Schizofrénia ako okno do druhej reality - časť 2.

Goto down

Schizofrénia ako okno do druhej reality - časť 2. Empty Schizofrénia ako okno do druhej reality - časť 2.

Odoslať  Kubick za Po 5 marec 2018 - 11:23

Ahojte všetci,

pred tromi rokmi som tu na fóre písal príspevok, kde som opisoval svoj pohľad na duševné choroby a skúsenosti s nimi. K článku ma inšpirovala jednak moja bývala priateľka, ktorej doktori určili medzi inými diagnózami nediferencovanú schizofréniu a jednak moje vlastné prežívanie, ktoré je vo veľa ohľadoch podobné s vašim. Aj keď nemám oficiálne žiadnu diagnózu a neberiem lieky, myslím, že kebyže idem za doktorom, nájde mi ich hneď niekoľko - tiež som počul hlas v hlave ako mi našepkáva, mávam vízie, záblesky svetla, depresie, úzkosti....preto mi dovoľte, aby som sa podelil o svoje skúsenosti, ktoré som za tie tri roky nadobudol.

Keby som to mal zhrnúť, podľa dnešných štandardov, určite nie som normálny človek. Mám problém nájsť si stálu prácu a vôbec veľakrát vidieť zmysel v každodenných činnostiach, čo ma frustruje. No veľakrát sa pýtam: som nenormálny ja alebo svet, v ktorom žijem? Asi to bude niekde na pomedzí, vidím na sebe, že mám tiene, ktoré ma ovplyvňujú, no vidím aj, že dnešný kolobeh, akým väčšina ľudí žije, nie je normálny. Podľa mňa nie je normálne ničiť si planétu, zanedbávať rodinu a na prvé miesto stavať prácu a peniaze. Samozrejme nejak prežiť treba, ale namiesto toho, aby som sa snažil zapadnúť do nenormálneho sveta, začal som normalizovať seba. Začalo to asi pred šiestimi rokmi Indiou, kde som išiel na 10 dňový meditačný kurz Vipassana a tam sa to celé spustilo, otvoril sa mi nový svet. V niektorých kultúrach to volajú iniciácia, u nás to volajú diagnóza. Bližšie o tom, ako to prebiehalo, píšem v prvom článku https://www.schizoforum.net/t329-topic?highlight=okno+do+druhej+reality.

Zo začiatku to bola katastrofa, najhorší bol na tom strach, že neviem, čo sa so mnou deje, myslel som, že skončím na psychiatrii. Nejak som ešte tých pár dní vydržal, sadol na lietadlo a doletel domov. Hľadal som pomoc u rôznych liečiteľov, skúšal rôzne cvičenia, no najviac, čo mi pomohlo, bol mail od chlapíka, ktorého som nikdy nevidel a v ňom ma uistil, že všetko bude v poriadku, len sa treba ukľudniť. Teraz, keď si to tak analogicky predstavujem, že dôjdem k psychiatrovi alebo ma nebodaj zoberie spútaného sanitka a tam mi povedia, že je to taká a taká diagnóza a je na celý život, tak v prípade, že tomu uverím, bol by to pre mňa ten najväčší klinec do rakvy. Samozrejme, nemá zmysel proti tomu bojovať, skôr to brať trochu s rezervou a nechať si miesto pre hľadanie vlastnej pravdy. To je môj názor a mali sme možnosť si s priateľkou overiť, že sa oplatí veriť sám sebe, aj keď doktori hovoria niečo iné.

