prečo je v nemocnici a čo mu vlastne dávajú podpisovať. Právo na kompletný prehľad informácií. Niekedy je to figu borovú platné, lebo pacient je v psychóze, ale napr. ja aj počas psychotickej dekompenzácie som stále vedel o sebe a stále som vnímal, kam idem a vnímal som aj svoje práva a dôstojnosť. Preto by som určite nebol rád, keby sa niečo riešilo pomimo mňa. Našťastie som mal vždy šťastie na lekárky, ktoré v pohode chápali môj stav a o všetkom ma informovali ako rovný s rovným.

Takže namiesto proklamovania práva na odmietnutie liečby treba skôr budovať zdravú kultúru v psychiatrických zariadeniach v komunikácii medzi lekárom a pacientom. A to záleží jednak od lekárov, ktorých k tomu majú viesť nové trendy v psychiatrii, a jednak uvedomelí pacienti, ktorí si vedia žiadať potrebné informácie.

Ale ako hovorím, často, keď nastane prípad nútenej liečby, tak ten lekár má na to aj dôvod a súhlasia s tým aj príbuzní, ktorí dobre vedia posúdiť patologické zmeny na svojom drahom. Nikoho nebudú nútiť liečiť sa, pokiaľ tomu nedá dôvod skutočne zlou situáciou vo svojej psychike s negatívnym dopadom na svoje okolie, rodinu či nebodaj spoločnosť.