Derealizácia od Bystríka - krátka próza

Spočiatku Bystrík nerozumel, čo sa mu presne stalo a ani ho to priveľmi nevyľakalo. Bolo to veľmi záhadné, až strašidelné, a zároveň tak krásne a príjemné... Bystríkovo vedomie bolo správne zamerané, oči zostali zaostrené na televízor, kde sa prehrávala kazeta s Matrixom. No fyzikálny priestor, ktorý sa zdá byť obvykle trojdimenzionálny, postupne začal jeden svoj rozmer strácať. Hĺbku. Veru, hĺbka priestoru sa vytratila a božské opojenie napojilo Bystríkovu dušu do sýtosti. Hmota sa sporadicky predlžovala, predivným spôsobom sa predmety a steny v pozadí približovali, až začali takmer kričať, že sa ich Bibo môže dotknúť.

„Hm, skutočne nie sú metre odo mňa, pretože hĺbka priestoru asi zanikla alebo čo; pozadie sa každopádne stalo popredím. Nechápem to. Asi to z toho divného obeda mi je zle. Ale zas žalúdok ma nebolí...“

Tri dimenzie sa uvoľnili, zrelativizovali a neúmerne rozlietali tak, že nič nedávalo rozumom uchopiteľný zmysel. Bibo sa začal náhle báť, že doteraz vnímal zle priestor: „Čo ak toto je skutočný priestor tak, ako ho vnímajú všetci ostatní? Veď nemôžem vedieť, čo znamená zdravé vnímanie priestoru. Najmä ak vezmem do úvahy, že vždy som mal neurčitý divný pocit chvenia a neistého kroku.“ Bystrík ako hĺbavý typ, vždy pohotový skonštruovať nejakú sebareflexiu, večný, ale dobrosrdečný egocentrik, napĺňal svoju myseľ aj naďalej rôznymi hypotézami možných vysvetlení tohto mysteriózneho úkazu.

Nuž, priestor prestal byť bezpečným miestom plný konkrétnych vecí, ale skôr nadobudol charakter neobratného, nezmyselného celku, ktorý klame a zavádza. Rozmery priestoru sa stali neskutočnými, z čoho vyplynul dojem úplnej nereálnosti sveta. No vzápätí si Bibo uvedomil: „Je to vlastne zaujímavé. Nejaká zmena vedomia alebo naopak – vytriezvenie. Ktovie. Páči sa mi to. Je to, akoby... akoby som bol opojený, príjemne opojený, veľmi príjemne opojený!“

Abstrakcia, ktorú nadobudli veci prítomné v Bibovej izbe stratou hĺbky priestoru a stotožnením pozadia s popredím, vyvolala v sangvinikovi Bystríkovi pocit, že sa nachádza nie v skutočnom svete, ale v akomsi obraze. „Je to krásne opojenie, ocitol som sa v obraze, v pomerne zložito namaľovanom obraze. Dvojrozmernom obraze! Wau!“

Bystrík mal vtedy chrípku, ktorá sa už doliečovala, no stále zostával zo školy doma. Už týždeň si púšťal dokola Matrix, keďže sa nudil a schytil tak trochu „depku“. Alebo to nebola depka? Určite to bol stav apatie, to mi dá Bibo určite za pravdu. Takú náladu vlastne Bibo ešte nemal, až teraz pri tejto chrípke. Rodičia boli celé dni v práci, brat odsťahovaný, takže zostával doma úplne sám. Urobil si jemu vlastné pohodlie na posteli, kde sa mal akože potiť, vsunul pásku s Matrixom do videa a pozeral ten film asi dvadsaťkrát za sebou. Hm. Ono to vlastne nebolo také divné, aspoň Bibo sa cítil pomerne dobre. Nemusel sa učiť, žiadne povinnosti, odpadol stres, a tak len čumel do toho televízora. Obrazovku rozohrial film tretíkrát, piatykrát, ôsmykrát, a už sa náš Bibo díval na vec ako vymletý. V hlave prázdno, myšlienky utiekli do tramtárie a vynorila sa navonok spomínaná apatia. Možno aj preto Bystrík potreboval vyslobodiť z tejto letargie a vymätenia. Tamten tajomný zážitok, ktorý pozvoľna pretrvával aj naďalej, sa stal skvelým liekom na apatiu. Hneď a zaraz bol Bibo prebratý a skúmal, čo sa mu to deje. Nový zmysel jeho dňa. Nuda konečne ufujazdila nevedno kam, a je to našťastie úplne fuk.

Do tohto okamihu Bystrík zostával ležať a len tak vykúkal spoza periny svojimi modrými očami na predmety naokolo. Avšak nadišla plnosť času a Bibo sa rozhodol vstať. „Musím, že čo to urobí...“ A tak vstal opatrne z postele mierne vytešený, že konečne vníma svet taký, aký je, no nevedel vykročiť smerom k dverám, pretože dvere boli prítomné priamo pri ňom. „Ako mám ísť k dverám, veď logicky nemôžu byť pri mne, ale narazím, ak sa pohnem! To je blbosť toto.“ Napokon sa náš hrdina predsa len osmelil urobiť neistý krok vpred a bol vskutku prekvapený, že sa nebuchol o stenu. „Možno je tá stena naozaj o čosi ďalej, než sa mi javí. No, ale potom nemôžem vnímať správne!“ Bystríka zachvátil zrazu strach. Z tramtárie sa vrátili myšlienky a niesli so sebou hrozné posolstvo. Je to úzkostný pocit neistoty z nereálnosti sveta.

Bibo sa okamžite vrátil do postele. Díval sa na biely tapetový navápnený plafón, pričom bol tesne nad jeho očami s výrazne rozšírenými zrenicami. Plafón však nebol zdrojom upokojenia, pretože sa i on divne pohyboval. Pozadie obrazu, ktoré Bystríkove oči vnímali, sa pozvoľna približovalo a zase vzďaľovalo. „Vari som opitý alebo čo?“ Bibo si následne uvedomil svoju apatiu, ktorá sa mu začala po zachvátení srdca touto skúsenosťou mierne otepľovať – no teraz je zase nálada chladná. Bibo sa cítil rezignovane. Bezradne. A ani to nevyjadroval žiadnymi konkrétnymi myšlienkami, ktoré by som tu mohol odcitovať. Bol to jednoducho stav nespolupráce; nespolupráce medzi ním a svetom, pretože „svet bol oničom“. To je taká reprezentatívna idea, ktorá despoticky kráľovala v jeho mysli počas tejto mizernej chrípky.

Napokon Bibo zavrel oči a predsa vytvoril priestor pre svoje úvahy. Keď zavrel oči, tma, ktorú videl, sa premieňala na víriaci kruhovitý prúd, ktorý sa taktiež vzďaľoval a približoval. „Ako môže tma a čiernota víriť??? Veď čiernotu nemožno na čiernom pozadí vidieť!“ Avšak i tak čiernota z pozadia postúpila do popredia zavretých očí a jemne svetielkovala – niečo ako lietajúce hviezdičky v stave alkoholického opojenia.

„Aha! Ja som sa musel povzniesť na novú úroveň žitia. Áno, povzniesol som sa na novú úroveň bytia, takže dokážem vnímať seba v obraze – odhalil som svet zdania a našiel pravdu, že svet vlastne nejestvuje! To je super!“



(moja skúsenosť s derealizáciou, keď som mal 17 rokov)

poriadna haluška