Zvysene nervove napatie

Súhlasím @matus, že je to ťažké aj v škole. Mám podozrenie, že už vtedy vo ferbruári som trpel menšou psychózou. Mal som sa učiť na jednu skúšku, hlava z toho stresu bola úplne zablokovaná. Nedal som jednu jedinú skúšku, ktorá ma delila od štátnic na inžiniera. Sakra škoda, čo k tomu povedať. Jednoducho koncentrácia bola taká strašná, že som sa nedokázal nič naučiť. Potom som zlomil nohu, tak že aj keby som to dal tak na štátnice by som nešiel. Prišla už choroba v plnej sile a ja nie som už štúdia schopný. Hoci je to možno aj lepšie, lebo zase by som mrskal, čo sa týka knižiek 12 hodinovky ako kedysi na VŠ.

Matus tak užívajme si dôchodok, menej myslenia na chorobu, nie nadarmo naše dôchodky sú plné invalidné. Uvedomujem si, že je skôr zázrak, že netrpím žiadnymi hlasmi, či bludmi. Tieto vecí sa odstraňovali veľmi ťažko u mňa, keby som to schytal ešte raz tak by mohli byť už navždy. Aj preto som veľmi opatrný, až na tie negatívne príznaky nemám problém. Tak na koncentrácii, pevnej vôli, menšej sociálnej fóbii či motivácii budeme ešte pracovať. Či sa v tom nejako zlepším tak neviem.

Co sa týka uplatnenia VŠ vzdelania pri našej chorobe tak si myslim, že je to velmi otázne. Praca VŠ vzdelaných ľudí je podla mna nárocnejsia na psychiku, stresujúcejsia. Ja som VŠ skoncila este ako zdravá a aj ako zdravá som nejake tie roky odpracovala. Bola som na druhej materskej, mala som 33 rokov, ked mi choroba prepukla. Nepresiel ani rok, mne materská skoncila a ja som sa vrátila do povodnej roboty. O 4 roky na to pri väcsom návale práce prisla dalsia epizoda. Po par mesiacoch som nastupila späť a potom sa mi obdobia medzi epizodami skracovali, az som po jednej dlhsej PN ostala na plnom ID. Este som pracovala, ale ked kratko po sebe prisli dalsie dve epizody, podala som vypoved. Prácu som mala rada a veľmi mi prve dva roky chýbala. Pokúsala som sa este uplatnit ako zivnostnik, no to akosi neslo. Dnes som zmierená s invaliditou. Hoci viem si predstavit, ze kebyze nemám rodinu, dom, záhradu, o ktoré sa musim starat, viem si predstavit prácu no max. na pol uväzku a skor manuálneho charakteru, aby ma to nejak nerozrusovalo. Moja psychika je velmi citlivá a staci, aby som mala ist nieco na druhý den vybavovat a uz predtým noc neviem spat. Myslienky sa mi stále v noci tocia okolo toho v hlave. Pomôze len tabletka.
Myslim, že vdaka uspornemu invalidnemu rezimu dokázem dlhsie byt stabilizovaná, bez epizod a na malom mnozstve liekov, co si myslím, že je tiez dolezité.
Takže VŠ mám akurát tak na papieri, nijak inak svoj inžiniersky titul nevyuživam. Vravim, kebyze mám ist pracovať, tak uz len manuálne a najlepsie do nejakej chránenej dielne.

Ahoj regina, ďakujeme za zaujímavý príspevok. Presne toho sa bojím aj ja, aby som nenasledoval tvoj príbeh. Nerád by som bol, keby som chytal ataky najrôznejšieho druhu, pričom aj tých peňazí za tú robotu by bolo málo. Ľuďom sa vysvetľuje ťažko, prečo 30 ročný chlap nič nerobí. U mňa je to tak, že manuálne by som sa neuživil. Všade treba spĺňať pracovné normy, čo mi známi zo stacionára hovorili a nezvládali to. Pochopil som tiež, že som na invalidnom a bolo by dobre, keby som sa držal v dobrom zdravotnom stave, čo najdlhšie. Aj na invalidnom sa môžem venovať rôznym oblastiam. Môžem hrať šach, chodiť do fitness centra, hrať futbal s kamarátmi, či navštevovať športové podujatia v meste. Dúfam, že časom budem môcť čítať knihy, pretože mám vymyslené určité aktivity i v tej oblasti, ale zatiaľ sa to nedá.