Prípad, o ktorom hovorím sa týka narodenia nášho syna. Podobne, ako píše Palo v príspevku Verejnosť, cítili sme zo strany doktorov predsudky kvôli diagnóze, no hlavný problém bol v tom, že priateľke nechceli dovoliť kojiť. Jednak kvôli možnosti vzniku laktačnej psychózy a jednak kvôli liekom, ktoré užívala. Prvá vec, o ktorej sme hovorili bola, že hlavne treba zachovať chladnú hlavu za každých okolností. A naozaj, keď doktori a sestričky videli priateľkyne pokojné a odhodlané úsilie dokázalo to zmeniť ich názor a po troch dňoch začala syna kojiť a kojí ho ešte aj teraz, keď má dva roky. Za tie dva roky spolužitia sme každý prešli zásadnými zmenami. Z priateľky, ktorá na začiatku mala problém sa zorganizovať, strácala veci a priťahovali ju rôzne omamné látky, sa stal človek, ktorý sa samostatne stará o dieťa aj o celú domácnosť, keďže už spolu nežijeme. Začiatkom roka nám zrušili dohľad, priateľka síce stále zažíva rôzne stavy, no je to neporovnateľné s tým, čo bolo na začiatku a tiež užívanie liekov išlo na minimum. Prečo sa za dva roky podarilo niečo, čo za posledných 10 rokov nie? Myslím, že v prvom rade preto, že sme obidvaja chceli, mali sme motiváciu a postupne sme boli pre to ochotní obetovať, čo treba. V druhom rade bolo dôležité prostredie a prístup. Mali sme svoj vlastný kolobeh, kde sme mohli skúšať, čo funguje a čo nie a nikto nám do toho nezasahoval. Zistil som, že jediná cesta, ako druhému pomôcť je cez empatický prístup.  Veľa krát pomohlo iba to, že priateľka cítila, že som tam naozaj s ňou, aj keď zažíva peklo a robí veci v dnešnej spoločnosti neakceptovateľné, jednoducho ten pocit, že sme na jednej lodi, nech sa deje, čo sa deje a že sa o tom dokážeme normálne porozprávať. Myslím, že v klasickom prístupe, kde automaticky doktor je ten normálny a pacient ten nenormálny,  empatický prístup chýba.  Lenže to je obojstranný vzťah, veľa krát, na to, aby som pomohol priateľke, musel som prekonať vlastnú nenormálnosť alebo predsudok, ktorý mi bránil v tom ju pochopiť.

Ďalšou vecou je osobný svetonázor, myslím že to je to najdôležitejšie, prvotné, lebo to vychádza priamo z človeka. Jednoducho, keď človek niečomu neverí alebo naopak verí, že je to na celý život, je to pravdepodobne tá najväčšia prekážka, ktorá mu bráni napredovať. Veľký rozpor vidím v tom, keď človek neverí, že existuje niečo Vyššie a trpí duševnou chorobou. Už samotný základ slova – Duša, hovorí, že sa jedná o niečo, čo má hlbšiu podstatu, ako len materiálnu. Človek s takýmto názorom nemá prístup k svojmu problému, lebo rovinu, na ktorej sa problém nachádza, nevidí ako reálnu. Reálne neznamená iba materiálne, reálne sú aj naše pocity, len si ich treba zreálniť. Napríklad takým zreálnením, čiže pripustením, že je to možné, si ľudia za pomoci vedomia dokázali nechať dorásť odoperované orgány alebo vyliečiť sa z dnešného pohľadu nevyliečiteľných chorôb. Mám s tým aj osobnú skúsenosť, kedy sa mi pôsobením vedomia podarilo pomôcť babke s kŕčovými žilami, kamarátovi vyliečiť poranenú rohovku bez následkov, čomu doktori nechceli veriť. Jednoducho vidím rozpor medzi tým, čo dnes väčšina ľudí považuje za možné a čo možné naozaj je.  

Každý sme sem prišli s jedinečnou výbavou a jedinečnými schopnosťami, ani jeden človek nie je taký istý ako ten druhý. Preto nemá zmysel, aby sme sa všetci snažili zapadnúť do nejakej jednotnej šablóny normálnosti platnej pre všetkých rovnako. Momentálne moja životná filozofia je: “Ži tak, aby si neubližoval sebe ani druhým a ako si vyplníš medzeru medzi tým je tvoja vec“. Tú medzeru sa snažím vypĺňať tým, čo cítim, že mám robiť. Odnaučil som sa rozdeľovať veci na príjemné a nepríjemné, jednoducho keď cítim, že mám niečo urobiť, tak to urobím alebo aspoň k tomu smerujem. Na to nadväzuje schopnosť naučiť sa odlišovať, ktoré veci chcem naozaj robiť a ktoré mám iba ako naučené vzorce, že ich musím robiť. Praxou sa to dá rozpoznať. Veci, ktoré plýnú z môjho vnútra, sú nenásilné, je to pocit akoby mi niekto našepkával, že bolo by dobré urobiť alebo povedať to a to...je to pre mňa nápoveda, ktorú môžem alebo nemusím poslúchnuť, mám slobodnú voľbu. Kdežto veci, ktoré ma vyslovene nútia niečo urobiť, akoby nejaká sila vo mne, proti mojej vôli, viem že nepochádzajú priamo z mojej podstaty a sú skreslené buď nejakým naučeným presvedčením alebo nenaplnenou potrebou. Ono to vlastne spolu súvisí. Napríklad som naučený, že nesúhlasiť s niekoho názorom alebo konaním je niečo zlé, preto za každých okolností hovorím áno a tým potláčam svoje naozajstné pocity a potreby. Čím viac to budem robiť, tým viac sa to vo mne bude hromadiť až príde bod, kedy stratím nad sebou kontrolu a príde kolaps alebo záchvat.

