Psychózy a kriminalita

Táto téma je pre nás všetkých snáď až príliš citlivá. Média sa priam fetišisticky predháňajú informáciami ako duševne chorý spáchal to a to. Vždy mi to zdvihne adrenalín, keď to vidím alebo čítam. Aj napriek tomu, že odborná literatúra uvádza kriminalitu psychotikov na približne rovnakej úrovni ako u celkovej populácie.

Príkladom sú dávnejšie udalosti v Nórsku, keď mnohonásobného vraha Brejvika média označovali ako psychotika. V podstate je to však úplny nezmysel. Tento vrah sa dva roky na masaker pripravoval a zároveň aj zavřšil. Pýtam sa, či by si okolie nevšimlo akútny stav. Pritom reálne pri zhoršení stavu, je okamžite jasné, že správanie dotyčného je chorobné. Taktiež výrazne pochybujem, že by bol akútny psychotik schopný pripravovať sa dlhodobo na "akciu". V podstate by to nebolo v jeho silách.

Takýchto príkladov je doslova masa. Skutočnosť je však taká, že spoločnosť si sama vytvára takéto beštie a ich patológia je v podstate nulová. Vo svete existuje množstvo organizácii, ktoré dokážu aj "na diaľku" vymývať mozgy a sfanatizovať nepatologických. Chcú vari kompetentný označiť všetkých samovražedných atentátnikov, sektárskych samovrahov, sériových vrahov označiť za psychotikov? Tvrdím, že všetci menovaní sú nepatologický a je ich neporovnateľne viac ako akútnych psychotikov, ktorým sa počas akútneho stavu niečo prihodí v zmysle kriminality.

Ak máte chuť, napíšte sem svoj názor. Tuto

Ahoj Tuto,

asi sa neviem priamo vyjadrit k prikladom, ktore si poskytol ale mam jednu vlastnu skusenost:

Pred nedavnom som dvom blizkym priatelkam odpovedala na otazku, na co sa vlastne liecim. Nazov ochorenia im nic nehovoril a tak som im povedala, ze je to psychoticke ochorenie. Ich reakcia ma prekvapila, na zvysok vecera si odo mna vytvorili odstup. Až na moje naliehanie mi vysvetlili, ze oni tak priblizne z medii vedia, ze psychotici su pre okolie nebezpecni a nevypocitatelni.

Aj napriek tomu, ze ma poznaju cele roky a vedia, ze so mnou nikdy problem nebol. Zdalo sa mi, ze to neberu do uvahy a nazor si vytvorili na zaklade informacii, ktore im podsunuli media. Teraz je to uz lepsie ale vtedy ma to prekvapilo. Po case sa priznali, ze mali obavy ist so mnou niekam same, pretoze sa obavali, ze som schopna doslova "cohokolvek". Bali sa toho, ze mi moze z nicoho nic "preskocit" a mozem ublizit sebe alebo niekomu inemu. Co ma dost zarazilo. Navyse som to nepremyslene zavrsila tym, ze som im povedala o tom ze som absolvovala ECT, pretoze som im chcela vysvetlit, niektore priznaky, ktore mi po nich kratkodobo ostali.

Myslim, ze ludia ziju v akejsi stigme v spojeni so psychickymi ochoreniami. Som sice sklamana, z reakcii okolia, ktore sa ma priamo tykaju a je mi luto, ze okolie ma vnima ako nejakeho nebezpecneho jedinca, ked som nikdy nikomu vedome neublizila. Snazim sa blizkym dokazat, ze sa na mna da rovnako spolahnut ako na zdraveho cloveka a ze teraz ked som stabilizovana, vediem velmi zodpovedny zivot.


