pre Veroni

Ahojte potrebujem sa zdôveriť, niekomu kto mi porozumie.
Ale pekne po poriadku.
Pred cca 10rokmi som sa zoznámila s otcom môjho teraz 8.5rocneho syna.
Otehotnela som veľmi skoro, ešte sme sa nestihli ani poriadne spoznať...
Do otehotnenia bolo všetko fajn, potom nastalo peklo.
Bola som tyrana fyzicky aj psychicky. V 2012 som našla silu v sebe a odišla. Do dnes mi robí problémy, posledný výstup koncom marca, spustil niečo v mojej psychike za co sa obvinujem a hanbím.
Po tom cirkuse som čakala že opadne stres, že sa telo všetko uvoľní, nestalo sa tak.Rano som sa zobudila vadilo mi svetlo, hluk mala som hrôzostrašnu depersonalizáciu, to je niečo šialené. Chodila som ako opyta, narážal a do všetkého, na zvracanie mi bolo, elektrina v tele, trpnutie, vypqdavalo mi zorné pole, tri dni boli hrozne kritické, mala som pocit že zosaliem. Okamžite som kontaktovala psychiatricku. V2013som bola liečena na chronicky stres s depresivnym ladenim rok arketis. Termin som mala teraz 26.4 odišla som s tianeptin mylan, diagnóza f43. 0ale proste ja mam pocit ze sa mi v psychike niečo úplne posralo a od vtedy som to neni ja. Tieto AD mi zhoršili úzkostí a mení sa mi nálada každu chvíľu, síce fyzické prejavy ustúpili ale psychicky som mimo. Podľa mňa mi prepukla nejaká psychóza, fu neviem. Hrozný strach mam že stratím úplne kontrolu nad sebou. Všetkého som sa začala báť, lakat sa. Cítim ze niečo je nenávratne inak, neviem to lepšie vysvetliť.
Pekný večer

Hm, tu si tuším píšu len stálice. To sa fakt nik nenájde na odpoveď môjho príspevku?

Ahoj Veroni!
Napísať môžem len toľko, že je aspoň dobré, že tieto záležitosti okolo psychického stavu máš najmä v svojom vnútri a príliš sa to nederie do správania alebo podobne. Či sa jedná o psychózu neviem, ale vidím v tom z časti fóbiu a depresiu v zvláštnej zmesi. Na druhej strane sa ani zďaleka necítim na to, aby som Ti určoval nejakú diagnózu. K Tvojmu prospechu je aj to, že si pekne napísala svoj príspevok tu na fóre ohľadom Tvojho trápenia. Taktiež vieš dokážeš odpozorovať na sebe prípadnú zmenu, či už k horšiemu, alebo k lepšiemu, čo Ti vlastne dáva lepšiu perspektívu v prípade liečby, či už medikamentóznej, alebo zmiešaním rôznych terapií. Osobne žiadnu prevratnú radu nemám, možno len zahlásenie sa na stacionár, ktorý by Ti psychiater mohol doporučiť.

S pozdravom a želaním skorého zlepšenia stavu, Tuto

Tuto ďakujem za odpoveď.
Vôbec som to nemyslela, že mi tu niekto stanoví diagnózu...
Skôr či niekto nemal podobnú skúsenosť na začiatku svojho ochorenia.
Bohužiaľ lieky mi vôbec nesadli... Vracanie, brutálne tocaky.
Zajtra idem znova za dr, tie lieky mi vôbec nesadli.
Proste mám obrovský strach že sa prestanem kontrolovať, že stratím nad sebou kontrolu, niečo sa zmenilo v psychike, len je to veľmi ťažké opísať čo.
Jednak som zostala paf z tej depersonalizácie a považujem to za najhorši zážitok v živote, tak si živím strach aj tým...
Stále mám neistu chôdzu a žalúdok na vode.
Po tom co sa stalo som zostala úplne rozorvana.
Absolútne nevidím východisko a zažívam totálnu prázdnotu.
Ako tebe začalo ochorenie?
Ďakujem

