Uvedomenie si

Ahoj Ozivena,

ja som si tiez nepripustala, ze som chorá. Po prvej hospitalizácii som verila, ze to nie je nadozivotie a ze antipsychotiká nemusim brat stále, ze mi postacia anridepresíva. Podarilo sa mi presvedcit i moju ambulantnú doktorku, no pri druhej hospitalizácii mi v nemocnici povedali, že prestať brať antipsychoriká bola velká chyba, ze ich musim uzívat pravidelne, inak tam budem casto a priebeh choroby bude horsí. Odvtedy si uvedomujem svoju chorobu. Avsak aj preto, že velmi dobre viem ako nenormálne sa chovám v prípade jej ataku. Mozno treba mamicke vysvetliť a pripomínať ako rozmýšľala a ako konala pred hospitalizáciami, čo bolo dôvodom jej hospitalizácií, prečo sa liečila a že ak bude spolupracovať s lekármi a brať lieky pravidelne, príp. konzultovať ich zmenu s lekármi jej stav sa stabilizuje a viac menej bude môcť normálne zvládať život. Mne sa to už darí niekoľko rokov /klopem pritom na drevo /.

Vieš, chápem mamičku, možno jej nesedia lieky, mozno majú neprijemné vedľajsie úcinky (co bolo napr. dovodom niekdajsieho vysadenia antipsychotik u mna), no ako hovorim pri trpezlivosti sa vhodná kombinacia liečiv dá najsť. A potom napr. cukrovku si kazdý skor prozná ako psychickú poruchu. Iste chápeš ako to myslím. Zmieriť sa s tým, že su obdobia kedy patrím na psychiatriu je ťažké, hoci pre mna to bolo jednoduchsie ako skutocnost, ze som sa stala invalidnou a ze v záujme znizovania stresu som musela zanechat svoju vtedajsiu prácu.

V casoch ataku choroby (pred hospitalizáciou) som si neraz nepriznala, že sa moj stav zhorsil. 3-krát z piatich hospitalizácii som bola hospitalizovaná nedobrovolne, dostali ma tam moji blízki pod nejakou ľsťou a aj teraz ti mozem povedat, ze sama neviem coho je schopné moje zmýslanie a konanie v case ataku choroby. Sama sa uz toho stavu obávam, hoci ked je moj stav stabilizovaný, navonok by do mna nik nepovedal ze som psychicky chorá. Zijem v harmonickom manzelstve, mám dve deti, zvládam domácnosť, zijem ako kazdý druhý, no ked nastane tá nerovnováha v mozgu, mením sa na nepoznanie .

Preto si myslím, že je dôlezioté aby si tvoja mamicka uvedomila rozdiel medzi tým aké bolo jej chovanie a myslenie pred hospitalizáciou, ze bolo iné a tá inakosť sa nazýva schizoafektívna porucha a musí sa liecit. Čím skor sa to podchytí, tým lepsie. Dúfam, že sa vám to spoločným úsilím podarí. Držím Tebe i Tvojej mamicke palce !