Ako sa dnes máš? 18

@janka,janka
Lamotrigin (Medotrigin) sa používa na liečbu epilepsie a na predchádzanie depresívnych fáz pri bipolárnej afektívnej poruche - teda stabilizátor nálady. Mimo indikácie i na ďalšie dg.
Čo sa týka poruchy pozornosti a poruchy pozornosti s hyperaktivitou, tak to je na psychodiagnostické testy u klinického psychológa a dôkladné zváženie psychiatra (spúšťa sa aktívne v detstve či ranej dospelosti).

Ahojte, ja som bol dnes po prvý krát u novej doktorky, ktorá ordinuje tu kde teraz bývam. Trochu som sa bál aká bude, ale bola fajn. Vyšetrila ma, predpísala mi lieky. Tak teraz dúfam že s ich pomocou sa mi podarí vyliečiť. Budúci týždeň by som chcel pokračovať v posilňovaní, tak dúfam že sa mi tej choroby podarí zbaviť.

@Enaxnay toto dúfam aj a verím, lebo už nič iné mi neostáva, tak spolieham sa len na zázrak a pánbožka už že niečo vymyslí keď už inde neni pomoc

Ďakujem Enax, ja čakám zatiaľ rok a už by som bol popravde aj rád keby príde niečo, 17 rokov je veľmi dlhá doba a nie hoci kto to toľko vydrží, treba veľké sebazaprenie ale tak všetko zas závisí od toho o aký problém ide a ako to berieme a čo nám to spôsobuje

Janka, ja mam tiez lamotrigin rano a vecer.

Mna zas raple chytili dneska Uz som v Esplanade. Taky vedla sedi, jak pachne, fuj, jak keby sa nekupal dva tyzdne, este dobre, ze vonavku nosim so sebou, som to tu navonavkoval Ale to je kupelny host urcite, to co v bazene nebol ani, ci co, ked takto smrdi Sak to citim az pri druhy stol oproti nemu. A Janka, co sa ti nelubi na tom lamotrigine? Ja to uzivam, ale neviem ani pozitivne povedat, ani negativne. Ale asi mi to pomaha, neviem. No olanzapin citim, ked si nedam. Ale mavam aj tak psychoticke stavy. A Jaro, ty mas 23.1 diagnozu? To mam aj ja. Oni davaju na prvy raz tuto diagnozu, ked ti dlhsie trvaju symptomy, davaju schizofreniu, som sa pytal na to. Inak, asi az moc som to tu navonavkoval, az ma huba stipe Ale ako moze takto smrdet Este volakeho dedka v krcme pochopim, ale v stvorhviezdickovom hoteli, aby smrdel takto volakto Sak uz to tu prevonalo tou vonavkou Az ma v hube stipe, jak som to tu navonal

Ahojte, priatelia.

Hneď na úvod Vám chcem poďakovať za všetky reakcie a mnoho povzbudení, ktoré ste mi v nich adresovali po mojom poslednom príspevku. Ďakujem Vám.

Čo sa týka toho, ako sa mám v súčasnosti, tak uplynulé obdobie sa mi vyznačovalo do značnej miery pasivitou. Aj som si plánoval, že po tom hektickom januári by som si aspoň určitý štandard "výkonu" ponechal aj do budúcna, ale je očividné, že sa mi to nepodarilo. Skrátka, ako som mal zrazu dovolené vydýchnuť, tak som okamžite zlemravel. A ten štýl, že prísť domov po práci a nastúpiť na ďalšiu šichtu minimálne do jednej v noci vo veci školy, sa mi skrátka už nepodaril udržať. Viem, že sa nemôžem hrať na robota, takže sa vo mne proste presadzuje tá základná ľudská potreba po odpočinku a relaxe. Vlastne to chápem, hoci niečo vnútri vo mne by strašne chcelo dosahovať neviem-aké supervýkony.

