vlastné postrehy ohľadom vlastnej choroby

Sa tu dosť nudím , tak chcem vyskúšať troška rozvinúť novú debatu .

Mojím postrehom je, že mi významne pomáha aj na náladu, aj na prípadné príznaky hypobúlie, aj na sebavedomie a sociálne aktivity či plnenie svojich spoločenských povinností a rolí - pitie kofeínových, taurínových a ginko produktov. Mám na mysli najmä energetické nápoje (kofeín, taurín), kávy a kapučína (kofeín) a MemoPlus Energizer (ginko, taurín). V podstate denne vypijem v práci liter kapučína, pol litra energeťákov a 2 tabletky Memoplusu. Frčím jak veverička, lietam po predajni a veľmi dobre vtedy všetko zvládam. Dokonca aj nálada ide hore a celkový dobrý pocit zo života. O hypobúlii alebo demotivácii vtedy nemožno byť ani reči.

Plusom je, že sa mi tým veľmi dobre zlepšuje zvládanie ochorenia a darí sa redukovať symptómy na minimum. Iným plusom je, že mi ani tieto množstvá nerobia problém so spánkom - zaspím v poriadku a nebudím sa.

Mínusom je moja už rozvíjajúca sa závislosť od kofeínu a niektoré telesné prejavy - búšenie srdca, potenie, prasknuté cievky v oku (to sa mi stáva veľmi často, niekedy vyzerám tými červenými očami nadrogovano, ja skôr poviem že nadopovane). Ubližuje to srdcu, zvyšuje tlak...

Ale prežívanie, pocity, náladu - to všetko v rámci môjho ochorenia, ako som postrehol, vie veľmi dobre ovplyvniť smerom k plnohodnotnejšiemu životu.

Ja si myslím že máme chorobu, kým tomu veríme, a že doktori ju predlžujú a dokonca vytvárajú neustálimi sugesciami a vsugerovávaním. Popravde doktori vymysleli schizofréniu, bez nich by táto choroba ani neexistovala.
Mojou "akože" chorobou je najnovšie ževraj farmakofóbia, no ja to skôr vnímam ako nenávisť voči liekom za to ako na mňa pôsobia a nie ako fóbiu.

Všimol som si, že čoraz viac riešim v hlave fiktívne konflikty. Totiž predstavujem si nejakú hádku s niekým, prežívam emotívne celú polemiku, formulujem argumenty, pripravujem si zvyšovanie hlasu. Potom sa už v hlave hádam s fiktívnym oponentom. Napr. naposledy na brigáde dosť líderka kričala na ľudí. Tak som sa pristihol pritom, že sa s ňou hádam a hučím na ňu aj ja a že mám ostrú výmenu názorov. Potom som si predstavoval ako urazený odídem z fabriky a zháňam peniaze na právnika a žalobu. Proste som bol veľmi vnútri rozrušený a veľa som sa hádal.

A pritom pointa je v tom, že ten konflikt bol úplne zbytočne riešený, lebo pravdepodobnosť, že sa z fiktívneho stane skutočným, bola nesmierne malá. Zbytočne sa takto často rozrušujem vnútornými vymyslenými, ale za to reálne precítenými konfliktami.

Tak to je veruže nepríjemné. Niekedy sa pri podobnom pristihnem aj ja. Viem, že dajme tomu štvrtok máme mať pokec so šéfom, tak už si pripravujem obhajobu mojej minulotýždňovej práce. A ono nakoniec to ani nedopadne. Celkom sa mi páči kniha od Eckhart Tolle, Moc prítomného okamžiku. Tam popisuje žitie priamo v danom okamžiku. Veľmi sa mi páčila jedna otázka: Aký problém máte práve teraz? V tomto okamžiku? Sám si odpovedal, že žiaden. V prítomnom okamžiku neexistuje problém. Problém je že sa buď obávame niečoho že bude horšie ako v minulosti alebo nebude lepšie ako v minulosti. V prítomnom okamžiku ak nás niečo sužuje, buď to riešime ihneď - alebo to akceptujeme... Tak nejak to písal. Ale vzhľadom k tomu, že máš načítanej tejto literatúry habadej, isto o tejto knihe vieš...