Tu by som analogicky napojil na presvedčenie, že mať duševnú chorobu je niečo zlé. Zlé alebo dobré v podstate neexistuje, čo existuje je príčina, pre ktorú vznikol dôsledok – teda choroba. Teraz nehovorím o dôsledku z medicínskeho hľadiska, ale o dôsledku, ktorý si môžete ohmatať svojimi pocitmi. Je to niečo vo vás, čo to spôsobuje, určite to cítite, len je to veľmi nepríjemné, snažíte sa to odtlačiť, nemať s tým nič spoločné. Asi to poznáte, čím viac to odtláčate, tým viac to silnie, až to nemáte silu potláčať, chytíte paniku a stratíte kontrolu. V prvom rade by som chcel povedať, že to nie je žiadná tragédia. Opäť by som to analogicky prirovnal, keď na aute dostanete defekt. Idete po diaľnici, zrazu cítite trasenie, čiže v našom prípade cítite nejaký pocit v tele. Dobrá vec je hneď nechytiť paniku a pustiť volant, ale s kľudom to odstaviť niekde na krajnici (keď parkovisko nie je po ruke Smile ). Vystúpime z auta, čiže našim vnímaním preciťujeme nepríjemné pocity a snažíme sa dôjsť odkiaľ pramenia. Uvideli sme, že máme na prednom kolese prerazenú pneumatiku. Asi nás to neteší, ale hnevať sa, kopať do kolesa alebo plakať pri ňom, nám asi nepomôže. Podobne preciťujeme pocity, ktoré sa v nás rodia, bez toho,  aby sme im priraďovali nejaké príjemné alebo nepríjemné predstavy. Tieto pocity sú ako brány, keď ich dokážeme s plnosťou precítiť a prijať také, aké sú, rozplynú sa v nás a otvoria nám cestu k ďalším pocitom, až dôjdeme k miestu, ktoré je fakt nepríjemné, sú tam rôzne predstavy, ktoré nás desia, obrazy, zvuky, telesné pocity...to je náš “defekt“. Podobne ako pri vymieňaní defektu na dialnici, kde okolo fičia autá, šróby nejdú povoliť, koleso je špinavé, zažívame pocity frustrácie a bemocnosti pri našom chorom mieste, no tie nás neodklonia od toho, aby sme tomu chorému miestu venovali pozornosť. V našom prípade nepotrebujeme vyvíjať žiadne zjavné úsilie, práve naopak pokojne bez boja a nátlaku, spoznávame, čo v tom chorom mieste naozaj je, aké to je si naozaj pripustiť cítiť tie nepríjemné pocity, až nakoniec zistíme, že za tým nepríjemným je niečo pekné, čo tam vždy bolo, len naše nepochopenie a neprijatie urobilo z toho miesta démona.

Teraz si to predstavme v kolobehu nášho života odmalička, kedy sme konali spontánne a prijímali názory ostatných bez výhrad. Veľa krát nám rodičia alebo okolie nepodali vysvetlenie prečo považujú naše konanie za dobré alebo zlé. Napríklad povedali “Toto nerob, lebo sa to nepatrí“ alebo „Ty si zlý chlapec, toto dobrí chlapci nerobia“ A my bez toho, aby sme pochopili podstatu nášho konania, sme si zakázali prejavovať nejakú časť svojho ja alebo prejavovať určitú emóciu, lebo je pokladaná za zlú. Takto sme sa postupne stávali neslobodnými a potlačovali sami seba. No a potom môže prísť v určitom období duševná choroba, ktorou nám naše bytie dáva najavo, že už má dosť neslobody a vyhadzuje nám naše nespracované veci pred oči, aby sme sa nimi zaoberali. Ako hovorím, nie je to nič príjemné, ale je to oslobodzujúce a potrebné. Jediná cesta, ako to zvládnuť je pokora a vedieť si pripustiť aj ten najhorší scenár, ktorý máme v hlave. Napríklad mám pocit, že to na mňa zase ide a že sa zbláznim. Dobre, pustím to uvoľním sa, nech sa teda zbláznim. Na naše prekvapenie zistíme, že sme sa nezbláznili, ale práve naopak, oslobodili sme sa od nejakej predstavy, že sa musíme zblázniť Smile

