Samota kde nie je nič

Ahojte,
K tomuto co teraz napisem ma tak trochu "naviedla" Helenka(na zellu)Chcel som si mysliet,ze takato samota sa ma netyka,ale opak je pravdou...
Vratim sa trochu do minulosti,ale nie vela...Ked tak hodnotim moj "zivot" v PP:V zaciatkoch ochorenia som v podstate postupne stracal aj tych par ludi co som mal.Ked sa mi ochorenie uz dobre rozbiehalo a zahustovalo,mal som v podstate dvoch ludi: mamu a najlepsieho kamosa.Paneboze,ked si spatne uvedomujem kolko som toho mame narozpraval(Matej,asi poznas...),hnusim sa sam sebe,ved som ju mohol naozaj dohnat na psychiatriu este skor ako mna sa sameho.Moj najlepsi kamos- Miro so mnou vychodil skolku a celu zakladnu skolu.Nase cesty sa rozisli az ked on odisiel na gympel v KK a ja zase iny gympel(PP)Mam ho velmi rad,lebo sa na mna(narozdiel od inych)nevyflakol ani ked bolo uz horsie a ani ked uz bolo ozaj zle...Navstevoval ma aj na hospitalizaciach.Beriem ho ako svojho surodenca.
V sucasnosti je situacia taka,ze mamu uz obtazovat nemozem a nemienim(a predsa vcera som zas...)a co sa tyka Mira,ten je uz vyse roka (chvalabohu)stastne zenaty,takze z pochopitelnych pricin sa uz velmi neda...
Pred vyse dvoma rokmi som sa prestahoval k strykovi do LV.Stryko je hlboko(niekedy az fanaticky) veriaci a aj z tohto dovodu sa veci u mna maju tak ako sa maju.Moje "povolenie" prist do LV bolo vymodlene.Ja osobne verim,ze ma sem zavolal Boh.Ester- znovu Ta upozornujem,ze nepatrim do "strykovej cirkvi".Ja som veriaci tiez,LENZE s podstatnymi vyhradami!Niecomu verim a niecomu neverim...
Od zaciatku sa zufalo snazim zapasovat sa medzi veriacich priatelov mojho stryka.Je pravda ze mi vsemozne pomahaju a vychadzaju v ustrety,lenze to vobec neznamena ze by mi rozumeli.Maju sporadicke informacie,a teda nemozu vediet co vlastne so mnou je alebo nie je...
Takymto nejakym sposobom som sa dostal k najnovsiemu kamaratovi.Zial,zil a zije uplne odlisny zivot ako ja.Je zdravy,uspesny a hlavne uplne veriaci.Neveri mi,ked sa mu snazim vysvetlit to alebo ono ohladom seba.Uplne pochopitelne...
So strykom nemam vobec dobry vztah.Zo zaciatku to bolo este v pohode,ale momentalne sa tesim na kazdy jeden den,ked nemusim byt s nim.Je to velmi dobry chlap,ale je 2x taky stary ako ja,strasne tvrdohlavy,az priliz jednoducheho zmyslania.Najviac ma hneva,ze mi vobec nerozumie.Mozem mu rozpravat aj 200x podstatne informacie o mne- On si nedokaze zafixovat ani len nazov diagnozy.Ma evidentne problemy s pamatou(aj lekarsky vysetrene,bez pozitivneho nalezu)Nerozumie,je na mna zbytocne tvrdy(napr.stale mi vyhadzuje na oci,ze sa burim proti Bohu,lebo nenavidim uradne a statne autority a podla Biblie,ked nenavidite "vrchnosti" a nemienite sa podriadit,idete proti Bohu,lebo ten je nad vsetkym...)Tazko s nim je...A ked k tomu pridam faktor Michal,tak je este horsie...
Takze nepatrim vlastne nikde,len SEM.Nie som veriaci,ani neveriaci.Som samotar ktory nechce byt sam ale aj samotar ktory potrebuje byt sam a hlavne nedokazem dlhodobejsie zniest druhych,o sebe radsej pomlcim...

A preco "Samota kde nie je nic"?Lebo ja nemam uz ani sam seba,kdekolvek pridem,tam ludia zmyslaju uplne inak ako ja(roboty,brigady,dokonca moja rodina)...A najhorsie je ze v mojej samote chyba Bozia pritomnost,vecny zdroj nadeje a lasky....

