Zážitok z/v ataku choroby

Ahojte. Aký ste mali zážitok z ataku? Bolo to niečo veľmi nepríjemné, alebo naopak pozitívne?



.......................................................

U mňa boli všeliaké. Keď si mám spomenúť na depresiu spojenú so sociofóbiou, tak to vám nebolo fakt nič moc. Keby mi vtedy dal niekto účinný jed, myslím, že by som sa už sušil v rakve. Na nôž alebo slučku som nemal psychických síl, tak som pár mesiacov živoril. Jednoducho zážitok, ktorý radšej zabudnúť na veky vekov.

Iné kafe bolo spojenie mánie a megalomanských bludov. To som si veľmi užil. Vlastne to bol zážitok po ktorom už iba umrieť... Myslím, že tí narkomani s heroínom, kokaínom a bohviečím nemajú žiadnu šancu zažiť niečo tak strašne úžasné a velkolepé. Zhrnúť by sa to dalo ako pocit toku života. Dotyk radosti z žitia bol extrémne enormný. Všetky zmysly boli totálne vybičované a robilo mi to sakra ale sakra radosť. Tých pár dní ataku som žil s veľkým Ž. Priam som horel ako fakľa. Cítil som všetky vibrácie života a sám som bol život. Radosť so samotného bytia bola veľmi príjemná a úžasne slastná. Nikdy v živote predtým ani potom som nič tak nádherného nezažil. Úplne som sa zžil s prírodou a okolím. Fyzické telo bolo len akýmsi nástrojom. Bol som ako tok rieky obmývajúci okolie. Všetko to bolo tak strašne veľkolepé a samotné "tečenie" spôsobovalo veľkú rozkoš. Nepotreboval som jesť, piť, spať, vzlykať nad bolesťou... potreby odpadli. Ak by som chcel povedať, že sa mi bežné problémy zdali malé, klamal by som. Oni neboli, nejestvovali. Nič nebolo také ako sa bežne javilo. Intenzívne som vnímal svoj tok a tých pár dní intenzívnej choroby mi pripadalo ako jeden veľký, obrovský, niekoľkodňový orgazmus.

Ostatné boli zážitky z väčších alebo menších depiek, na ktoré som sa ani neliečil v nemocnici. Spoločensky nepriateľnejšie ataky v podobách mánie a schizofrénnych stavov som si odkrútil na psychiatrii. Práve ataky spojené s mániou sú pomerne príjemná záležitosť, avšak dôsledky sú nepríjemné neskôr. V depresii som väčšinou v pasivite, letargii zavretý doma a žalúdaok zviera úzkosť v podstate neustále...

V zásade som mal veľmi rozdielne zážitky s atakov dávnejšej minulosti. Boli všeliaké, dali by sa rôzne škálovať od skutočne hrozných až po tie extrémne príjemné. V poslednej dobe som túto "zážitkovú pedagogiku" vynechal, ale spomienky ostali.

Pekne si to opísal,u mňa to bolo nápodobné.

Kurnik sopa, aj ja chcem zazit maniu! Normalne ste ma navnadili!

filipka napísal:zazit maniu!

No, poplatok je dosť vysoký. Ja som si odkrútil za to dosť. Jednou z daní bol mesačný pobyt na akútnom. Chovali sa tam ku mne ako ku ... . Liečba bola dosť tvrdá. Zo všetkého som sa za ten týždeň slasti spamätával takmer rok. Aj to bol dôvod môjho konštatovania, zažiť a zomrieť. To čo Ťa čaká následne je dosť zlé.

To mi je jasne, ja by som chcela len ten zazitok bez poplatku..

filipka napísal:poplatku..

Filipka, verím, že to by sme neboli len mi dvaja. Slasť z extrémne vybičovanej mánie s korením všetkého možného a ešte bez následkov... Keby sa to dalo vyvolať a komerčne predávať, netrvalo by dlho a Bilovi Gatesovi by sa ten dotyčný posmieval ako chudobnému príbuznému.