TUTO viem, ze som sa pravdepodobne nevyjadrila k teme, ktoru si otvoril ale zdalo sa mi, ze aj tato moja skusenost je z podobneho sudka.[u]

Ja sa ani neviem k tomu vyjadriť, som zistil. Asi necítim takú silnú spolupatričnosť so zaradením medzi psychotikov, aby som podobné mediálne hlášky vnímal ako útok na seba a "svoju skupinu". Chránim sa toho, aby som to bral osobne. Ale zas na druhej strane si uvedomujem, že keď médiá črtajú obraz psychotikov ako nejakých násilníkov, tak potom naša práca, v rámci ktorej sa snažíme ukázať psychózu ako zdravotný problém, ku ktorému treba pristupovať bez predsudkov, je ochromovaná. Preto tieto mediálne hlášky predsa len nemám rád. Ľudia sa proste snažia dopátrať tomu, ako je možné, že niekto tak brutálne a bezcitne vraždí. A keďže to nepovažujú za normálne a pochopiteľné, tak sa to snažia hodiť na duševnú poruchu, aby mali pocit, že "aha, tým sa to vysvetľuje". No a potom sa vytvára vo vzduchu akási mienka, že schizofrenici a psychotici sú nebezpeční a treba si na nich dávať poriadne pozor. Myslím, že aj tak naša práca, keď otvárame takéto fóra, podporujeme Ligu za duševné zdravie, prípadne sami šírime na blogoch a inde osvetu o duševných chorobách a ukazujeme ich zrozumiteľne ľuďom, ktorí im dosiaľ nerozumejú, je aj tak správna a má svoj zmysel. A to napriek týmto mediálnym šotom. Len pokračujme v našej poctivej snahe šíriť osvetu a vysvetľovať veci, a určite to nájde svoj osoh a svoju odmenu v podobe rozšírenia radov informovaných ľudí, čo nedávajú vždy pri stretnutí s každou duševnou poruchou prednosť nelichotivým predsudkom.

Ja by som sa teda na to pozeral takto. A takisto sa snažme to nebrať ako útok na seba, na nás a na našu sociálnu skupinu. Lepšia cesta je cesta bez negatívnych emócií resp. odosobnenie. Nebrať to osobne. To myslím ako takú všeobecnú radu pre všetkých, aj pre seba. Viac, než štvať sa, že médiá hádžu psychotikov do jedného vreca a kriminalizujú ich, by nás malo štvať, ak málo robíme pre osvetu, aby mali ľudia aj alternatívne informácie. Ale to nie je, myslím, náš prípad, lebo aj my všetci už len tým, že interagujeme so svojimi príbuznými a stretávame sa s priateľmi, tak ukazujeme, že sa s duševnou poruchou dá žiť a že rozhodne nepatríme medzi kriminálnikov, ale máme dobré srdcia.

Venusina skúsenosť je presne to, čo médiá spôsobujú, no cestou teda, ako som naznačil, určite nie je hnevať sa na ne. Najlepšie je vysvetľovať, šíriť, propagovať a sám ukazovať príkladom, že nebezpeční a nevýpočitateľní nie sme. Venusa to, myslím, tým, že sa ich aj priamo spýtavala, čo sa deje a prečo tak reagujú, a následným vlastným príkladom, kedy s nimi pokračovala v priateľstve, svoju rolu veľmi dobre zvládla. Mať veľa takých ľudí s duševnou chorobou, ktorí príkladne vedú zodpovedný život - to je výborná cesta, si myslím. A zatiaľ čo médiá robia svoju politiku, tak to robia väčšinou z nevedomosti. Napríklad ja osobne mám skúsenosť, že som sa na blogu venoval duševným chorobám a stalo sa niekoľkokrát, že mi daný portál publikoval článok aj na iných sekciách, ktoré sa týkajú zdravia, ba ho vysvietili ako preferovaný, a jeden článok dokonca vyšiel aj v printových novinách. To nie preto, že by som písal nejako dobre, skôr priemerne, ale preto, lebo som poskytoval alternatívne informácie, na ktoré sú ľudia zvedaví. Ľudí zaujíma, myslím, psychotik so zodpovedným životom, len musia o tom viac počuť. Možno sa potom aj mainstreamové médiá poučia. Držím Ti palce, venusa, len tak ďalej!

Takže toľko k tomu. Držte sa!

Ešte k tomuto doplním, že nie je celkom výnimočné ak sa obvinený schovávajú za fiktívnu psychiatrickú diagnózu. Kedysi som sa s takýmito indivíduami stretol a to vo V. Záluží a aj v nemocnici. Pre nich je neporovnateľne výhodnejšie mať ochrannú liečbu niekde v liečebni a rozhodne im to padne lepšie ako byť zavretý za mrežami s tromi ešte horšími kriminálnikmi bez možnosti voľnejšieho pohybu. A aj toto sa zaznamenáva do "objektívnych" štatistík ohľadne nebezpečných duševne chorých.