Ahoj, Michal,

aj ja som voľakedy prežíval podobné pocity. Nazval by som to "zúfalosť". Ja som sa hrozne hneval na Pána Boha, nariekal som, že na tento svet sa ani neoplatí narodiť, že je tu viac utrpenia, ako niečoho príjemného. Hovoril som doma, že som hnusná sviňa a pod. Matej to raz vyjadril slovami: "Cítiš sa mizerne z toho, že sa cítiš mizerne." Áno, mal som ťažké stavy - rozrušenosť, vystresovanosť, depresia, nespavosť a dokonca ma neskutočne trápil jeden telesný zdravotný problém. (teraz to s tým problémom je lepšie, lieči sa to, a nádejam sa, že tak bude aj naďalej). No a keď na mňa prišli tieto ťažké stavy, bolo mi ešte horšie z toho, že to tak je, smútil som, že som až taký chorý. Bol som nešťastný z tej choroby a z tej mojej životnej situácie - napr. že ani nikam nemôžem cestovať na výlet, lebo všade mimo domu mám strašné stresy. Že len sedím doma. Že mávam strašnú pasivitu a v tedy sa mi celý deň nechce robiť vôbec nič. A aj z toho, že nemám priateľku, a že pri takej chorobe si ju pravdepodobne nikdy nenájdem.

Samozrejme, že všelijaká tá pasivita, rozrušenosť, a pod. u mňa býva aj teraz. Ale tak, ako vtedy, sa už na seba nehnevám.

Zamýšľam sa nad tým, čo by som Ti poradil.

Inak, ja som párkrát písal pani psychologičke do Poradne Nezábudka pri lige za duševné zdravie. Ona mi pomohla "zorientovať sa" v tých mojich stavoch. Uvádzam tu link:

https://www.dusevnezdravie.sk/internetova-poradna-2/

Čo by som Ti ja poradil? Z Tvojich príspevkov mám pocit, že NEMAS RAD SAM SEBA. Presne tak to bolo aj u mňa. A ako to napraviť? Posnažiť sa MAT RAD SAMEHO SEBA. (To mi raz radil aj môj MUDr. Povedal mi: "Treba sa milovať."   (však to znie trochu smiešne   ) A hneď na to dodal: "Treba sa ľúbiť.")

Myslím si, že zmeniť tú NENAVIST voči samému sebe na LASKU k samému sebe, sa dá, no nie hneď, ale postupne. Ja sám som tým prešiel. Aj som pred pár rokmi písal sem na fórum pesimistické príspevky. LASKU k sebe sa dá "vypestovať". Začať treba tým, že si povieš: "SOM DOBRY CLOVEK!" Ono sa ani mne na začiatku nedarilo takú myšlienku prijať. Iba ked som mal elevovanejšiu náladu, dalo sa to, len keď prišla nejaká depresia, ako keby som sa priam rútil do priepasti.

Treba si asi pripustiť na začiatok myšlienku, ze si dobrý, len pre takúto psych. chrobu máš taky hnev voči samému sebe. Spomínal si, tuším, že Ťa trápi to, že fajčíš, a tým si ničíš zdravie. Veru aj ja by som mal výčitky z niečoho podobného. Ale aj napriek tomu si na začiatok povedz, že si DOBRY, a na takéto myšlienky sa dá zvyknúť si. Postupne. Býva to asi dlhšie obdobie. Skús sa na seba nehnevať. Ty si hodnotný človek, si snaživý, čítal som, že varíš, aj pracovať v Mochovciach si skúsil. Nemysli si, že si zlý. Skús byť k sebe zhovievavý. A ako sa naučiť byť k sebe takým? Myslím, že prvým krokom k tomu je aspoň si povedať: "skúsim byť k sebe zhovievavý, skúsim mať seba rád, treba sa máť rád."

Taká zhovievavosť k sebe sa asi dá "pestovať." Nepodarí sa to hneď, zo dňa na deň. Pravdepodobne bude dochádzať k pádom v podobe nenávisti voči samému sebe. Ale my všetci na fóre ti fandíme, lebo je vidieť, že si dobrý človek. Skús sa netrápiť tým, že sám si si na vine tomu, že sa cítiš zle, lebo sa "NESNAZIS", aby Ti bolo dobre. Veru, Ty sa snažíš. Aj ja som sa snažil, keď som bol v najhoršom. Aj ja som vedy mával pády do pocitov nešťastia. No to vôbec nie je pravda, ze sa "NESNAZIME." Keď nie sme šťastní, to nie je preto, že sa nesnažíme byť šťastní. To len v našej psychyke sa uložila tendencia zmýšľať depresívnejšie. Práveže tým, že sa niekedy cítime hrozne, sa prejavuje naša túžba žiť krásny život, tešiť sa z toho dobrého, čo na životnej púti stretávame. Máme pocit, že to DOBRE, po čom túžime, nemáme, a preto je nám zle. Cestou k lepším stavom je skúšať máť rád samého seba, no pritom byť pripravený na recidívu zlých stavov, a nebáť sa príliš tej prípadnej recidívy. Lebo to chce istý čas, kým sa to celkom dobre napraví. Pravdaže všetci mávame sklzy do depresívnejšieho zmýšľania. A aj zdraví ľudia.