Veroni napísal:Ahojte potrebujem sa zdôveriť, niekomu kto mi porozumie.
Ale pekne po poriadku.
Pred cca 10rokmi som sa zoznámila s otcom môjho teraz 8.5rocneho syna.
Otehotnela som veľmi skoro, ešte sme sa nestihli ani poriadne spoznať...
Do otehotnenia bolo všetko fajn, potom nastalo peklo.
Bola som tyrana fyzicky aj psychicky. V 2012 som našla silu v sebe a odišla. Do dnes mi robí problémy, posledný výstup koncom marca, spustil niečo v mojej psychike za co sa obvinujem a hanbím.
Po tom cirkuse som čakala že opadne stres, že sa telo všetko uvoľní, nestalo sa tak.Rano som sa zobudila vadilo mi svetlo, hluk mala som hrôzostrašnu depersonalizáciu, to je niečo šialené. Chodila som ako opyta, narážal a do všetkého, na zvracanie mi bolo, elektrina v tele, trpnutie, vypqdavalo mi zorné pole, tri dni boli hrozne kritické, mala som pocit že zosaliem. Okamžite som kontaktovala psychiatricku. V2013som bola liečena na chronicky stres s depresivnym ladenim rok arketis. Termin som mala teraz 26.4 odišla som s tianeptin mylan, diagnóza f43. 0ale proste ja mam pocit ze sa mi v psychike niečo úplne posralo  a od vtedy som to neni ja. Tieto AD mi zhoršili úzkostí a mení sa mi nálada každu chvíľu, síce fyzické prejavy ustúpili ale psychicky som mimo. Podľa mňa mi prepukla nejaká psychóza, fu neviem. Hrozný strach mam že stratím úplne kontrolu nad sebou. Všetkého som sa začala báť, lakat sa. Cítim ze niečo je nenávratne inak, neviem to lepšie vysvetliť.
Pekný večer

@Veroni ahoj,

tiez som tu nova a vnimam, ze tu sa tak casto na prispevky nereaguje, ako na nejakom aktivnom velkom fore. Sme tu skupina ludi, ktori maju problemy sami so sebou a pokusaju sa zit alebo prezit a preto mozno nie kazdy je schopny adekvatne a v momente reagovat a tak zrejme radsej nenapise nic. Tiez mi bolo luto, ked mi nik obratom neodpisoval, pretoze som sa citila velmi sama a moc som sa nemala komu zdoverit. Ale to uz preslo. Sem-tam sem nakuknem a pozriem, co je nove. Na Zello si zatial, samozrejme, este netrufam. Nepoznam tu nikoho.
Zrejme to tu tych ludi najviac spaja.
Veroni, lahke si to nemala, ako citam, ale rady ti davat nebudem. Sama som to mala posledne dni velmi pestre - vykyvy nalad, depky, nespavost, apatia atd.... Asi pred cca mesiacom som dostala novu diagnozu a zmenu liekov. Vzdy som reagovala na zmeny relativne dobre, priblizne tyzden trvali vedlajsie priznaky, ak vobec. V tomto pripade mam ale pocit, ze mam lieky zrejme nespravne nastavene. Neustale tocenie hlavy, vytretost, vygumovanost, napuchnutost, osprostelost, akoby som mala v hlave zastrete. A je to uz mesiac. Zacinam sa citit ako Zombie. Snazim sa obmedzovat stravu, jem az poobede, lebo kvoli liekom mam vysoky apetit. Jem vacsinou len zeleninu a ovocie, obcas zhresim, ked neodolam, ale toto nie som ja. Som sice utlmena, ale az prilis. Takto sa nemozem vratit spat do akejkolvek prace. Je mi do placu a napriek liekom pri tychto riadkoch chytam strasne stavy. A teraz si vravim: co je lepsie? Zit v hypomanii s obcasnymi bludmi a byt skorostastna alebo byt osprostena... a vlastne ani neviem, ci som v tomto momente stastna alebo nestastna. Necitim nic, akoby zo mna vyrvali dusu, srdce, vsetko zive... Mam zasrany vytrety stav. Mam chut zmenit psychiatra. A zacinam im nedoverovat.
A este jedna vec, uz vyse mesiaca spavam asi tak max 4 hodiny denne, niekedy len 2, alebo vobec. Vecer nemozem zaspat, zaspavam nadranom, ked si slahnem bromazepam, alebo, ked uz odpadnem na mieste. Rano sa sice budim ako troska, ale cez den necitim unavu. Oci vystipane, ksicht opuchnuty, myslenie spomalene... si vravim, ze je zabava zit....
V kazdom pripade sa, Veroni, drz a mozno skus aj ineho psychiatra. Ja osobne to mam v plane. A ak sa budes citis osamelo, kludne napis spravu. Tiez sa citim sama.
Maj sa pekne