Podľa mňa zážitky z vyhrotenej mánie sú doslova neuveriteľné. Mal som raz možnosť v nemocnici sa rozpávať s narkomankou bipolárkou, a že čo bolo lepšie, či mánia alebo heroín. Jednoznačne skonštatovala, že H-čko je slabý odvar oproti vyhrotenej mánii.

Ja som to mal asi tak, že 3 dni bol niečo ako rozbeh... Ostatok bol pure mania + korenie megalomanstva a paranoie, s trochou hlasou bez halucinácii. Ešte pred tými 3 dňami som ako tak fungoval a okolie ešte chápalo, že by to mohla byť osobnosť spolu s poriadnou dávkou optimizmu a pozitívneho myslenia, aktivity... následne to bolo tak krásne šialené... až... napichaný, priviazaný, zavretý, na kapačkách, medzi posranými, uslintanými a uškriekanými...

Ja mám síce takisto diagnostikovaný zmiešaný typ schizoafektívnej poruchy (F25.2) ako Ty, Tuto, ale mániu som neokúsil veru. Zažil som vyhecované hypomanické stavy, mimoriadne euforické vzrušenia spojené s veľkolepou tvorivosťou, nápadmi, myšlienkami, pestrým plánovaním, obrovským sebavedomím, nádherným optimizmom a veselou družnosťou. Takéto dlhodobé stavy boli napr. cez leto 2005, cez leto 2009 a podobne.

Treba však povedať, že stavy hypománie mávam doteraz, ibaže krátkodobé, napr. trvajúce pár dní, nanajvýš 2 týždne. Potom príde bolestný pád a zažijem depresiu, alebo teraz vďaka liekom len určitú formu útlmu myšlienok, vôle, aktivít, kde moja typická naivita sa premení na smútočne vyhodnocovaný realizmus (napoky nehovorím o pesimizme, lebo už niekoľko mesiacov ním naozaj vskutku nie som ).

Môj atak je tak ako väčšiny chorých ľudí veľmi nepríjemný. Môžem to zhrnúť do troch bodov:
(1) depresia
(2) červenavá úzkosť
(3) apatia, labilita a úplné sociálne utiahnutie sa

Delúzie sú len slabé a vďaka liekom si ich uvedomujem, takže ich prejavy mávam pod kontrolou, a to čo sa druhým nezdá, že by som mal pod kontrolou, to je len prejav mojej excentrickej lability.

Takže tie tri body považujem u seba za najhoršie. Uvedomujem si, že viacej ľudí máva ataky také, že sa im skreslí realita, sú manickí alebo sa dostanú do pomätenosti. U mňa je to tak, že keď príde atak, tak som veľmi, ale veľmi depresívny, kopec plaču, výčitky, silné úzkosti, nervozita, agresivita, rezonancie v nálade, červenanie, malomyseľnosť a pesimizmus, a potom určite aj tá strata záujmu o všetko dianie, zanedbanie hygieny, rezignácia na všetky svoje povinnosti, či už ide o povinnosti seba ako študenta (to je to najhoršie, lebo musím prerušiť školu), alebo ako syna a brata. Utiahnutie sa do seba až do miernej formy autizmu.

Delúzie, ktoré som si neuvedomoval, som mal naposledy ešte v čase, keď som sa neliečil, teda pred jeseňou 2005. Potom už len pseudobludy a pseudohalucinácie vtieravých myšlienok.

Takže toľko moja skúsenosť.

Ahoooj

Matej Skalík napísal:Ja mám síce takisto diagnostikovaný zmiešaný typ schizoafektívnej poruchy (F25.2) ako Ty, Tuto, ale mániu som neokúsil veru.

