"Čo bude so mnou?" ???

Mať obavu z budúcnosti nie je nič neobvyklé aj u zdravej populácie. Horšie však je, ak sa k človeku "pritúli" niečo negatívne a zrazu je všetko inak. Nemusí ani ísť zrovna o psychické ochorenie, ale aj o fyzickú postihnutie. Človek si nekladie len otázku "Prečo práve ja?", ale zároveň sa vytvára otáznik v zmysle "Čo bude so mnou?".

Na takúto otázku je ťažká odpoveď, lebo väčšina chorých je aj tak dosť lámaná postihnutím a na výlevy optimizmu skutočne nemá ani náladu a často ani silu. Navyše aj ekonomická situácia chorému nepraje. Mnohí sú zaradení Sociálna poisťovňa zaškatuľkovala do kolonky "polovičný invalidný dôchodok", ktorý však na existenciu jednoducho nestačí. Dokonca aj plné invalidné dôchodky sú skôr náplasťou, ako reálnym "liečením".

Mnohí psychicky postihnutí nemajú ani veľkú šancu zapojiť sa do pracovného procesu, lebo ako ZTP sú síce zvýhodňovaní štátom, ale na druhej strane poniektorí sú len veľmi sťažka prakticky zamestnávateľní.

Riešením v súčasnosti sú chránené dielne, chránené pracoviská a príspevky zamestnávateľom od štátu. Na druhej strane zamestnávateľ vždy dobre zvažuje, či ZTP (invalida) do práce zoberie, alebo nie. Navyše ZTP psychicky chorý, nemusí pred zamestnávateľom uviesť, že má psychické problémy. Zo zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ sa na konkrétny zdravotný stav nesmie pýtať pri pohovore. Daná skutočnosť sa môže z časti ukázať u obvodného lekára, ktorý píše zamestnávateľovi to, čo by mal pre invalida nadštandardne poskytnúť v protiváhe svojho postihnutia

..................................................

Osobne sa budúcnosti obávam a to dosť. Mám síce 1/2 ID a ešte jeden malý príjem, ale v skutočnosti som z veľkej časti závislý na rodičoch, lebo u nich bývam, jem, míńam vodu... Bojím sa čo bude so mnou. Nie som si istý tým, či neskončím sám len s chorobou, bez pomoci, osamelý, bez zabezpečania a šance na normálny život.

Ahoj Tuto, chranenych dielni u nas v okoli je pomerne dost, neviem ako na Slovensku. Ale co by som povazoval za este dalsi level je asistencia okolitym s podobnym osudom. Ak je to statisticke jedno percento, nie je to vela ale urcite ocenia lepsiu pomoc nez standard. Kym sme v stave ako tak pouzitelny a vieme najlepsie co prezivaju. Sa mi hovori... ale chcem sa do toho pustit. Nech sa dari Tuto. Ako sa hovori kazdy den spravime len ten jeden krok ku ktoremu mame lotrebne informacia, zbytocne sa trapit 10 krokov dopredu neznamom a obavami... drzim palce!

Vidím Tuto, že aj ty sa zamýšľaš nad budúcnosťou....ako veľmi dobre si to vystihol v príspevku....aj ja v súvislosti s touto témou mám také obavy....nakoniec napísala som to aj do hlavnej témy.....ako nehovorím, že na to myslím každý deň, ale z času na čas ma to napadne, že čo bude so mnou....ako nemám prácu ani sa mi žiadna nečrtá a už je to dávno čo som pracovala....samozrejme s tým, nemám prijem....ako pokiaľ je človek slobodný tak nepozerá sa na to, až tak dramaticky....ale ja sa pýtam, čo keď? .....ako myslím, že u mňa o osamostatnení nemôže byt teraz ani reč.....nie preto že by som nemohla ale nemám na to.....ako pokiaľ som mala ešte usporí tak sa nejako aj dalo.....ale usporí sa míňajú......teda už skoro nie sú....a žiadna práca sa mi nečrtá....nie je to o tom, že sa nesnažím si nájsť, ja veľmi chcem si nájsť....iná vec je či aj keď by som našla či ju zvládnem robiť.....ale to je už o inom....

