Schizofrénia ako okno do druhej reality

Ahojte,
minulý týždeň som bol s kamarátkou u psychiatra, kde sa mi dostal do rúk článok o tomto fóre a o príbehu autora, ktorý mi bol po viacerých stránkach blízky, preto som sa rozhodol napísať svoj súčasný názor na tento duševný stav. Viem, že podobný článok tu už písala užívateľka s menom „Nádej“ a stretol sa s neprijatím, preto sa pokúsim čo najviac čerpať s vlastných skúseností. Myslím, že viacerými charakteristikami by som sa mohol radiť do tejto skupiny a schizofréniu diagnostikovali aj môjmu kamarátovi a kamarátke.

U mňa sa to začalo keď som bol v roku 2012 v Indii na 10-dňovom meditačnom kurze Vipassana. Jedná sa o jednoduchú meditáciu, ktorá pozostáva zo sledovania prirodzeného dychu a pocitov na tele. Meditovalo sa 10 hodín denne, človeku sa pri takto intenzívnom úsilí postupne ustáli kolotoč každodenných myšlienok a na povrch začínajú vychádzať rôzne príjemné aj nepríjemné pocity, veľakrát aj spomienky, na ktoré úplne zabudol. A so spomienkami môže prísť aj uvedomenie, akási sebareflexia, ako sa človek v danej situácii zachoval.  Mne po takomto uvedomení bolo jasné, že takto ďalej nechcem žiť a bol som odhodlaný sa zmeniť za každú cenu. To bolo aj príčinou, prečo som začal meditáciu preháňať, meditoval som aj v noci, niečo vlastné do toho pridal, a vtedy sa to stalo. Zrazu ako keby sa niečo vo mne otvorilo a začalo do mňa vytekať nejaké svinstvo, ktoré spaľovalo celé vnútro, mal som pocit, že mi opuchli orgány a každú chvíľu zlyhajú. V hlave som počul hlasy s írskym prízvukom, keď som zavrel oči, videl som zhnité mŕtve deti.  Na druhý deň halucinácie ustali, ale pocit strachu a bezmocnosti z toho, čo sa deje vo vnútri ostal, myslel som, že skončím na psychiatrii. A s týmto pocitom, že sa niečo vážne vo mne pokazilo, som letel späť domov. Hľadal som pomoc v ezoterike, v nemocnici, u psychiatra, no nakoniec, čo mi najviac pomohlo, bol mail od jedného pána, známeho maminej známej, ktorého som nikdy nevidel. V tom maili ma srdečne uistil, že všetko bude v poriadku, stačí sa iba prestať báť , byť v pohode a všetko sa dá do poriadku. Prvý rok bol asi najťažší, prepadávali ma rôzne stavy úzkosti, niekedy veľa krát za sebou, že som mal žalúdok a vnútornosti stvrdnuté ako kameň. Okrem toho sa mi od tej udalosti zmenilo vnímanie, viac krát sa mi stalo, že som sa behom spánku ocitol mimo tela, videl záblesky bieleho svetla, začal som byť citlivý na vyžarovanie počítača, cítil som úzkosť na miestach, kde je veľa ľudí. No postupne, s každou prekonanou úzkosťou, každým pocitom bezmocnosti, som si uvedomoval, že to, čo sa stalo bolo v skutočnosti dobré a zo mňa sa iba vyplavuje všetko negatívne, čo sa tam behom života usadilo. Bolo to ako na hojdačke, chvíľu všetko krásne, potom všetko bezútešné, ale čím ďalej, tým viac prevažovalo to pekné a toto slovo dostalo pre mňa nový rozmer.