Písaním tohoto článku som prítomný v okamžiku? Alebo sa premiestňujem kamsi k tebe a predstavujem si, že ti to hovorím? Takže asi tak

Ech, toto mám na programe 10 razy do dňa. Ono to nie je úplne zlé. Tým že si takú hádku vymyslíš, a prebehuješ všetky možné alternatívy - ono ťa to už potom nezastihne nepripraveného. Máš poruke správne slová bez toho, aby si sa zakoktal, vieš, čo máš zvýrazniť, ako povedať niečo rázne ale bez toho, aby si pourážal polovicu ľudstva. To že sa to nakoniec nestane vlastne ani nevadí. Lebo si vybiješ zlosť, ktorá je v tebe kvôli niekomu bez toho, aby si ho pourážal - si to vyhádaš imaginárne a ku koncu hádky imaginárnej hádky zistíš, že to, čo ťa naštvalo je iba malá kravina, ktorá za tú šou ani nestojí. No a nikdy nevieš, či to nakoniec nebudeš v obmenenej podobe aj potrebovať. Ak by sa nejaký konflikt predsalen vyvŕbil, si priravený a takéto "hádky" sú fajnové v tom, že už si ich akoby zažil a hoci sa navonok tváriš zúrivo, vnútri cítiš pokoj a kontrolu a vieš normálne argumentovať.
No len ono treba vedieť, kedy to treba stopnúť, tieto hádky sa vedia veľmi pekne zauzliť zbrčknúť a opakovať v hlave až do bezvedomia. Jednoducho si treba "vyhádať" maximálne 3 varianty a potom sa k tomu už nevracať, lebo sa mi už pár krát stalo, že som z toho akosi vybehla z reality.

Tá kniha je fajn, čítala som ju, a veľa z nej využívam. Byť v prítomnosti je upokojujúce. Jednoducho vypnete mozog a prenecháte vládu zmyslom, aby vás ukľudnili.

fuzohnusak napísal:vlastné postrehy ohľadom vlastnej choroby

Ja si všímam, že som zvláštny. Alebo si aspoň taký prídem. Robím veci a vidím veci tak, že ak to nie je nenormálne, tak je to prinajmenšom zvláštne a netypické. Napr.

• moje zdĺhavé a podrobné vnútorné dialógy - som schopný v sebe diskutovať celé hodiny svoje situácie a rozprávať sa so svojimi myšlienkami, zvoľna mi rôzne napadajú a ja na ne reagujem a rôzne sa "diskusia" vyvíja. Myslím, že to nie je len také ledajaké rozmýšľanie, ale rád to prirovnávam k veľkému koncilu, zhromaždeniu mudrcov v mojej mysli, ktorí sa radia, čo bude Matej robiť ďalej, čo si bude ďalšieho myslieť a ako čo bude riešiť. Mám pritom dojem spolupráce s externými vplyvmi, napr. Božie vplyvy, anjelské. Moja myseľ je vnímaná ako otvorená, zverejnená, pertraktovaná v nešpecifikovanej verejnosti a naširoko medzi "davom" rozoberaná. Pod tým davom mám na mysli najmä tie externé vplyvy, ktoré ma rôzne hodnotia. Zdá sa, že vnímam svoju myseľ ako jedno veľké fórum, ktorého účastníkom môže byť široké spektrum externých ovplyvňovateľov a hodnotiteľov. Okúzľujúcim prvkom je tu aj to, že sa nehodnotia moje činy v realite, ale moje myšlienky v hlave.  
  
• moje chodenie od okna k oknu - to je skôr prejav neurózy alebo zvláštnosti mojej povahy. Som veľmi motoricky orientovaný človek, ktorý sa musí stále hýbať. Prídem ľuďom stále ako napätý, nervózny. Ja to nazývam ľudovo "motám sa ako ovca bez pastiera". Je neuveriteľné, že dokážem 3 hodiny denne tráviť tým, že chodím po miestnostiach a diskutujem vo svojej hlave o všetkom možnom. Mám taký akýsi vnútorný svet. Keby som chcel byť chvastúň, nazval by som to, že som vnútorne veľmi bohatý. No to je ale prehnaná formulácia, nakoľko to býva často skôr zbytočnou komplikáciou. Rodičia mi už často naznačovali, že sa zvláštne správam a že človek, ktorý so mnou býva, si nedokáže nevšimnúť moje rysy, ktoré si laická verejnosť vysvetľuje zväčša diagnózou.
  