Drž sa, Michal. Prajem Ti, aby si sa postupne cítil lepšie. Posielam chlapské objatie.  

Historik,bratku!
Velmi pekne dakujem ako za vyjadrenie sa tak aj za radu...:hug:
Vies,uznavam ze sebalaska je velmi dolezita ak nie najdolezitejsia ako pre nas,tak aj pre zdravych ludi.
Ostatne dva roky sa vlastne preorientovavam na krestanstvo(mozno si cital moje prispevky ohladom tohto)
Som vo velkom vnutornom rozpore,lebo krestanska vierouka(viera) kladie doraz na vsetko ine len nie na sebalasku.Podla mojich poznatkov je sebalaska nenormalne sebectvo.Ktokolvek ma opravte ak mate opacnu vedomost...
Ako vsak najst ten spravny pomer medzi sebalaskou a sebectvom??Podla mna je hranica medzi tymito dvomi velmi tenka...

Preco by preboha sebalaska bola sebectvo? (Ano, priznavam, ze som to tak kedysi tiez mavala, ale nie kvoli nabozenstvu, som ateistka.) A preco v krestanstve vsetci "mea culpa, mea maxima culpa", flageranti atd., atd.? Obdobie, ked som sa tvrdo nenavidela, je snad za mnou, a ze to boli sakra blbe casy!
Nenormalne sebectvo... To je o niecom inom... Nepochopim tieto trpitelske nabozenske zalezitosti...
Maj sa normalne, zdravo rad a basta. Dopraj si kazdy den nieco, co mas rad, venuj sa tomu, co Ta bavi, nezanedbavaj sa, chod si za svojimi snami. No dobre, ono sa to lahsie pise nez kona, ale na to mame nasich drahych psychologov, kamaratov (alebo len sami seba, potom sa treba doost posnazit), aby nam pomohli!
Love yourself today, cos you were born this way!

Trpitelske nabozenske zalezitosti?
Vesmir sa netoci ani okolo mna ani okolo Teba.Zit preto aby som bol stastny?
Ked raz skapem,tak nie preto ze ja chcem lebo toto alebo hento.Davat je ovela lepsie ako brat.Budem stastny ak dokazem pomoct,posluzit,ale nie sebe ale Bohu a druhym.O tom je krestanstvo a nie "trpitelske nabozenske zalezitosti".Nie som nijaky dobracisko,ale nebudem sa zameriavat na akesi vlastne stastie.Boh odmenuje tych,ktori sa zapru a nekonaju v prvom rade pre seba.

Michal napísal:Nie som nijaky dobracisko,ale nebudem sa zameriavat na akesi vlastne stastie.Boh odmenuje tych,ktori sa zapru a nekonaju v prvom rade pre seba.

Ahoj Michal,
z tohoto Tvojho výroku mi to pripadá, že Ty šťastie podmieňuješ vôľou Boha. Chceš byť šťastný, ale tak aby to bolo v súlade s náboženskou doktrínou. Vlastne, chceš byť šťastný až potom... Ne, ne, ne. Ak sa nezameriaš na prítomnosť, šťastie sa Ti prirodzene bude vzďaľovať. Nebodaj začneš vyhlasovať, čo po smrti, tešíš sa na Božie rozhodnutie, ktoré očakávaš vo forme raja, alebo pekla (...neviem či veríš očistec...). Nekop do vlastnej blaženosti Tu na Zemi a ak ho odopieraš tu, čo očakávaš v posmrtnom živote. (?) 

Snáď ukončím vtipom:

Veriaceho tonúceho človeka v mori zbadá plachetnica a chcú ho zachrániť.
On odmietne hodené koleso a zakričí "Nechajte ma, Boh ma zachráni!"
Plachetnica odpláva, veriaci tonúci sa modlí a zbadajú ho z vrtulníka.
Veriaci odmietne lanový rebrík a kričí "Boh ma zachráni"
Veriaci sa utopí, ide do raja a stretne Boha.
"Pane Bože. Prečo si ma nezachránil?"
Boh nato:
"Veď som Ti poslal plachetnicu aj vrtulník!"