Treba si začať zase kúsok po kúsku veriť, nie preto, aby sme ostatným dokázali, že máme pravdu, ale len tak, pre seba, pre svoj dobrý pocit. Dá sa to aj na úplných maličkostiach. Mám pocit, že toto sa dá urobiť aj ináč, ako je zaužívané? Ok, skúsim to a uvidím. Keď sa to nepodarí nič sa nedeje, proste sa učím počúvať sám seba. Alebo mám pocit, že mám niečo povedať, čo možno ostatní nepríjmu? Ok, skúsim to a uvidím, veď majú právo to neprijať a to akým spôsobom to dajú najavo, je ich osobná vec. Tu sa dostávam k tomu, že to ako nás prijímajú ostatní ľudia, vo veľkej miere záleží od toho, ako prijímame sami seba. Vidím to napríklad aj na sebe. Pokiaľ o niečom hovorím už dopredu so strachom, že to je „divné“, ostatní ľudia to aj tak zoberú a s pravdepodobnosťou to nepríjmu. Pokiaľ ale budem o tom hovoriť s pocitom, že to je pre mňa normálne, ostatní ľudia to s veľkou pravdepodobnosťou príjmu. Vidím to aj na ľuďoch, ktorí patria z dnešného hľadiska do skupín, ktoré sú v spoločnosti menej tolerované, ako napríklad rómovia alebo gayovia. Veľakrát som videl, že akonáhle človek dokáže otvorene hovoriť o svojich „slabých“ stránkach, ostatní ľudia ich bez výhrady prijímajú. Určite, keď človek povie, že má schizofréniu, budú naňho ostatní rozpačito pozerať, lebo je to niečo nové, s čím väčšina nemá skúsenosti. No to aký si k nemu urobia vzťah bude závisieť od toho ako sa on sám vysporiada s rozpačitými pohľadmi a reakciami. Keď im dá najavo, že všetko je v pohode, nie je treba z toho robiť rozruch, ostatní si tiež vydýchnu.

Priznám sa, že takýto dlhý súvislý text som nenapísal ani na diplomovke, jednoducho, táto téma je mi blízka, nakoľko mám s ňou aj osobné skúsenosti. Dúfam, že tento príspevok bol užitočný aj pre vás, mne priniesol úžitok jednak v podobe radosti, že som sa odhodlal ho napísať a jednak počas jeho písania som sám niektoré veci lepšie pochopil. Páči sa mi aj Palov nápad, zorganizovať skupinu, kde by sa ľudia stretávali, mohli zdieľať svoje skúsenosti a vzájomne sa podporovali. Síce nie som stály člen, ale keby sa niečo také zorganizovalo, s vašim dovolením by som sa rád pridal Smile

Prajem vám všetko dobré
Jakub
Kubick
Kubick
Nový člen
Nový člen

Počet príspevkov : 12
Reputácia Reputácia : 3
Dátum registrácie : 27.03.2015

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

Návrat hore Goto down

Schizofrénia ako okno do druhej reality - časť 2. Empty Re: Schizofrénia ako okno do druhej reality - časť 2.

Odoslať  Tuto za Po 5 marec 2018 - 15:40

Ahoj Kubick!
Prečítal som si Tvoj pekný aj dlhší príspevok. Je to zaujímavé, že máš skúsenosť ohľadom východných náuk. Zaujalo ma to práve preto, že v začiatkoch ochorenia nám terapeuti spomínali, aby sme sa skôr vyhýbali rôznym "náukám" v chápaní ezoteriky, mystična a podobne. Jednoducho, že je to otázne z dôvodu pohoršenia ochorenia.