• moje nadväzovanie vzťahov s obrazmi a obrázkami - vzťahovačnosť, že sa na mňa pozerajú, že ma sledujú, ilúzie, že "hýbu očami" a že so mnou komunikujú, najčastejšie metódou účasti na fóre mojej verejnej mysle
  
• moje niektoré iné zvláštnosti - háklivosť na vlastné telo a nahotu (tajné prezliekanie, neodhaľovanie sa ani v lete), infantilné spôsoby hrania sa, vŕtanie sa v derealizačných "stavoch opojenia", náladové kolísanie, častá zmena názorov, a to aj tých svetonázorových. Ďalej slepá dôvera v ľudí, naivné dobráctvo, obľuba v sebazhadzovaní, problémy pri chôdzi (cítim sa zvláštne, neviem presne ako hýbať rukami, najmä keď sa cítim na ulici pozorovaný). Ďalej "nemecká" precíznosť pri organizovaní všetkého svojho pokroku, napr. podrobné evidovanie a plánovanie všetkého, kam sa v živote posunúť, a to už spred pubertálneho veku dodnes, tiež ďalej stravovacia ortorexia, strach z telefonovania, iracionálna fóbia zo spoločenských situácií a stretnutí, nemotornosť v ústnom vyjadrovaní, červené líca (čo je na mladého muža netypické), návaly slzenia od pocitov šťastia striedané o pár hodín s prudkým poklesom nálady, občasné synestézie (najmä písmená evidujem s určitou farbou), disociačné nápady a reči pri dialógovaní s ľuďmi, ktoré postrehne často každý, kto ma osobne spozná.
  

Tieto "príznaky" mi akoby svedčia o tom, že som trochu divný človek. Nevnímam to samozrejme negatívne, "spoveď" v tomto mojom príspevku neberte ako moje sťažovanie sa. Iba sa tak vyznávam z určitých postrehov mojej zmenenej psychiky, ktorej zvláštnosti môžu byť vecou reziduálnej schizofrénie, hoci nemusia rovno patriť medzi také, pre ktoré sa pacient zvyčajne hospitalizuváva. Sú to len také drobnôstky, ktoré okoreňujú celkové správanie schizofrenika a robia ho istým spôsobom odlišným od bežného normálu.

Toľko moje postrehy. Nakopeme tie schizofrénie do zadku!

Matej, uvedomujem si, že si napísal, že máš strach z telefonovania. Predpokladám teda, že aj zo zella. Na obranu zella by som povedal, že tam si s ľuďmi, čo ti rozumejú, často trpia podobnými neduhmi, zväčša ta už aj poznáme. Veľmi rád by som počul živo tvoj príbeh. Ako si to v čase vnímal. Ako sa s tým pasujes teraz. Spoločná hodinka na zellu z blíži viac ako rozsiahle príspevky na fóre. Chcem ti týmto dodať odvahu to skúsiť A posilniť tak našu skupinku statočných. Veľmi by ma zaujímalo aké rozhovory vedies v hlavovom fóre, či ti pomáhajú posiluju ta, alebo skôr sú na obtiaž. Díky Matej.
J.

moj postreh ohladom mojho ochorenia je taky, ze ako plynu roky od zaciatku choroby, tak sa mi zmiernuju pozitivne priznaky a zhorsuju sa mi negativne priznaky. ani neviem, aky mam mat z toho pocit.