Ahoj Matej,
ono trochu aj človek pookreje keď má mániu. Mne sa to polepí zároveň aj s megalomanskými bludmi a vo vážnejších stavoch aj s paranoiou a zvukovými halucináciami. Všetky tieto príznaky sú spojené s veľmi príjemnými pocitmi až eufóriou. Som vtedy totálne uvoľnený a mojím spoločníkom je radosť. Krátke trvanie týchto stavov som ešte nemal. Prakticky najdlhšie obdobie, ktoré som zažil v takejto nadnesenej, optimistickej nálade bolo skoro pol roka a to aj napriek povážlivej starostlivosti nemocničného personálu. Jednoducho som sa v rámci možností utlmujúcich liekov cítil úplne skvele a prakticky nič mi nekazilo náladu. Mám dojem, že to so mnou mali aj ťažké a na druhej strane to bola aj sranda. V nemocnici tieto stavy už držali ako tak pri zemi, ale v nekontrolovanej fáze ešte pred nemocnicou to bolo iné rošambo resp. extáza. Doslova som "lietal" bez krídel, na akútnom mi ich však mesiac pristrihovali.

Matej Skalík napísal: Potom príde bolestný pád a zažijem depresiu

Depresia bola u mňa tvrdá v začiatkoch. Navyše sa u mňa spojila so sociofóbiou a neskôr s paranoiou. Ten, kto si preloží predchádzajúcu vetu do primeranej reči vie, že to bol horor. Neskôr sa mi depresívne stavy objavovali v súvislosti s pasivitou a miernym smútkom. To už som bral aj mierne antidepresíva, takže som všetko vydržal s trochu zaťatými zubami doma. Depresiu som neriešil ani s psychiatrom, až na prvý raz (na začiatku). Ľahké depresívne stavy mávam v dĺžke trvania asi 1/2 roka a zvládam ich primerane situácii. Psychológ mi nedávno povedal, že mám formu agorafóbie na pracovnú zodpovednosť (F40). Nemyslí sa ergofóbia. Priznám sa, že mi to strpčuje život. Práve jeden z prejavov tejto agorafóbie bol dôvodom na navštevovanie stacionára.

ou, čítam, že to máte teda riadne pestré a všakovaké zážitky, hlavne v tej mánii, to zdravý človek môže iba závidieť a zaujalo ma tiež to porovnanie, o ktorom tu niekto písal, tej narkomanky, že vyhrotená mánia bolo oveľa "krajšia" ako heroin... zaujímave dosť. ja sa nejak nemám čím chváliť, mám pár flipov, spomeniem to "najhaluznejšie." vlastne ani sám neviem, čo to bol za stav, akurát si pamätám, len to, že som v jedno skoré ráno halucinoval celé scenérie, že som mal ženu a dcéru, ale bol som v depresii a oni kdesi odišli, lebo sa ma báli a mal som o nich strašný strach, aj hnev na ženu, že ma opustila práve teraz, tento pocit ma ničil. naobed som bol už na súde (pritom prešla možno iba hodina), kde som sa súdil s matkou bývalej, že som ju skompromitoval v nejakej básni, vyskočil som na stôl pred ňu a začal som z vrecák vyhadzovať 50 €urovky a kričať na ňu: "berte si svojich 30 strieborných". potom som bol vyvedený zo súdnej siene policajtom s putami na rukách. tak sa to všetko rozplynulo, bolo to ako sen. trochu som sa prebral a začali nové predstavy, začal som byť vypočítavý, kdesi som si to všetko uvedomoval, vytvoril som bludnú konštrukciu, že môj otec je už starý dedo a všetko mu budem musieť povedať o tej žene, dcére a súde. no kým oco vstal, chválabohu, som sa z toho nejak dostal a začal som normálne uvažovať a uvedomovať si, že to nie je skutočné, že sú to nejaké bludy. doteraz som o tom nepovedal ani doktorke, možno k tomu niekedy dôjde, pár kamošom som to rozprával, niektorí boli zdesení, niektorí neverili, no a niektorí sa z toho smiali. neviem rozlíšiť, či to bol príjemný, alebo nepríjemný atak. v podstate všetko smeruje k tomu, že vlastne nebol, kedže som mal zlé pocity, ale dnes ich už neviem opísať. no a mal som aj hypománie, kedy som sa cítil naozaj dobre, ale to je oproti vašim mániam asi nič hm... a depresívne epizódy... ach 12 mesiacov vkuse bez jedinej prestávky som mal chornické depresie. k tomu asi netreba nič dodávať.