Sebanenavist

S tými cigaretami a rukou si pamätám, že to bol zvláštny výstrelok. Naposledy som to urobil tak pred 5-6 rokmi. Je to taký ukľudňujúci, bolestivý, ale aj povznášajúci pocit. Akoby som mal kontrolu na mojím organizmom. Napriek, tomu, že to dosť bolí, nemal som z toho zlé pocity. Skôr to pôsobilo uvoľňujúco s dôrazom na zvládnutie svojho tela. Robil som to výlučne v hypo/mánii a padlo mi to dobre, priam terapeuticky. S reálnym  sebepoškodzovaním to malo však len málo spoločné, viacmenej to bolo o dokázaní si primárnosti mysle nad telom. Ľudovo by som to označil ako "machrovanie". 

V súčasnosti už kruhové rany ani nevidieť. Stále neviem ako to hodnotiť... aj tak si myslím, že to bol len výstrelok, snáď skúška bolesti.

Ahoj Tuto,
zhasinanie cigariet o kozu som kedysi skusala tiez, resp. len raz skusila, ale nevydrzala som to a ostala som pri "starom dobrom osvedcenom" rezani. Nefajcim, to mi expriatel nechal cigarety a zapalovac, vraj aby ho to nelakalo. Teraz tomu uz fakt neverim a bohvie, co tym v skutocnosti sledoval. Nenavidim sa i za to, ze som si s tym *** zacala, pricom jemu slo len o peniaze. Som fakt blba, dalsi zarez do pekne hrubej a dlhej pomyselnej palice s nazvom "Preco sa musim nenavidiet". Zarez, no... Znie to ako symbolika, ale nie je.
Neviem, co so sebou, mozno som toto mala riesit u psychologicky od zaciatku. A nie pseudoproblemy... Koniec koncov, sebanenavist ma zabija a jedneho dna asi i zabije.

Ahojte... aj ja mám k tejto téme čo povedať... konkrétne k tomu, čo už písala Meretseger dávnejšie. Čítanie lekárskej správy (mimochodom už chápem prečo mi ju doktorka tiež nechcela dať a vlastne ani nedala, preposlali si to). Ale čítal som si prepúšťaciu správu z liečebne. A tam boli aj moje citácie. Pripadal som si strašne hlúpo. "prezradený" jak som také kecy mohol dávať. Mohol by som povedať, že som sa za to nenávidel. Ale asi doteraz som to úplne neprijal. Najhoršie bolo keď som objavil moje záznamy na mikrofón. Hovoril som si veľa "dôležitých vecí". Pripadá mi to teraz hlúpe, že som "úplne inde, ďalej". ALe možno to je len ilúzia v ktorej žijem... neviem... aj normálne seba ak vidím na videu, hlavne ak počujem aj hlas, nie je mi z toho ok. sa hovorí "učiť sa milovať alebo aspoň mať rád sám seba" ale neni to tak... to je možno to najťažšie čo sa dá spraviť, ale potom to určite stojí zato!

Ahoj Meretseger,
ono, fakt je, že v stredovekých dobách bolo veľmi obľúbené sebabičovanie. Údajne to prinášalo úľavu a pocity vykúpenia. Niečo z toho zotrvalo a možno to Tvoje rezanie pochádza aj z takýchto pocitov. Jednoducho možno cítiš vinu a prostredníctvom rezania si vlastne uľavuješ a odpúšťaš si.

Je to len taká mini úvaha, napadlo ma, že možno by Ti padlo vhod, že sa takéto správanie pomerne bežne vyskytovalo. Z toho mi prišlo na rozum, že možno odbúranie sebanenávisti, by Ti mohlo pomôcť aj v sebapoškodzovaniu.

....................

Ahoj xkrchnav,
keď mám možnosť pozrieť do správ z nemocnice, alebo od psychiatričky, vždy tak robím. Často cítim hambu, najmä s textov pri prijatí na hospitalizáciu. Sakra! Čo som to len potrepal za voloviny. Dúfam, že už to bude len lepšie a bez excesov.