Pani,k tomuto mam taktiez par veci....
Matej,strach z telefonovania poznam tiez.U mna to funguje alebo skor fungovalo tak,ze som dokazal telefonovat uplne uprimne a relativne normalne len s mamou.Castokrat to bolo tak,ze som nezdvihal nezname cisla,potom aj zname cisla,lebo som bol presvedceny,ze ak by som zdvihol,narusi sa moj vnutorny svet a ked mi bolo zle,vedel som,ze volajuci vsetko odhali do najmensich detailov.Postupne som sa vsemozne vyhybal...Ale najtazsie bolo volat niekomu- akoby otvorit sa.Dopadalo to tak ze,som rychlo vytukal cislo,so srdcom niekde v krku,uzkost busenie v usiach.Vychrlil som vsetko naraz a nezrozumitelne,potom som to pravdaze musel zopakovat telefonovanemu a neustale som sa snazil polozit co najskor,lebo uzkost bola obrovska...
Odbornici sice tvrdia,ze kazdy novy relaps je horsi ako predchadzajuci.Ja to u seba vidim presne naopak...
Pri prvych styroch hospitalizaciach to bolo tak,ze som vedel,bol presvedceny o tom,ze sa vsetko zle opat zopakuje...Potvrdilo sa to,lebo vzdy zasiahla zvlastna OSUDOVOST.Tento pre mna najdesivejsi pojem pre mna znamena najvacsieho strasiaka,snovu obludu zo vsetkeho,co moja F 25-ka obnasa...Co ako dobre mi je,OSUDOVOST je vsade,neda sa pred nou ujst,nuti ma robit proti sebe,proti Bohu,proti inym ludom.OSUDOVOST je pevne spojena s NAJVACSIM ZLOM,tieto dva celkom hmatatelne elementy ma raz definitivne dostanu a mozem sa aj pokrajat,nic proti nim nezmozem...Su tak zakerne a prefikane,ze sa vedia schovat vzdy,ked ich vytiahnem na svetlo...

Volam to záblesky a este som o tom nikde nikomu nehovoril...
Posledne som zazil takyto zablesk asi 4 dni dozadu.
Zamykam byt,odchadzam niekam(asi do obchodu,uz si nepamatam presne) a v tej chvili sa mi pred ocami velmi rychlo mihne obraz miesta,v tomto pripade kuchyna v nasom byte.Velmi velmi kratko,ako ked Vam niekto v mozgu zasvieti ultrasilnu ziarovku,alebo napali fotakovym bleskom zblizka priamo do oci.Sprevadzane silnou uzkostou.Ako rychlo zablesk pride tak aj odide.
Zo zableskov som poriadne vynervovany a neviem ich nijako vysvetlit alebo zaradit...Stavalo sa mi to este aj v PP.Pamatam si ze raz,ked som bol sam na prechadzke niekde von ma prekvapil zablesk,ale tento bol ako ked Vam pred ocami ultrarychlo prebehne akysi snovy film.
Co asi tak zablesky mozu byt??

Sú tri hodiny a realizujem "hlboké introspektívne dumania". Priznal som si, že neviem vydržať pri žiadnom predsavzatí nastálo, resp. doživotne. Zadám si trebárs prijímať kofeín len čisto z kofexov, robím tak presvedčene týždeň, a potom sa mi postupne mení mentalita tak, že ma dané predsavzatie omrzí a ja zase začnem piť kofeín aj z nápojov. To je len 1 príklad z mnohých. V podstate pre čokoľvek sa rozhodnem v živote ako pre niečo navždy, tak sa mi len potvrdí po týždni či dvoch, že potrebujem v živote rozmanitosť, a tak opäť nastane u mňa zmena k inému. Nemôžem nejaké rozhodnutie u seba zabetónovať. Časom v každej oblasti potrebujem striedať prístupy a možnosti. Trebárs vezmime ten kofeín - vydržím týždeň na kofexe, lenže časom potrebujem zmenu a siahnem po káve alebo nápoji. Nedávno som mal rozhodnutie, že budem už dlhodobo jesť na obed v práci len maslový rožok a že ušetrím desiatky eur na obedových donáškach či fastfoodoch. Vydržal som pri tomto scenári asi 5 až 8 dní. V uplynulý týždeň som si opäť vyžiadal zmenu a siahol som po objednávaní donášok.

Ak to racionálne zvážim, tak mi takáto potreba pestrosti a zmeny príde prirodzená a samozrejmá. Ale zas mi na tom vadí to, že väčšinou práve toto sabotuje všetky moje snahy o vypestovanie si nových návykov, vrátane tých, ktoré by mi prospeli čo do morálky a čností, ako aj tých, ktoré by prospeli môjmu zdraviu a kondícii. Lebo nevydržím ani 10 dní pri predsavzatí a v podstate opäť skĺznem do starých spôsobov.

Ešte neviem, ako to mám riešiť. Ako si pri takejto potrebe zmeny vypestovať nové, zdravšie a lepšie, železné návyky? To je zapeklitá otázka.