Poradte mi, prosim

Dobry den, prosim o radu. Pred cca troma rokmi si kamaratka zacala "ulietat" na platonickej laske. Hoci mi tvrdila, ze o jej laske vie cela ulica, neriesila som to, pomahalo jej to zit. Lenze postupne sa pridavali nove info typu, ze s dotycnym (a potom aj s jeho zenou a jej kamaratkami) komunikuju cez facebook fotkami a laska sa zmenila na prenasledovanie. Jej osudovy muz ju podla nej nechava sledovat taxikmi, lebo je nou posadnuty a kazdym dnom je do tohto komplotu zapojenych coraz viac ludi z jej okolia. Najnovsie sa jej vsetci vysmievaju cez socialne siete a sleduju ju a bola to cele hra ako ju znemoznit. Posledne dva tyzdne so mnou uz o nicom inom nerozprava. Presvedcili sme ju, aby isla k psychiatricke (pred tyzdnom). Ta jej predpisala olanzapin a kamaratka tvrdi, ze jej psychiatricka povedala, ze "ho nemusi brat,ved dcery to nezistia". A takisto, ze su veci medzi nebom a zemou a nebude jej brat toto potesenie.... Psychiatricka rodinu, co bola s nou neoslovila, ani im nic o stave ich pribuznej nepovedala. Kamaratka tvrdi, ze si prve lieky dala, ale ja sa bojim, aby ich neprestala uzivat, lebo kazdym dnom sa jej virtualny svet rozsiruje o novych zapojenych ludi. Poradte mi prosim, ako vas blizki presvedcili, ze mate brat lieky a tiez, ako doslo k tomu, ze ste si prispustili, ze ste chori? Nechcem totiz na nu prilis tlacit, aby lieky brala, pretoze sa bojim, ze urobi pravy opak. Zaroven mam vsak pocit, ze ju musim motivovat, aby ich brala. Je tom moja najlepsia kamaratka a momentalne som v stave, ze sa bojim jej cokolvek povedat,aby som sa neocitla v nepriatelskom tabore s tymi, co ju prenasleduju. Budem vdacna za kazdu radu, i.

Ahoj Ingrid,
vzhľadom na to čo píšeš mi pripadá, že psychiatrička správne usúdila ohľadom liekov, teda nasadenie neuroleptika. Čo sa týka pravidelného užívania liekov, žiaľ je pomerne častým javom, že psychiatrickí pacienti zo začiatku majú problematickejšie brať lieky a vôbec uznať, že sú takto chorí. Tým však premrhajú šancu na ľahší priebeh ochorenia. U mňa to bolo asi tak, že som si bol vedomý, že mi niečo je už v 16 rokoch, ale v nemocnici mi nevystihli diagnózu a to hneď na dva krát (1.depresia, 2.bipolárka), z čoho vyplynulo, že som nemal tie správne lieky, vlastne až po rokoch. Ohľadom kamarátky asi toľko, že by bolo možno vhodné preliečenie, kde by poprípade sa mohla zapájať aj do terapií aj edukácie ohľadom ochorenia. Sám doporučujem Veľké Zálužie, kde je poskytovaná primeraná starostlivosť a optimálne terapie.

S pozdravom Tuto

S tým pripustením choroby je to ťažké, osoba, ktorá dané zážitky prežíva tak berie to ako skutočnú realitu a nevyhovorí to nikto. Sám som sa s tým ešte celkom nevyrovnal po dvojmesačnej hospitalizácii, ale viem, že isté vecí nie sú pravda, lebo za tie 3 týždne som prišiel do kontaktu už s pár ľuďmi, ktorých som mal na blackliste... Dosť som sa čudoval, aké bludy dal som si do hlavy, lebo komunikácia bola pomerne normálna. Lieky sú na tej diagnóze najťažšie, aj lekári upozorňovali rodičov na to, že s tým sa ešte užije.

Ahoj kimi2028!
Vítam Ťa na fóre! Schizofrénne poruchy sú sami o sebe dosť zvláštne. Uznanie, že skutočne choroba vo mne je a práve taká mi trvalo pomerne dlho. Na druhej strane, cítil som sa o čosi lepšie bez tohoto uvedomenia. Bola to však pomerne nepríjemná skúsenosť.

Každopádne Ti prajem, aby Ti lieky zaberali a bol si dlhodobo fit.
S pozdravom Tuto

Veľmi pekne ďakujem Tuto za pekné privítanie. Veru aj pre mňa je to tiež zlá skúsenosť. Koniec koncov strávil som pre mňa nekonečné 2 mesiace v nemocnici. Poučil som sa z toho aspoň do budúcnosti. Lieky sú v poriadku, ale som zvedavý, že ako dlho vydržím byť takto disciplinovaný s ich braním, lebo už 2 mesiace mám sa skvelo.

ahoj @kimi2028

tez ta tu vitam a vela pokoja pri citani fora

na pociatku mojej choroby som ani len nemal v umysle vynehavat davky ci ich nebrat,skorej mi nezaberali ale to kvoli trave ci nadmernemu chlastaniu,bol som cez 10 krat pocas 10 rokov hospitalizovany v nemocnici vecsinou v pezinku,kazdy rok na jar az raz som si to zhrnul vsetko do kopy a svojej psychiatricke povedal ci by mi mohla naordinovat lieky na spanie,totiz zle mi bolo najme s narastajucimi sa nocami v ktorich som bol nieco ako zombie,a nedokazal zaspat,
od tedy co mam za dve dlane pirulky ,uz cca piaty rok skacem dva metre do vysky od radosti a poberam inv.dochodok,asi tak,mne to zombie trvalo 1/10 zivota ktoru som tak zbytocne premarnil vylihovanim,

verim ze si navyknes na medikaciu a vydrzis do uplnej stabilizacii,bodaj by trvala omnoho menej ako mne,kazdy mame svoju diagnozu a kazdy sa sprava inak,
maj sa a tesim sa na dalsie tvoje prispevky

fajny