Tuto

Ahoj Tuto,
prirovnanie k sebabicovaniu je ponekud desive. Ale asi presne. Joo, flageranti... Typkovia.

Dovolím si dnes napísať aj sem k sebapoškodzovaniu. So záujmom som si prečítala vyššie uvedené.

Tiež trpím určitou formou sebapoškodzovania, konkrétne sa tomu hovorí dermatilománia. Pravideľne si "rýpem do tváre", ak to mám povedať takto polopate. Robím to denne, váčšinou večer. Od asi 15 rokov. Nemám pritom pleť zlú, ja sa na ňu ale pozerám v zrkadielku, čo zväčšuje 12 krát... V takomto zväčšení si tam niečo nájde aj bábka z porcelánu.
Je to u nňa forma závislosti, najdlhšie sa mi podarilo bez tejto aktivity vydržať 2 dni a to sa stalo od tých mojich 15-tich asi iba 4 krát. Ale toto nechcem rozoberať, Len preto to spomínam, že som sa kvôli tomu dostala k čítaniu o sebapoškodzovaní a jeho príčinách. A to je už zaujímavejšie.

Ide tam o riešenie bolesti bolesťou. Je to mentalita typu "Klin sa klinom vybíja". Treba za tým proste hľadať bolesť (údajne).
Človeka niečo bolí/ trápi psychicky. Bolesť je  to veľká, pravdepodobne až neznesiteľná, človek nevie nájsť spôsob, ako ju riešiť inak a tak sa ju snaží tlmiť tak, že si sám spôsobí bolesť inú. Niekto sa reže, niekto na sebe hasí cigarety, niekto si strháva chrasty na tele, niekto si vlasy trhá/ veľa fajčí/ pije/ gambluje/ prejedá sa/ hladuje/ príliš vela pracuje/ berie drogy.

Niekto ako ja si večer rozrýpe všetky mikropóry na tvári, až sa z nich na pár hodín stanú makropóry.

Kým dotyčný vykonával toto sebapoškodzovanie, nemusel nejak intenzívnejšie myslieť na tú neznesiteľnú bolesť xy, ktorú vždy cíti v pozadí, lebo sa musel sústredovať na to rezanie sa, trhanie si vlasov...
Tiež, keď na seba po sebapoškodzovaní taký človek pozrie, cíti n o v ú bolesť a znechutenie - z toho, ako vyzerá a ako sa dokatoval, plus z toho, koľko desiatok minút (a napr. alkoholik/ shopoholik... aj peňazí) premrhal na a k ú nezmyselnú h l ú p o s ť  zase.

(Do rána sa, mne konkrétne, pokožka ako tak upokojí, po nanesení mejkapu si nik nič nevšimne, nasledujúci deň nejak prežijem a večer zas hor sa na moju neresť, lebo neznesiteľná bolesť v pozadí je stále v tom pozadí, nijak som na nej nezapracovala (keby som zapracovať chcela, možno by ma aj nachvíľu zložila) a bludný  kruh môže pokračovať aj nabudúce.)

Na riešení neznesiteľnej bolesti v pozadí som proste nezapracovala práve preto, že som sa radšej zamestnala jej potláčaním bolesťou náhradnou (bolesťou z pohľadu na môj zúbožený ksichtík večer v zrkadle, plus bolesťou z toho, aká som až retardovaná, keď sa v tomto smere nedokážem kontrolovať.

{Viem inak presne, akú veľkúbolesť sa snažím potláčať, cítila som ju odjakživa, súvisí to s mojimi rodičmi, ktorí vždy mali veľmi disfunkčný a konfliktný vzťah a s tým, že musím sledovať, ako kvôli tomu trpím nie len ja, ale aj moji mladší súrodenci. (Moja bolesť sa bolesťou súrodencov násobí).}

Myslím, že k tomu sebapoškodzovaniu sa uchyľujem aj preto, že tá veľká bolesť v pozadí je dosť mimo moju kontrolu. Ja rodičov nezmením, museli by sa chcieť meniť sami.
Bolo by super, prestať sa teda kvôli tomu aspoň trápiť - toto by som pod kontrolou mať mohla... Zatiaľ sa mi to ale v živote nepodarilo.