Uvedomujem si však už dávno, že to súvisí s mojím nedostatočným pocitom vlastnej hodnoty a so snahou ospravedlniť vlastnú existenciu a vyžobroniť si od iných ľudí uznanie alebo skôr, povedzme, vo všeobecnosti lásku. Môj mentálny program z detstva je skrátka takýto, ako mi to hovoria múdre knihy, a môj antiprogram voči tomuto programu je zvolávať na seba, že som hoden lásky. Vlastne to na sebe už vidím dosť jasne, som si sám sebe vo svojich motívoch vcelku priehľadný. Psychológ prof. Rohr hovorí, že antiprogram, ktorým podvedome riešime náš mentálny program, musíme skrátka eliminovať, lebo on nikdy nedokáže pôvodný problém vyriešiť. Napr. v prípade môjho programu nikdy nedosiahnem stav, že by som takýmto proti-správaním dosiahol bod, že už budem úprimne veriť, že som hoden lásky a že som rovnako hoden existencie, ako všetci ostatní. Mohli by ma (a ľudí, ktorí majú podobný program) chváliť, uznávať, velebiť od rána do večera za supervýkony a prínosy, nikdy to nebude dosť na to, aby ten človek vnútri uveril, že má dostatočnú hodnotu. Proste antiprogram je chybný spôsob reagovania na program. Trochu ma však zosmutňuje, že Rohr hovorí, že jediné, čo sa dá robiť, je, po prvé, vzdať sa svojho antiprogramu (obzvlášť ak je už deštruktívny, napr. že sa ide človek upracovať k smrti...), a, po druhé, priviesť na svetlo svojho vedomia všetky motívy vychádzajúce zo svojho pôvodného programu. Teda vlastne vidieť sa, uvedomovať sa, rozumieť sám sebe svojím motívom a potrebám. A v konečnom dôsledku uvedomiť si svoju moc nekonať v zmysle deštruktívnych tendencií, ku ktorým ho jeho program z detstva prirodzene vedie (a žiaľ, do smrti bude viesť). Je to trochu pesimistické, že sa z toho nedá nadobro vyliečiť, ale zároveň optimistické, že človek aspoň pochopí, kedy už koná deštruktívne a že to môže ovládať.

Včera som mal dosť zlý deň, ziaľ,... ale opäť to vlastne súviselo s vyššie spomínaným. Skrátka narazil som na svoje limity - lebo mali sme modelovanie v Matlabe a popritom sme riešili na papieri rôzne tzv. Laplaceove transformácie, rovnice a tak. Bolo teda dosť matematiky. A ak to poviem rovno, tak skrátka nevedel som to riešiť. Bez prípravy neviem v matematike veci. V prvom ročníku som síce mal zo základov vyššej matematiky áčko, ale to som vtedy mal naozaj dôkladnú prípravu, som si veľa doma rátal a učil sa tomu rozumieť. A viem, že som tomu schopný rozumieť. Ale pokiaľ nemám vopred prípravu, tak z luftu len čisto na základe logična mi to proste nejde. Jednoducho asi je tam nejaký limit v mojej hlave vo veci IQ, že už ďalej kognitívne nesiaham. Videl som, že spolužiaci na tabuli riešili príklady vcelku úspešne a ja som mal prázdny papier. Nejako som sa rozcitlivel a cestou domov som slzil. Prišlo mi seba samého ľúto, že som sprostý. Rozumovo som si vravel, že "matej, prečo by to malo byť zlé, že nie si súci na matematiku? v programovaní sa ti predsa darí dobre, aj v iných oblastiach si na tom dosť dobre v schopnostiach, tak si súci na tieto. A to že nie si súci na úplne všetko, napr. na matematiku nie, tak čo je na tom vlastne zlé?" Rozumovo viem, že nie je na tom zlé nič. Je to úplne v poriadku. Nenarodil som sa na samostatnú prácu v matematike, ale môžem byť v mnohom užitočný vo všeličom inom, napr. v programovaní. Čiže na úrovni rozumu chápem od začiatku, že je to celé ok. Ale ten pocit... ten vnútorný pocit, ktorý žije asi z nejakých nevyslovených predpokladov a očakávaní, že by "som mal vedieť matematiku, lebo že inak som príliš hlúpy" (čo vlastne na nižšej úrovni sa dá preložiť ako: "lebo inak nie som hoden lásky/existencie/priznania hodnoty"), tak ten pocit, ten bol veľmi silný a nedarilo sa mi ho rozumovým dohováraním oslabiť. Preto sa ma zmocnila sebaľútosť a zvyšok soboty som mal otrávený, ležiac pasívne na gauči... Je to zvláštne, že človek môže rozumovo niečo tvrdiť, ale pocit je silnejší. Ako sa hovorí v psychológii: Keď sa postavia proti sebe rozum a pocity, tak vždy majú pocity navrch. Pocity sú slon a rozum je jazdec na slonovi, ktorý ho má usmerňovať. Ale keď slon začne vystrájať a ísť si svojou vlastnou cestou, jazdec má len veľmi malé možnosti ho ukorigovať...

Fú, nejako som to tu ani neplánoval zahltiť úvahami. Ospravedlňujem sa. Ale som Vám vďačný, že som sa mohol vypísať. Ďakujem Vám, ak ste si to prečítali až sem.

Prajem Vám všetko dobré, kamarátky a kamaráti, nech sa Vám darí.

S úctou
matej