kadial fuka ten spravny vietor

V podlednom case som trochu dumal a dospel som k nazoru, ze sa so sebou musim zmierit. Nemozem stale bojovat. Uz som z toho vycerpany. Mal by som sa zmierit s chorobou tak, ako sa musi clovek bez ruky zmierit s tym, ze je navzdy handicapovany. Nemozem stale hovorit o tom, co by mohlo byt a nie je. Nemaĺ by som hovorit, ze sa mam stale rovnako zle. Mal som sa predsa uz aj horsie. Som proste jeden ustrachany jedinec, ktory ma strach zo vsetkeho a vsetkych. Ak sa to doteraz nepohlo k lepsiemu, nemozem rojcit, ze sa to zrazu zlepsi. Cele toto moje lamentovanie mi pripada ako primitivne pseudofilozofovanie, ale potrebujem svoje myslienky zhmotnit do pismen a viet. Tak poradte: bojovat alebo sa zmierit?

Ahoj Lapaj,
jasne, ze sa mas s tym zmierit. Bojovat to nema zmysel, robis si to tak len horsie. Horsie stavy, myslienky. Zmier sa s tym a ked sa da, tak na to nemysli, ze si chory. Zi si svoj kazdodenny zivot, nauc sa pozitivne mysliet a nepripustat si vsetko. Ja som sa s tym zmierila, bolo obdobie, ked som na to stale musela mysliet. Teraz to uz neriesim. Zijem ako viem. A je mi fajn. Ziadne depky, zle myslienky. Snazim sa svoju myslel zamestnavat inymi vecami. Dost vela citam. A ked citam, tak nemyslim na seba, ale na to o com citam. Prajem ti vela stastia

Inak velmi pekny citat

len smelo do toho!!!! uvidis, ze to pojde... stale nariekat a bojovat, ze si chory..to nikam nevedie..
ver mi, len sa ti stale budu zhorsovat stavy..

snaz sa aj niekedy vypnut, nauc sa na nic nemysliet.. a ked pridu zle myslienky, tak hned si otvor nejaku knihu, alebo si najdi nieco na nete, co ta od nej odvedie..

drzim ti palce !

Veru Martina má pravdu.Úplne dobre bude možno až na druhom svete.Ak vobec bude,

Ja bojujem stale. A doktorka ma do boja povzbudzuje.

Laura napísal:Veru Martina má pravdu.Úplne dobre bude možno až na druhom svete.Ak vobec bude,

nemozte byt taky pesimisticky !!!!
zijeme predsa teraz a tu, tak si to uzivate..aj ked sme "chory", ale mame pravo na zivot, tak ako ostatny..

ja mam okrem F20 aj ine chronicke choroby, ale nemyslim na to ani sa tym netrapim.
Keby som mala stale plakat, trapit sa a bojovat..vsetky choroby co mam by sa mi zhrosili.
Ako chcete zvitazit nad chorobou? To by ma zaujimalo..

Majte sa fajn..prajem vam vsetko dobre..a vela svetla do vasich dni

Život je len mizéria, bolesť a faloš. Táto tzv. realita je vynaplnená do sýtosti zlom, skazou a nekonečnou hlúposťou, ba až barbarstvom a svinstvom. Na každom kroku len poníženie, to je osud, len ponižovanie a ponižovanie a ponižovanie. Nech už ide o čokoľvek, všade sa len ponižuje a šliape po druhých. A nemusí to zrovna byť od ľudí, hoci bez nich by to poníženie nemalo takú silu a náboj, či pre seba takú typickú dynamickú, devastačnú účinnosť na ľudskú psychiku. A nepochybne na jeho dôstojnosť. Môžu to byť ľudia ako zdroj, inokedy samotná realita, samotné "byť takýmto človekom". Mizerným, hlúpym, trápnym človiečikom, čo by sa mal skôr premenovať na červienku lícnatú.

Nemôžeme sa ani zabiť, ani prestať existovať, nemôžeme si ani prdnúť bez poníženia.

Idem si vyplakať oči a požeriem nejaké pirule.

Ahojte. Aj ja stále čakám na ten správny vietor, ale ten môj veľmi slabo fúka. Stále som kdesi pri zemi, nemám silu odohnať od seba zlé myšlienky. Stále si myslím, že ma niekto prezýva, ohovára a smeja sa zo mňa. Ťažko sa mi žije. Keď som v škole, takmer každú prestávku telefonujem mame, ktorá má povzbudí a tak vydržím v škole. Najradšej by som zo školy utiekol, ale mama mi vždy povie: "A čo zajtra. Chceš byť doma?" Potom si uvedomím, že budem doma sám, a tak radšej idem do tej školy a znova sa trápim a namýšľam si. Dokonca som oslovil jednu učiteľku a povedal som jej, že prečo ma ohovára. Neskôr som zistil, že to nebola pravda, iba moje namýšľanie. Strápnil som sa a teraz ma to veľmi mrzí. Od vtedy sa snažím uvedomiť si, že to je moja choroba a neotravovať svojich známych, lebo viem, že sa strápňujem a možno si myslia, ale mi to nepovedia, že som chorý. Ako mám s tým bojovať? Majte sa dobre, Robo.

Martinka,ja som to nemyslela,že chcem zomrieť.Len v poslednej dobe stále narážam na problémy.Bola som rada,že mám partnera,no teraz to tak škrípe,že neviem,ako dlho budeme ešte spolu.On odo mňa tak ľahko neodíde,lebo mám obavy,že je so mnou kvoli bytu a ten aj tak patrí mojim rodičom.Dáva mi málo peňazí a je tak drzý v poslednej dobe,že si tiež musím pridávať Rivotril,aby som sa voči tomu obrnila.Príčinou našich hádok začala byť tiež moja choroba.Moj priateľ roky pije,no dokázala som sa nad to povzniesť,lebo dokázal aj navariť a občas aj upratať.No a ja trpím občas tiež tou nechuťou,čo len víjsť z postele.Aj ja si dám občas pivo a teraz robí horor,že pijem na lieky.Viem,že svoju pravdu má,no načo mi ide zlým príkladom?Mne by to jeho pitie ani tak nevadilo,lebo aj keď som ho spoznala,vedela som,že pije.Horšie je,že ma v poslednej dobe uráža a zakazuje mi kamošky,občas aj prechádzky,takže neviem ako to dopadne.Možno ho vyhodí nakoniec aj moj otec.Otec má už svoje roky a aj sa o neho bojím,aby mu partner nejako neublížil.No a čo ma čaká potom?Samota? Depky?Alebo ešte niekto horší?S mojim priateľom mám zatiaľ najdlhší vzťah,aký som kedy mala.Určite to ani so mnou nikto nemá ľahké.Neviem,či mi duševne chorí ľudia sme odsúdení na život bez partnera.

Maťko, v inej téme píšeš Lapajovi,že sa máš celkom fajn a teraz tento pesimistický výlev?
Súhlasím s Tebou ľudia občas ponižujú hlave nás duševne chorých.No čo už? Snažiť sa to nevšímať.