A tak sa aspoň zúfalo rozptyľujem tou bizarnou aktivitou sebapoškodzovacieho typu, lebo kým si 'pod lupou' devastujem vlastné póry, nemusím myslieť na to, ako strašne ma bolia veci, na ktorých v živote záleží oveľa viac - t.j. na všetky veci, kt. som rodičom stále  neodpustila...

Tak toto je v skratke psychológia môjho sebapoškodzovania.

Ak by to malo niekomu pomôcť nad vecami uvažovať a chcieť sa niekam ďalej dopátrať, budem sa len tešiť, lebo ak by som videla niekoho sebapškodzovať sa menej, určite by som aj ja hneď mala väčšiu motiváciu menej sa sebapoškodzovať.

Ešte napíšem aj na adresu Meret.

Minule som čítala tvoju kauzu, veď si si možno všimla a dosť to trhá srdce, čítať tie riadky. Pričom si uvedomujem, že to, čo viem o Tebe ja, je len zlomok z toho, čo by si o sebe ešte vedela povedať.

Ja tu u Teba fakt nemám pocit, že sa ľutuješ, alebo že by si mala prečo nenávidieť seba. Fakt mám skôr pocit, že Ti je ľúto, že Ťa bolí niečo, čo robí/ robil niekde niekto iný. Možno bolo/je tých ľudí aj viac. Často ide o rodinu, blízkych, o to, ako strašne zlyhali. Tam u Teba fakt zlyhali viacerí a zlyhali strašne.. Musí to byť fakt bolestivé sa s tým vyrovnávať, alebo už len s tým žiť.

Ale keď vidím, že napriek všetkému si stále tu, možno to znamená, že sa s tým raz aj chceš vedieť viac vyrovnať. Inak by si tu už možno aj nebola.
Podľa mňa si silnejšia, ako si myslíš, ak si prežila.

Na druhej strane môže byť ale pravdou aj opak. Možno sa bojíš, že si naopak slabá a zraniteľná a to Ťa desí. Ale nemusí Ťa.. Ktokoľvek by prežil to, čo si naznačila, zostal by na čas totálne paralyzovaný. Zraniteľnosť nie je slabosť. To že si zraniteľná, znamená len, že si človek a nie psychopat.

Tiež, keď si to človek uvedomí a pripustí si, že je proste ako tvor zraniteľný, môže potom rozmýšľať nad tým, čo sa s tým dá robiť, ako sa chrániť. A potom môže dajme tomu dospieť k rozhodnutiu typu "Budem sa vyhýbať všetkým, čo ma akokoľvek nerešpektujú", alebo "Budem si sakramentsky vyberať, koho si pustím k sebe bližšie."

Ako dieťa si sa úspešne chrániť nemohla. Tí, čo Ťa mali chrániť, zlyhali a čo sa Ti stalo, nie je Tvoja chyba.

Ale dnes už sa skôr budeš môcť brániť, len si to človek musí pripustiť, že ako ľudia sme zraniteľní proste.

Dúfam, že netáram, že nie som vedľa, možno je to úplne inak, ako si ja myslím. Len mi fakt nedalo, nenapísať Ti sem, keď som si prečítala Tvoje vyššie uvedené príspevky.
Palce držím, nech už je, ako chce.

P.S. Nenávidieť sa v Tvojom prípade by bolo donebavolajúcim spôsobom nefér, tak to hádam veľmi nerob, ak sa dá.

Posielam Ti (a aj všetkým) okuliarnika indického, aha:

Nie si vedľa, isto nie, rozprávaš presne ako moja psychologička a tuším, že všetci vidia realitu (?), len ja nie. Dnes som ju práve zapálene presviedčala, že to celé bola, je moja vina, tak mi pripadala trochu naštvaná. Ach jo. Neviem, budem sa musieť nad Tvojimi i jej slovami hlbšie zamyslieť. Uvidím, čo z toho vypadne.

Díky za povzbudenie i okuliarnika