vlastné postrehy ohľadom vlastnej choroby

Už som možno hádam aj došiel na to, ako to riešiť. Pravdepodobne "metódou pravidelno-nepravidelnej nie-dennej realizácie".

To znamená, že trebárs zredukujem dni, keď pijem drinky, na 3 týždenne. A 3 dni budem trebárs piť kávu a 1 deň iba kofex. Samozrejme striedať, napr. pondelok drinky, utorok kávu, streda drinky, štvrtok kávu, piatok drinky, sobota kávu, nedeľa kofex. Alebo to striedať rôzne podľa nálady, čím sa podiel nezdravých drinkov tak či tak vlastne úspešne zredukuje.

To isté s cvičením. Robím chybu, že chcem cvičiť každý deň 20-30 minút. Treba cvičiť 3krát do týždňa a radšej dlhšie, zo začiatku kratšie. Tiež si nestanoviť presný deň cvičenia, ale proste sa usilovať o to, aby som zhruba 3krát v týždni mal odcvičené.

Takto je priestor aj pre striedanie, pestrosť, rozmanitosť a dobre sa berie do úvahy aj prípadné nálady a psychický stav, ktoré majú značný vplyv na to, či sa mi niečo chce dodržovať alebo nie.

Predsavzatie: idem si skúsiť dávať akési limity, občasne obmedzovať na deň-dva a zase sa k pôvodnému vracať. Budem to nazývať: idem implementovať metódu pravidelno-nepravidelnej nie-dennej realizácie. Určite budem mať lepšie výsledky, než teraz, keď pijem drinky stále každý deň, alebo keď necvičím vôbec, alebo keď sa držím iných nerestí na pravidelnej báze.

V súčasnosti som si na sebe v týchto dňoch všimol akýsi pseudo-autizmus, akoby som nepotreboval komunikovať s inými ľuďmi ani telefonicky, ani do očí. A teoreticky ani na fóre, hoci to tak nevyzerá, lebo dnes večer som tu prispel hojnejšie. Som nejak sám v sebe úplný, celistvý a sám v sebe pre seba. Je to divné vyjadrenie, ale cítim sa tu v bytíku a v interakcii so svetom akosi "stojaci osve, samostatne". Nedávno mi kolegyne chceli prihodiť jednu známosť, reku aby som sa zoznámil s potenciálnou nápadníčkou. Ja som si síce s ňou podal ruku a predstavil sa, ale vôbec som neprejavil záujem. Nevidím to u seba na vzťah, nepotrebujem to. V súčasnosti sa mi teda prehlbuje akási absencia potreby o sociálne interakcie, mám pocit, že si vystačím sám v sebe a že si veci zariadim sám, napr. knižkami, prácou, varením, internetovaním, hraním sa, nejakou to tvorbou, bytíkom, ale najmä teda tou spomínanou prácou. Tam síce interagujem, ale vždy popri práci, neviem si predstaviť interagovať s nimi mimo práce, teda že by sme boli trebárs na káve, v kine alebo tak. Hovoríme spolu, a to, priznávam, aj o súkromných veciach, preto, lebo popri tom pracujeme. Ale sedieť niekde s niekým, kde rozprávanie sa je účelom stretnutia, to nie, to mi je dokonca nepríjemné a mám tendenciu sa tomu aktívne vyhnúť.

Dúfam, že ma neoznačíte za sebca alebo v lepšom prípade len za egocentrika. Túžim, aby sa iní mali dobre, aj im pomôžem, ak viem odhadnúť ako, ale neviem tomu záležaniu na blížnych dať sociálny rozmer. Začal som sa dosť nad touto témou zamýšľať v dôsledku toho, že som si všimol, že nepozerám na okoloidúcich, resp. ma nejak vnútorne neinteresuje, kto ide okolo mňa. Teda môžem stretnúť aj známeho a nespoznám ho sám od seba, lebo zatiaľ čo bežní ľudia sledujú okoloidúcich (vidím to na ľuďoch v našom nákupnom centre, kde každý čumí na každého), ja sledujem predmety, napr. nápisy, podlahu, lampu, auto, oblaky, budovy, dopravné značky... To je vcelku u mňa novinka a začína sa to posledný týždeň u mňa dosť zvýrazňovať a je to súbežné s plochším afektom.