Ahoj Veroni.

Mrzí ma veľmi Tvoja ťažká životná skúsenosť. Napadlo mi, že ak si mala silnú depersonalizáciu, možno v súbehu s tým teraz prežívaš často aj derealizáciu, čo je niečo podobné, podobá sa to zahmlenému vnímaniu, meniacemu sa priestoru (resp. ozvláštnené vnímanie hĺbky priestoru), nemožnosť sa sústrediť a byť vo svojej koži. V súbehu s depersonalizáciou, kde ide o odcudzenie sa sebe samej, tak to môže vytvárať celkový "klinický obraz", aký popisuješ, teda "že sa niečo v Tebe zásadného zmenilo, no nevieš presne čo". Tento pocit zásadnej, no neurčitej zmeny, myslím, nie je psychotický - väčšinou totiž začínajúce psychózy nastupujú zmenou alebo zmenami, ktorá alebo ktoré nie sú pre daného človeka, ktorý ich prežíva, povšimnuteľné, skrátka si ich neuvedomuje. Ale bývajú aj výnimky veru. Napr. ja sa liečim od jesene 2005 a niekedy v roku 2006 už za liečby som mal akési pocity, že sa niečo zásadného zmenilo. Necítil som to v sebe, ale mimo seba, dokonca niekde na opačnom konci zemegule a prepájal som si to so sebou, že to nejak so mnou súvisí. Ty to môžeš cítiť zase v spojitosti so sebou samou, a nie v exteriéri. No myslím si osobne, že to celkovo asi psychotické ešte nie je. Na druhej strane závažné a ťažké na prežívanie to určite je a vyžaduje si Tvoj stav liečbu. V tejto súvislosti som rád, že spolupracuješ s lekárom, veď koniec koncov si písala, že si psychiatričku okamžite kontaktovala Ty sama. To bolo dobré rozhodnutie.

Celkovo sa Ti v psychike, myslím, pokašlalo, práve to, že si v súčasnosti v dôsledky traumy/stresu úzkostnou osobnosťou (lakáš sa, prežívaš veci napäto, úzkostne, so strachom). Možno to má aj somatické prejavy, čo je pri úzkostiach velice bežné, teda najmä preháňanie na wecku, alebo naopak vracanie, alebo dýchavičnosť, búšenie srdca, potenie, bolesti hlavy, očí, bolesti brucha, dokonca chrbta a kĺbov. Tvoja diagnóza je naozaj poruchou adaptácie na prežitú traumu, dobrou správou, ktorá sa, myslím, spája s týmto typom diagnózy, je, že Tvoja osobnosť sa úzkostnou nestala natrvalo. Vhodnou terapiou (lieky, psychológ, životospráva, pohyb, psychohygiena, denníček) máš v rukách, Veroni, obrovský potenciál vyslovene sa vyzdravieť. Teraz to máš veľmi ťažké, ale v určitom časovom horizonte sa Ti veci môžu touto vymenovanou viaczložkovou terapiou zlepšovať až tak, že už Tvoja osobnosť nebude úzkostnou, zase to budeš Ty ako predtým a na prežitú traumu sa mentálne adaptuješ

Želám Ti k tomuto, aby si predstavený potenciálny úspech pri úzdrave postupne dosiahla, Veroni.
Držím palce.