Cau Tuto,
Spravne si pochopil,stastie podmienujem volou Boha.Boh chce,aby bol clovek stastny,lenze nie je to celkom zadarmo.Je to dar od Neho.Ak chce byt clovek naozaj stastny musi Mu uplne doverovat,zverit sa do Jeho laskavych ruk a prestat verit vo vlastne sily.
Pojem "nabozenska doktrina" mi pripada,ako keby viera v krestanskeho Boha bola suborom nejakych napisanych viet alebo dokonca niecim ako ze ked si farar v kostole rozprava nieco pre seba a nech si len rozprava...Ja uznavam jedine uprimnu vieru a Bibliu,nie nejake formality a akoze zboznost.Vsetka cest uprimnym krestanom,ktori chodia do kostola!Lenze to,ze sa niekto stavia do pozicie Bozieho prostrednika na Zemi je minimalne trufale...
Aj ja chcem byt uprimnym krestanom a nie "krestanom" ktory dba na nejake obrady,alebo pokrytec,ktory sice chodi do kostola ale nic viac.
Pokial viem,nie si veriaci.Predpokladam ze Ti,podobne ako Meret viera v Boha(alebo ako pises- nabozenstvo)pripadaju hlupe,mozno aj smiesne.Kiezby som sa v tomto mylil...
Dost ma teda udivuje,ze tu pises o viere(resp.o nabozenstve) a pritom sa pozeras na tuto problematiku zvonku.Dokonca mam dojem,ze pises o tom comu nielenze neveris,ale aj nerozumies.Viera v Boha neznamena drzat sa "nabozenskej doktriny".
Vtipkovanie v suvislosti s vierou/nevierou a v suvislosti s Bohom povazujem za vysmievanie sa...

Do "blazenosti" nekopem,lebo Boh mi ju da.Len treba verit bez vyhrad,a to je nesmierne tazke...

Osobne si myslím to, čo tu dávnejšie ktosi už písal. A síce, že máme prikázanie "Miluj svojho blížneho ako seba samého." Z tohto mi vyplýva, že aj my sami sa musíme mať v láske, inak by sme museli mať v neláske aj blížnych, pokiaľ by sa prikázanie neopravilo na znenie "Miluj svojho blížneho viac ako seba".

Čo sa týka hľadania svojho šťastia, súhlasím vlastne s Michalom. Momentálne sa sústredím na ani nie tak vlastné šťastie, ale skôr na "šťastie" v prenesenom zmysle slova, a síce pokoj, zmierenie so sebou, vyrovnanosť. V podstate aj tá známa knižka "Nasledovanie Krista" od Kempenského dosť rozoberá Michalov názor na hľadanie šťastia, pričom však odporúča ľuďom hľadať pokoj a mier s vlastnými myšlienkovými pochodmi. A tie sú, ako sa mi niekedy zdá, aj cennejšie než šťastie v podobe dosiahnutých cieľov alebo materiálnych statkov. Aj preto tá Kempenského kniha je takou akousi stredovekou verziou novodobého minimalistického životného štýlu. Minimalizmus tak trochu sleduje podobné úmysly totiž (oslobodenie sa, mier, životný pokoj).

Ale zas niekto môže nazvať na druhú stranu aj hľadanie životného pokoja hľadaním šťastia. Takže je to trochu relatívne, ako to chápať.

Pokoj a mier s Vami, priatelia.
M.

Velmi tazka tema...Da sa na nej poriadne rozhadat...A ja nemam zaujem hadat sa s niekym o zmysle zivota.
Som taky zacinajuci (mozno)krestan a aj skrze moje psychicke problemy a vnutorne tlaky robim chyby...Ale pre mna je proste neprijatelne ked sa niekto o viere v Boha vyjadruje v zmysle nejakeho svatuskarstva a uplne bez respektu...
Matej,dakujem Ti,ze si ma v tom nenechal sameho.Mam sa od Teba vela co ucit.Pokorne priznavam,ze moje postoje nie su nespravne ale miestami poriadne pokrutene.Na tomto musim zapracovat.Myslim,ze sebalasku naozaj treba,ale v rozumnej miere.Boh urcite nechce aby sme sa nenavideli.
Takze ci uz ste veriaci alebo neveriaci alebo niekde na pol ceste a pod.navrujem respektujme sa a hladajme u druheho veci,ktore nas spajaju nie rozdeluju.
Pekny a uspesny den prajem nasej Meretke,nasmu Tutovi,nasmu Historikovi,nasmu Matejovi a kazdemu kto co i "len" cita!

Presne tak, da sa o tom vsetkom krasne pohadat. Preto sa zdrzujem komentarov, bo mam na ani nie tak nabozenstvo, skor na krestanstvo veelmi nelichotivy nazor. A nechcem sa tu ani hadat, ani sa nikoho dotknut. Ale v principe suhlasim s Tutom.
Vdaka za prianie, Michal, oplacam