K ID tak si myslím, že aj s ním je problém sa zamestnať aj keď som počula o chránených dielňach tak aj tam sa hlási viac ľudí ako môžu prijať.....a po druhé nehovorte mi že sa nepýtajú zamestnávatelia na príčinu....ako ja s tým osobne nemám skúsenosť....ale viem od dobrých známych, že to je prvé čo sa pýtajú....a keď nechcete odpovedať tak je to podozrivé....

Vzhľadom na to, že teraz zakrátko... po tretej svetovej vojne, ak prežijem, bude nastolený NWO (Nový svetový poriadok), ktorého súčasťou je aj čipovanie obyvateľstva), a vzhľadom na to, že ja z náboženských dôvodov taký spôsob občianskej evidencie a platobnej kompetencie nemôžem uznať, tak sa určite dostanem mimo systém, nebudem mať prístup k zdravotnému ošetreniu, ani k tomu, čo bude fungovať ako platidlo, takže určite skončím na ulici ako vyvrheľ. Najlepšie je teda z tohto pohľadu zomrieť vo vojnových pohromách každým mesiacom sa blížiacej svetovej katastrofy...

Na Tvojom mieste Matej by som sa to ani nepokúšal takto zľahčovať. Ešte pamätám na Tvoje výlevy, že ako skončíš a bolo to dosť dramatické. Na otázku "Čo bude so mnou?", má právo úplne každý, a obzvlášť sa to týka takých čo nemôžu životom prechádzať ľahko ako nôž maslom. Ty máš zabezpečené bývanie, podporu blízkych, vyštudoval si akademický I.st, zamestnal si sa, dostal si vedúcu funkciu, máš plat, ktorý Ťa uživí a v práci si vedieš obstojne. To Ťa rozhodne neoprávňuje odrádzať ostatných od tejto témy. Myslím si, že závažnosť komunikovania o budúcnosti jednotlivca je nepomerne závažná a myslím do témy, že by mali prispievať hlavne Tí, ktorí si z objektívnych dôvodov o budúcnosť starosť skutočne robia.

Tuto, nepochopil si ma. Čítam práveže veľa alternatívnych médií, ktoré sa vymykajú spravodajskému mainstreamu, a preto tieto moje vyššie uvedené úvahy boli v ich duchu myslené práveže úprimne, a to priamo do kontextu Tebou založenej témy. Nemyslel som to vôbec ako výsmech alebo zľahčovanie, alebo čo. Vôbec nie.

Ak to náhodou niekoho pohoršilo, lebo to nejak inak pochopil, tak sa ospravedlňujem a beriem svoje slová späť...

  

Ahoj Matej,
dourčitej miery si mal pravdu, lebo ťažko vieme odhadnúť, čo v skutočnosti budúcnosť prinesie. Na druhej strany vidíme minulosť a cítime prítomnosť s tým, že môžme s týmto predpokladať čo sa udeje v budúcnosti. Nemám na mysli realitu ktorú vystihuje výrok: "Život je smrteľná choroba", ale skôr predpoklad na základe minulosti nazerať do pravdepodobnej budúcnosti. Znamená to toľko, že športovec s nadaním a stupňujúcim sa výkonom, môže predpokladať svoju métu na olympiáde, kdežto človek, ktorý nešportuje, málo sa hýbe, fajčí, pije, má obezitu, môže zasa predpokladať, že sa naňho nalepí nejaká choroba.

Métou chronicky chorého môže byť liečba výhradne ambulantnou formou, získanie zárobku, samouživenie, partner/ka, žitie podľa pravidiel psychohygieny, čo najväčšia normalizácia, mať zdravé deti, rodinu a samozrejme necítiť príznaky poruchy (choroby). Všetko toto je prirodzene možné a reálne.