Isteže môžeš s nami byť a zdielať s nami rôzne osudy. Cenný býva každý príspevok zameraný nielen na podporu, ktorá pomáha.

S pozdravom Tuto

_________________
facebook: "Byť normálnym je čoraz viac nenormálne."
Tuto
Tuto
V.I.P. Inventár
V.I.P. Inventár

Počet príspevkov : 4512
Reputácia Reputácia : 488
Dátum registrácie : 19.09.2010
Bydlisko Bydlisko : Západ Slovenska

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza: F25.0
Súčasná medikácia Súčasná medikácia: Amisulprid, Haloperidol (aj depot), Akineton (aj depot), Alventa, Lithium, Gerodorm (podľa potreby),

Návrat hore Goto down

Schizofrénia ako okno do druhej reality - časť 2. Empty Re: Schizofrénia ako okno do druhej reality - časť 2.

Odoslať  Kubick za St 7 marec 2018 - 9:38

Ahoj Tuto,

ďakujem za pekné prijatie a komentár Smile

Ako píšeš, celkom chápem postoj lekárov k duchovným náukam,
určite sa stretli veľakrát s ľuďmi, ktorí ich presviedčali o tom, že takto svet nefunguje a funguje ináč.
Otázne je, či títo ľudia naozaj pochopili zmysel toho, čo sa dozvedeli a či vlastne to aj naozaj žili.
Áno, duchovno je pre našu západnú kultúru stále niečo nové a ľudia sa učia porozumieť, čo vlastne duchovno znamená.

Odhliadnúc od toho, že človek môže pri hľadaní pravdy naraziť na množstvo skreslení, dôležité je, aby to, čomu verí aj reálne pretransformoval do života. Sám som si prešiel fázou, kedy som doslova hltal rôzne učenia, no potom som sa začal pýtať sám seba, ako mi reálne pomáhajú v živote. Zistil som, že najviac, čo mi pomáha je pracovať so svojimi pocitmi a emóciami, sledovať ako každodenné situácie vplývajú na moje prežívanie a pochopiť prečo som zareagoval na danú situáciu práve týmto spôsobom. Vidím, že to mi pomáha zmeniť moje správanie a pohľad k lepšiemu, čo pre mňa znamená, že sa so situáciami viem lepšie vyrovnať, viac rozumiem sebe aj ostatným ľuďom, viac chápem životu, prečo zažívam práve takéto situácie a ako to môžem zmeniť. Čo som opísal, by sa vlastne dalo zhrnúť do pravdy, o ktorej hovorí stále viac ľudí a tou je, že človek si tvorí vlastnú realitu. Koľko ľudí sa to snaží pochopiť naozaj do hĺbky je otázne, lebo to zahŕňa pozrieť sa do seba, aké máme v sebe nevyriešené veci a ich riešenie je veľakrát nepríjemný a bolestivý proces. Keďže mám rád autá, opäť by som to prirovnal k robeniu vodičáku. Človek si síce môže prečitať ako sa auto šoféruje, aké sú predpisy, no reálne sa naučí šoférovať, až keď sadne za volant a vyskúša to. A to sa nezaobíde bez toho, aby mu to zo začiatku skapíňalo, spôsoboval rôzne dopravné situácie a zažíval kopec stresu. Tak si predstavujem, že na podobnom princípe funguje celý život.

Čo sa týka duchovných naúk, určite v nich vidím zmysel, no pre mňa je duchovný každý jeden pocit, každý vnem, ktorý zažívam, lebo skrz ne sa spájam so svojou duchovnou, nehmotnou podstatou, ktorú naša kultúra nazýva Duša. Myslím si, že keď človek chce začať duchovne žiť, jediné čo stačí je začať prežívať plnohodnotne každý deň so všetkými príjemnými a nepríjemnými pocitmi, a tie ho postupne dovedú k Vyšším pravdám, o ktorých hovoria aj mnohé učenia.

Prajem všetkým pekný deň
Jakub
Kubick
Kubick
Nový člen
Nový člen

Počet príspevkov : 12
Reputácia Reputácia : 3
Dátum registrácie : 27.03.2015

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

Návrat hore Goto down

Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Môžete odpovedať na témy v tomto fóre.