Ale to nepíšem ako niečo v zmysle, že som si vyfabuloval zase nejaký problém. Trápiť ma to až tak netrápi, nepovažujem to za problém. Je to len taký postreh v zmysle názvu témy.

Inak musím sa podeliť s jednou zaujímavou vecou, ako vznikajú psychózy. Minule sa podelila o svoje poznatky naša nová psychologička na stacionári. Vraj spúšťačom bludov a paranoidných myšlienok je škaredý pohľad. Tento poznatok ma pomerne prekvapil, lebo môže byť to pravda. U mňa sa začalo to skutočne škaredým pohľadom jednej rehabilatačnej sestry v Šaci, od ktorej som dostal poriadny naložená a na záver sa pozrela na mňa skutočne škaredo.

ahoj @kimi2028

skus sa na ten pohlad pozriet z tvojej strany!?

no a u mna spustacom psychoz je nekvalitny spanok a doba nespania viac ako 3- 4 dni,
tu musim sa priznat i o moj rekord v nespani,lepsie povedane poskulovani z postele na dobu 7 dni,potom dezorientovany som sa nejak dogulal k doktorke s naslednou sanitkou,jelikoz som siel domov cakat sanitku som zaspal jak male babetko,oci strasne zacali bolievat,viecka a oci sa mi chceli vyspulit von,a a tak som do danitky zaspal jak male babo,ked som sa zebudzil,reku sanitku ani pobyt v pezinku nepotrebujem,totiz mne pocas psychozy staci jeden 5 sekundovy sen,mozno aj menej a psychoza is delete!

@anti/fajny
Aj tvoj pohľad môže byť pravdivý, lebo odkedy si strážim spánok tak nemám žiadne problémy. O spánok sa starám veľmi, v prípade núdze užijem aj tabletku na spanie.

@Matej
Daj šancu i príjemným slečnám a pusti ich do svojho života. Mať nejakú peknú slečnu je dôležité. Nemusí byť to na vzťah postačí aj nejaká tá dobrá kamarátka, aby si pochytil nejaké grify, ako sa správať ku ním. Mňa osobne randiť vždy bavilo, stretol som sa doteraz asi s 13timi slečnami. Poviem tak, že najťažšie je ustáť očakávania slečien. Niekedy je to aj sranda, o čom snívajú a ako sa prejavujú. Vzťah som mal doteraz len jeden, ale nevadí. Som rád za tie všetky stretnutia. Privítal by som sa stretnúť s nejakým dievčaťom. Je to skutočne paráda, Matej a tak smelo do toho.

No tak mám za sebou nejaký rok a pol za sebou od vypuknutia choroby. Zišlo by sa zhodnotiť môj stav. Hodnotím sa pomerne dobre, som rozumný, ale v niektorých veciach mám pudy zvieratka. Narážam na svoje jedenie ako aj závislosť od kofeínu. Snažím sa však počúvať rady svojho psychiatra, ktorý mi nastolil tvrdý režim. Jedno hlavné jedlo denne, zvyšok len niečo ľahšie a len 2 dl denne pepsi za odmenu.

Moje vôľové vlastností sú na bode mrazu a to vo všetkom, ale vôľu k životu až tak veľmi nepotrebujem. Tak čo už budem žiť ako zvieratko, budú ma všetci ofukovať a ja si budem len tak hovieť. Preto som vďačný, že sa môžem venovať aspoň šachu, sem tam ísť si to zahrať na nejaký turnaj.

Citové vlastnosti tak to radšej niečo pomlčím, lebo by sa mohli dámy uraziť. Už je to vonku, prišla na mňa neskutočná ruja a vždy, keď vidím pekný zadoček tak zamľaskám si. Ach to by bolo. Pričom ako zdravý som bol úplne iný.

Stal som sa strašne lenivým človekom. V poslednom čase je to tak, ako by sa mi nič nechcelo a málo sa snažil. Verím však, že to zmením. Toto je len otázkou nastavenia a budem to žiť o niečo normálnejšie. Raz som to aj dokázal tak verím, že čoskoro sa prinútim aj do nejakých tých aktivít, keď už so stacionárom som na istý čas skončil.