Ďalším príkladom čo som sa stretol bolo ublíženie na zdraví liečeného psychotika. Bitka tohoto "chorého" vyústila do niekoľkotýždňovej PNky a následného podania trestného oznámenia na polícii "obeťou". Liečený psychotik si teda po troch týždňoch zmyslel, že omnoho lepšie ako záznam v registre trestov a dokonca možného uväznenia je lepšie získať ochrannú liečbu na psychózu. Samozrejme ani psychiater nie je celkom na hlavu a odklepnúť pre sudcu akútny zdravotný stav spred niekoľkých týždňov bol problém. Riešením bola zmena psychiatra. Tipoval by som, že išlo aj o nejaký úplatok. V podstate to teda dopadlo na tú ochrannú liečbu. Fakt však je, že podobne ako v prvom odstavci bola ochranná psychiatrická liečba kruto zneužitá.

Smutné je, že týchto prípadov je iste veľa. Už to, že ja osobne som sa s takýmito prípadmi stretol predpokladá, že zneužitie týchto "vymožeností" pre duševne chorých sofistikovane využívajú aj prešpekulované indivíduá.

Keď budete vidieť v médiách o trestnom čine spácaným duševne chorým, myslite na to, že to vôbec nemusí byť tak.

Priznám sa, že mi nie je ľahko o tomto písať.

Na druhej strane mi pripadá minimálne nefér, že verejne aj súkromne sa priznať k schizofrénnemu ochoreniu je v podstate pre postihnutého spojené s veľkými problémami. Zlú klímu tak vytvára aj to spomenuté v predchádzajúcich príspevkoch. Priznať sa k iným ochoreiam je v spoločnosti normálne, rakovina, degenerujúce ochorenia, úrazy... nie je problém o tom všetkom hovoriť osobne.

Na druhej strane priznať sa k psychotickému ochoreniu predstavuje veľký háčik. Dokonca aj tí zainteresovanejší si často pod spomenutým vybavia slová ako šialenec, spoločnosti nebezpečný, kazajka, možno uzavreté oddelenie... Jednoducho ma to rozhodne nenadchýna.

Ešte som sa prednedávnom dočítal, že najviac trestných činov v rámci psychóz spáchájú paranoidní schizofrenici. Rád by som k tomuto dodal, že predstierať paranoiu je v rámci všetkých duševných ochorení úplne najjednoduchšie a takto oklamať skúseného psychiatra údajne nie je veľký problém. Ešte môžem k tomuto doplniť, že sama verejnosť v prípade spáchania vážnych tresntných činov výrazne robí nátlak na súdnych znalcov v zmysle "toto mohol urobiť len šialenec". K príkladu nemusíme chodiť ďaleko v čase. Na nórskeho masového vraha sú dva posudky duševného stavu. Jeden ho považuje za psychotika, druhý za duševne úplne zdravého. V rámci kompetentnosti tých súdnych psychiatrov asi toľko, že mnoho tej odbornosti v nich asi nie je.

Je mi, zo slzami v očiach, úsmevné, že takéto niečo existuje a najmä, že sa tieto záležitosti premietajú do povedomia verejnosti a značne tak poškodzujú duševne chorých. Mnohí sa tak hambia priznať svoje ochorenie zo strachu z odsúdenia. Nie je až tak výnimočné, že neakútnych psychotikov odsúvajú od spoločnosti, ale dokonca nie pre príznaky choroby, ale len preto, že boli označení ako takto chorí. Strach z niečoho podobného v malom je vidieť aj tu na fóre, keď sme tu všetci poskrývaní za nickami. Pre mnohých to myslím je zásadná vec a pochybujem, že by sa mohli reálne ukázať. Na druhej strane sa vzhľadom na napísané vôbec nedivím.