Aj keď rozdeľovať veci na dobré a zlé je veľmi relatívne, lebo samotný pocit alebo vnem nemá tieto charakteristiky, tie mu prisúdi až človek, a to je potrebné si uvedomiť. Napríklad pre niekoho môže byť fyzická bolesť utrpením, pre iného potešením, je len na nás, ako ju hodnotíme. Preto, nech človek prežíva akékoľvek stavy, či už príjemné alebo nepríjemné, dôležité je si túto skutočnosť uvedomiť a ostať v roli nezávislého pozorovateľa. Jednoducho som si vedomý, že tam daný pocit alebo vnem je a neprikladám mu žiadnu váhu. Tým, že mu nevenujeme pozornosť, postupne slabne. Veľa závisí od vnímavosti človeka a ako vie s ňou pracovať. Napríklad, niekto, keď sa cíti zle, povie, že je bez nálady, nezaoberá sa tým a za chvíľu ho to prejde. Vnímavejší človek môže tento pocit vnímať viac do hĺbky, precítiť jeho nekonečnú prázdnotu, vidieť desivé obrazy, počuť hlasy, ktorých sa zľakne a začne s týmito vnemami bojovať. Preto, zatiaľ čo  prvý jedinec výjde z toho bez újmy, druhý môže skončiť na psychiatrii. Kľúč je v tom, prijať dané vnemy, že momentálne sú tu a nereagovať na ne, tým strácaju na sile. Áno, v prvom prípade to je určite ľahšie, ako keď sa k tomu pridajú zrakové a sluchové vnemy. Ale princíp je ten istý, obaja vnímajú podobný stav, akurát každý v inom spektre. Možno si to predstaviť ako rádiovú anténu, jeden ju má kratšiu a v danom pásme chytá menej staníc, druhý má dlhšiu a v danom pásme chytá viac staníc. Treba sa len naučiť s touto anténou narábať, aby sa samovoľne neprelaďovala a držala si frekvenciu, ktorú človek momentálne potrebuje. Tu veľa závisí od morálnych hodnôt človeka, zvládania emócii a postoju k životu. Lebo, čím vyššie človek je, tým menšie prešľapy si môže dovoliť. Tu by som rád spomenul megalomanské vízie o nejakom dôležitom poslaní človeka. Každý človek na tejto planéte má nejaké poslanie, či už vo väčšom alebo v menšom merítku a k nemu prislúchajúce schopnosti, aby mohol toto poslanie naplniť. No záleží len na ňom, ako sa k nemu postaví, či sa bude svojimi schopnosťami vyvyšovať nad ostatných alebo ich využije v prospech celku. Zoberme si napríklad ľudí, ktorí nejakým významným objavom prispeli do našej spoločnosti. Dovolím si tvrdiť, že úmyslom každého jedného z nich bolo urobiť tento svet lepším, a k tomu využívali aj svoje schopnosti. Akonáhle sa do popredia dostane ego, vízia začne byť zhubná a človeka pohltí. Keď človek prikladá sám sebe veľkú dôležitosť, znamená to, že mu rovnako veľkou silou môžu ublížiť situácie, ktoré sa ho týkajú, teda aj rôzne pocity a stavy, ktoré prežíva. Preto je dôležité pestovať si pokoru, vtedy sa človeka nemôže nič dotknúť, lebo všetko bezvýhradne prijíma. Pokora nie je ponižovanie, ako si veľa ľudí myslí, pokora znamená byť rovnako dôležitý ako všetko ostatné. Vtedy sa človek stáva súčasťou celku, a v tomto celku nachádza oporu. Preto, v stave pokory nemôžu existovať podobné duševné choroby, všetko si vytvára naše ego, ktoré pre svoju dôležitosť trpí. Pozorujem to aj na sebe, býval som výbušný, ľahko som sa rozčúlil za každú maličkosť, no odkedy cítim, aké zemetrasenie vyvolá hnev v mojom vnútri, začal sa meniť môj postoj k situáciám v živote. Začal som si uvedomovať, že naozaj každá situácia v našom živote má svoj význam, snaží sa nás niečo naučiť, no skrz emócie (či už pozitívne alebo negatívne) to nie sme schopní vnímať, lebo nám zatemňujú myseľ. To neznamená, že človek musí byť citovo vyprahnutý, je rozdiel medzi emóciou a pocitom. Zjednodušene povedané je emócia prehnaný pocit. Dobrá knižka na túto tému je Transformace Vědomí od Tomáša Keltnera.