Ahojte ďakujem všetkým veľmi pekne za odpovede postupne odpíšem
Bola som dnes u novej psychiatricky úplne iné lieky, bavila sa na rovinu so mnou.
Ťažká post traumaticka stresova porucha
Na to sa nabalila somatoformna porucha
Ťažká depresia
Rozhadzana som úplne.
Nevládzem viac napísať.
Držte sa všetci zatiaľ.
A ďakujem ešte raz idwm spať

Ahoj Veroni!
O mojich záležitostiach sa môže dočítať TU.

Inak mne sa psychóza začala depresiou a to už v 16-tich rokoch, kedy som aj bol prvý raz hospitalizovaný. Čiastočne som to doktorom neuľahčoval, a keď som si uvedomil, že som seriózne chorý, nabalilo sa to na mňa. Ak máš záujem prečítaj si kauzu, v ktorej tieto "veci" popisujem.

Pohodu do týchto dní Ti praje Tuto

Veď práve to škoda, že väčšina chorôb sa začína z depresií. Depresia je najväčšie svinstvo... Tam to zvyčajne niekde začína a časom sa to rozkonáruje do neskutočných bludov. U mňa to nebolo aspoň také akčné a obišlo sa až na elektoršoky a tabletiek bez psychiatrických vychytávok.

Ahojte ľudkovia
Prvý krát po mesiaci som sa relatívne dobre vyspala nakoniec mi stačila polovica z 1.5mg lexacu.
Tocaky mám stále, raz viac ráz menej, oči ma neskutočne bolia (mám nábeh na glaukóm, presne hraničný tlak ocny)
Plastický dermografizmus mám neskutočne zvýraznený...
Som pn
Lexaurin slušne prekryl úzkosť, dávam si len polku tabletky kým nenabehnu ad.
@Ahoj Tuto
Čítala som tvoj príbeh, veľmi sa mi páči štýl písania, je tam cítiť aj náhľad aj humor nad tým všetkým, aj keď to musí byť ťažké. Nerozmýšľal si že by si spravil web stránku a priblížil svoje ochorenie formou príbehu?Nadanie na písanie máš.

@ahoj Matej
Ďakujem za obsiahly komentár
Áno, zatiaľ sa mi zdá, že presne vnímam a snažím sa psychiatricke opísať čo sa mení, čo je inak aj keď popísať tie odchýlky slovne je niekedy problematické, prvý krát som v takejto situácii.. Proste si to uvedomujem, že som v prdeli

Veroni napísal:  Proste si to uvedomujem, že som v prdeli

V súvislosti s Tvojím vyjadrením mi napadla jedna múdrosť, ktorá bola zdieľaná na sociálnej sieti:

"Pozitívny človek je ten, ktorý keď ho pošlete do prdele, tak sa odtiaľ vráti opálený, zrelaxovaný a s magnetkami."

Budem Ti, Veroni, držať moc palce, aby si takým človekom bola, teda myslím to prenesene ako človekom, ktorý sa podíva na svoje možnosti vyzdravieť. Tie šance sú vysoké a zas Ti bude raz dobre, moc Ti to prajem. Ešte bojuješ a máš to ťažké, no dni idú a veci sa pohnú aj v Tvojom psychične, ako aj v živote. Je paráda, že máš trefnejšiu diagnózu a že Ti teraz nabiehajú antidepresíva do mozgu. Ten mozog má svoje autoregulačné mechanizmy, ktoré neprepustia do vnútorného systému len tak ledačo, preto kým sa antidepresívum etabluje na patričných lokalitách v ňom, tak to mozgu chvíľu trvá. Som rád, že si si teraz sadla s novou lekárkou lepšie. Tým je splnená akási prvá podmienka perspektívnej a úspešnej liečby, aspoň teda obvykle. Takže palec hore.

Veroni, všetko dobré! Zostávam Ti fandiť.