Na druhej strane je tu tá otázka: "Čo so mnou bude?". Ťažko sa na ňu pozerať len výlučne tragicky. Niekedy sa môže tak javiť, ale je tu fakt, že odvracanie sa od odpovedi nedáva nič pozitívne. Umožňuje aj pesimistovi nazrieť do taju dna, s ktorého je cesta len hore a nižšie sa už nedá. Predstavuje zdvihnutý prst, ktorý ukazuje nahor. Vlastne prst varuje, že cesta je najmä dohora. Šanca na primeraný život tak smeruje von z dna, a to tak, že najväčší dôraz kladie na prežívanie v prítomnosti.

Holá prítomnosť tak môže znamenať aj snahu tu a teraz na odvrátenie neželanej budúcnosti. Stačí robiť už teraz malé krôčky smerom k tomu lepšiemu.

Veľmi pekne si to, Tuto, napísal. Dal som aj reputačný bod.   

Nebudem sa teda pozerať ani ja na to tak tragicky. Máš pravdu v tom, že mnohé aspekty, o ktoré sa usiluje chronický pacient, mám momentálne na tom prijateľne.
Sledujúc Tvoj príspevok:
- liečba ambulantne - áno
- získanie zárobku - áno
- samouživenie - to je relatívne, lebo z toho platu by som napr. náš trojizbák neutiahol sám, ale ak áno, tak za podmienky, že by som vyplatil byt a upadol do značnej chudoby počas čakania na ďalšiu výplatu... životná úroveň a  moje možnosti by šli na dno existenčnej únosnosti... (napr. by som si musel viac mesiacov šetriť na nejaké normálne boty alebo na kúpu čočiek by som si tiež musel dlhšie, viacmesačne šetriť...)
- partnerka - nemám, ale momentálne ani nie som dajak aktívny v hľadaní známosti a nejaké tie rodinné či otcovské inštinkty a city sa mi stále vôbec neprebudili...
- žitie podľa pravidiel psychohygieny - väčšinou áno, ako-kedy, hm   
- necítiť príznaky poruchy - to je relatívne, lebo citovú a afektívnu labilitu mávam stále plus nejaké tie neurózy... ale psychiatricky sa to nehodnotí ako niečo také závažné, že by z toho muselo byť veľké haló... hoci ma to niekedy zarmucuje, že to aj Ty, alebo niekto iný, trebárs aj môj vlastný psychiater odsúva ako niečo v symptomatike ochorenia nedôležité, keď mi je to na subjektívne prežívanie často naozaj zlé a údesné...

Čo so mnou bude ďalej? Zameriavam svoje túžby a úsilie vlastne hlavne na to, aby som bol nejak samostatný a sebestačný. Ešte som úplnú sebestačnosť nedosiahol, ale spolieham sa na zlepšenie atraktivity na trhu práce tým, že by som investoval čas do angliny a dorobil si tie dva roky Mgr. Otázne je, čo bude s mojou poruchou... Hlavne v tejto veci chcem počúvať Vás, ktorí mi radíte sústrediť sa aj na drobné radosti života, potešenia, psychohygienu a tiež tak veľa nerozmýšľať nad všelijakými témami, ktoré aj tak nedoriešim, čo mi len komplikujú prežívanie. Cieľ je aj udržať sa pri ambulantnej liečbe, poctivo brať lieky a injekciu. Do budúcna musím tiež zregulovať svoje autoakuzačné bludné ladenie, pocity viny a učiť sa lepšie žiť a zvládať svoje neurózy.

A čo sa týka tých mojich úvah o prichádzajúcej vojne - tak brať veci tak, ako idú a ako prichádzajú. Nechcieť si za každú cenu všetko naplánovať. Jednoducho dni voľne plynú, všetko sa vyvíja, kráčame. Veci prichádzajú a odchádzajú. Nejak bolo, nejak bude. Najväčšia schopnosť človeka odvždy bola schopnosť prispôsobiť sa. Tak snáď sa to podarí aj mne, a aj nám všetkým vo všeobecnosti...

zmazaný príspevok, nakoľko bol extrémne exhibicionistický, chválenkársky a egocentrický!

zmazaný príspevok, nakoľko bol ešte extrémnejšie exhibicionistický, chválenkársky a egocentrický, než ten predtým!