Ešte by som rád niečo napísal k k hlasovým halucináciám. Niekoľko krát som počul hlas, ako mi našepkáva, keď som sa naladil do určitého stavu. Podobný hlas máme v sebe skoro všetci, len nie každý ho počuje. Veľa ľudí robí veci proti svojej vôli, či už sú to závislosti alebo nezvládnuté emócie, ako by ich niekto nahováral, aby to urobili. Dalo by sa povedať, že naše JA tvorí niekoľko osobností, môže to byť napríklad láskavá, ironická, humorná, melancholická, atď. Keď dá človek niektorej z nich veľa priestoru, niečo hovorí a veľmi to prežíva, vtedy sa mu zmení hlas aj navonok, akoby to hovoril niekto iný. Treba si uvedomiť, že ten hlas sme tiež my, nejaká časť z nášho JA, ktorej buď dávame príliš veľa priestoru a prejavuje sa navonok alebo ju potláčame a prejavuje sa ako vnútorný hlas. Preto by bolo dobré sa zamyslieť, čo nám na nás vadí, za čo sa odsudzujeme a popracovať na prijatí všetkých svojich vlastností. Tým zjednotíme všetky osobnosti do jedného celku a jednotného hlasu, ktorý hovorí za celé naše JA.

Akurát mi prišiel mailom odkaz na prednášku ruského učenia Strom Života, ktorej som sa v lete zúčastnil, rád by som sa s vami o ňu podelil. Toto učenie predstavuje nový pohľad na človeka, ako spolutvorcu reality, v ktorej má neobmedzené možnosti. Za pomoci mentálnych technológií je možné napríklad vyliečiť akúkoľvek chorobu alebo nechať dorásť odoperovaný orgán. Už aj v Čechách sú zdokumentované prípady, kedy dorástol odoperovaný vaječník alebo výrazne ustúpila rakovina. V roku 2013 som absolvoval kurz a z vlastných skúseností môžem povedať, že sa mi zlepšil zrak o pol dioptrie a pomohol som babke s kŕčovými žilami. Všetko záleží na vôli človeka na sebe pracovať a ochote meniť pohľad na svet. Dalo by sa to nazvať „pseudofilozofiou“, ale výsledky hovoria samy za seba. Jednoducho doba sa mení a je potrebné sa meniť s ňou. Myslím, že je to o to aktuálnejšie, keď bol človek obdarený schopnosťami, ktoré sa vďaka dnešnému systému rozvinuli do patológie a následne sú potláčané liekmi. Stačí, aby človek nabral odvahu chytiť ten pekný nástroj do vlastných rúk a naučil sa na ňom hrať.

Tu je link na prednášku, trvá hodinu a pol
https://www.youtube.com/watch?v=ObKhsAc3xOo
Rozhovor s A.Petrovom, zakladateľom učenia Strom Života  
https://www.youtube.com/watch?v=3XHzt6_rex0&feature=youtu.be
Tu je Anglický článok, ako vidí duševné choroby šaman
http://earthweareone.com/what-a-shaman-sees-in-a-mental-hospital/

Prajem veľa šťastia

Jakub

Ahoj Kubick,
díky za obsiahly príspevok. Veľmi zaujímavé. Rád by som sa o tom dozvedel viac. Najlepšie sa predávajú veci osobne, preto Ťa pozývam na našú (skoroosobnú) každoštvrtkovú debatu zello:

https://www.schizoforum.net/t264p120-topic#10009

prípadne priamo stránka s návodmi: 

http://krizovatkaduse.je-dnesek.cz/zello-dialogy

zaujímalo by ma - aký je teda tvoj súčasný stav? Nevšimol som si - prešiel so nakoniec liečebňou alebo nie?

Díky!
Jožo

Ahoj Jožko,
ďakujem za pozvanie, milo ma to prekvapilo
Liečbou som neprešiel, ani neberiem žiadne lieky.
Vo štvrtok sa rád pridám do diskusie.

Zatiaľ sa maj pekne

Jakub

Je to zato zauíjmavé, že tieto meditácie môžu vyvolať aj u zdravých ľudí takéto závažné problémy v podobe halucinácii. Je možné, že si mal aj tak trochu šťastie, že si z toho takto dobre vyviazol.

Keď človek prikladá sám sebe veľkú dôležitosť, znamená to, že mu rovnako veľkou silou môžu ublížiť situácie, ktoré sa ho týkajú, teda aj rôzne pocity a stavy, ktoré prežíva. Preto je dôležité pestovať si pokoru, vtedy sa človeka nemôže nič dotknúť, lebo všetko bezvýhradne prijíma.

Tato věta mne velmi oslovila.

Jakube, a znáš někoho osobně (kromě Tebe), kdo se vyléčil z psychické nemoci?