Pokiaľ sa jedná o moju osobnú skúsenosť, po bližšom zoznámení, ešte som nestretol človeka s psychotickým ochorením, ktorý by túto skutočnosť v určitej miere neskrýval pred širším okolím. Prečo asi?

to s tým brejvikom je na zasmiatie... v nórsku je aj tak, myslím, najvyšší trest len 25 rokov, ale doživotie na psychiatrii nie je porovnateľné s 25-timi rokmi v base, no nevadí... neviem na základe čoho ho odsúdili ako duševne chorého... je určite jasné, že človek, ktorý toto spácha to nemá v hlave v poriadku, tak ako aj všeobecne všetci vrahovia a násilníci, ale násilie podľa mňa nie je primárnym prejavom nijakej duševnej choroby, či poruchy osobnosti... chybu treba hľadať inde. nielen v našej spoločnosti, bohužiaľ, ešte stále koluje mylný predsudok, že duševne chorý ľudia sú kriminálne determinovaný...

Tak napokon Breivika neuznali za duševne chorého a poslali ho do typického škandinávskeho väzenia, ktoré je vlastne skôr luxusnou ubytovňou s tromi izbami, telocvičňou, počítačom, televízorom a ďalším vybavením. Presne to si želal. Pobyt na psychiatrii by bol preňho vraj oveľa tvrdší trest. Hovorili, že aj keď dostal maximálny možný trest 21 rokov, aj tak nórske právo má páky na to, aby zostal zavretý doživotne. Aj keď som sklamaný, že je odsúdený na pobyt v luxusnej ubytovni, napriek tomu sa aspoň trochu teším, že nebol uznaný za duševne chorého. Na druhej strane však kdesik vnútri cítim, že ľudia už budú mať asi navždy zafixované aspoň tu u nás na Slovensku, že táto vraždiaca beštia je blázon a konala zo šialenstva. Ľudia si proste nevedia správanie niektorých monštier vysvetliť inak, než že to pripíšu na vrub šialenstvu. A pritom je pravda, čo povedal Tuto v inej téme, akurát novej otvorenej, a síce že tzv. normálni ľudia vedia byť oveľa väčšie beštie, pokiaľ ide o vraždy, ba kynoženie a masakry celých národov a civilizácií. Máš v tom, Tuto, pravdu.

Ono s tým Brejvikom a posudikami mi to príde minimálne zvláštne. V zásade trošku informovanejší amatér jednoznačne už z médii jednoznačne vidí nechorobnosť správania Brejvika. Akútne stavy psychotického rázu prebiehajú zásadne odlišne a taktiež by bolo úplne vylúčené niekoľkoročné fungovanie psychotika v akútnom stave bez povšimnutia. Zato opačne, jeho konanie bolo úplne cieľavedomé, naplánované, rozumom podmienené. Značne je tu podobnosť s jednaním indoktrinovaných atentátnikov, o ktorých sa vôbec nepochybuje, že boli príčetní.

Vzhľadom na toto by bolo možno zaujímavé pozrieť sa na vzdelanie a kvalifikáciu "znalcov". Typoval by som, že až na výnimky je VŠ vzdelávanie budúcich psychiatrov v Nórsku značne otázne.

Keď urobí niečo zlé psychicky chorý, je viac odsudzovaný ako "normálny", ktorý urobí niečo podobné. A pritom má na tom v podstate menšiu vinu ako ten "normálny", pretože ten mohol ovládnuť svoje konanie, nebolo to spôsobené chorobou, za ktorú nemôže. Aby ma niekto nepochopil zle, nechcem tým tvrdiť, že psychickú chorobu máme brať ako výhovorku. Snažiť sa o konanie dobra sa má tak psychicky chorý ako aj "normálny". Lenže koľkokrát "normálni" -ktorí nám majú byť príkladom v tom, čo je vlastne "vhodné" a čo nie-sa ani nesnažia o konanie dobra, rešpektovanie morálky. "Normálny" môže byť aj poriadna sviňa a nikto ho za to nechce zatvárať na psychiatriu.

Taká nespravodlivosť. Keď stratí nervy "normálny", je to v poriadku a ešte mu koľkokrát aj ostatní tlieskajú, ale keď stratí nervy človek so psychickou poruchou, hneď je ten najhorší pod slnkom.

Veru... koľko vrážd a aj horších činov sa stalo za celú dobu. A teraz jeden schizofrenik a sú z toho vážne dôsledky pre celý systém... bla bla bla

Ahojte,
o týždeň t.j. 18.6.2015 na CT1 je o 21:30 "Máte slovo s M. Jílkovou". Téma je zameraná práve na psychotikov v súvislosti s kriminalitou.