Neviem čo mám robiť ;(

Ahojte, potrebujem vážne poradiť. Mám 17, sebapoškodzujem sa už asi 2 roky no pred nedávnom som to trochu prepískla a skončila som v nemocnici. Tam mi na všetko prišli a musela som ísť k psychiatrovi. Zistil mi tam niečo s depresiou a hovoril aj niečo o schyzofrenii a že je nutné má hospitalizovať. Ako mi toto povedal neviem čo má to popadlo ale strašne som sa s ním tam pohádala a s plačom som utiekla. Keď sa to dozvedeli moji rodičia tak začali, že ako som sa správala a typické hlúposti. Aj s nimi som sa pohádala. Momentálne spím u jednej kamarátky ktorá vie o všetkom čo som robila a tak. Neviem čo mám robiť. Ja nechcem aby má zavreli na psychiatriu. Nikto ma tam nedostane. Nechcem ani brať lieky ani nič. Nechápem prečo mi nedajú pokoj. Nič som im neurobila tak prečo má chcú dať zavrieť? Ja už vážne neviem čo ďalej. Je mi tak strašne nanič, ešte horšie ako inokedy. Chcem zaspať a už nikdy sa nezobudiť.

Ahoj Rose,
nemusíš si robiť zvlášť veľké starosti s psychiatriou. Pokiaľ nie si na akútnom oddelení, je to v podstate len pohoda. A aj to akútne závisí od toho, ako si reálne na tom. Osobne si myslím, že ty si predstavuješ oddelenie psychiatrie ako nejaký horor, zlý sen. V skutočnosti je to tam neporovnateľne lepšie ako napríklad na iných oddeleniach. Ani najmenej to nemám chuť porovnávať s neurológiou alebo onkológiou. Na psychiatrii je určitá náplň dňa, režim. Podľa diagnózy sú Ti určené rôzne terapie, ktoré sú spravidla celkom fajn a príjemné. Okrem terapií je tu aj vyladenie medikácie, teda branie liekov. V prípade akútneho oddelenia je zamerané prevažne na medikáciu a prvotné stabilizovanie pacienta. Znamená to, že okrem vyššej dávky liekov sa často dostávajú aj sedatíva, aby bol jednotlivec v kľudnom stave. Mnohí pacienti sa akútnemu oddeleniu vyhnú, lebo nie je nevyhnutné ich stabilizovať takýmto spôsobom. Ak si do nemocnice prišla dobrovoľne, môžeš ju opustiť podpísaním reverzu, ale osobne to nedoporučujem z dôvodu, aby Ti primerane vyladili lieky a nešla si domov s dávkou, ktoré Ti bude neprimeraná.

V nemocnici sú nudné hlavne víkendy, keď sa málo toho deje. Vtedy sú aj vo veľkom priepustky a mnohí pacienti idú na túto dobu domov, do mesta...

Sebapoškodzovanie je pomerne vážna vec. Diagnostikovanie schizofrénie rozhodne nedávaj len do rúk ambulantného lekára, tam by som sa spoliehal práve na nemocnicu.

Drž sa. Tuto

Ahoj Rose

Schizofrénia, pokiaľ viem, sa diagnostikuje po dlhodobom pozorovaní pacienta a to v ambulantnej liečbe nie je možné. Tie obavy o takom zaradení by som hneď hodil za hlavu. Môžu ti napísať minimálne diferenciálnu dg., čo je iba dočasné. Nesúhlasím však s idylkou psychiatrie, o ktorej písal Tuto. Určite má pravdu, no len zo svojho hľadiska. Ja som nič dobré na psychiatrii nezažil, no to závisí od typu zariadenia a referenciách lekárov. Nie vždy platí, že sa dostaneš do dobrých rúk. Týmto ťa nechcem vystrašiť, no ak sa nedáš dokopy skôr či neskôr sa na psychiatriu dostaneš. Máš 17, celý život pred sebou a aj keď je taký aký je a je na pi.. mala by si ho žiť. V 16-tich som sa tiež poškodzoval, v tom istom období som sa 3x pokúsil o samovraždu, pamätám si, že som vtedy na nič iné nedokázal myslieť. To, že sa poškodzuješ znamená, že prežívaš vo svojom vnútri niečo ťažké. A to je istým spôsobom tvoja jediná forma terapie. Kompenzovanie duševnej bolesti fyzickou a demonštrácia postojov. Psychoši povedia, že je to depresia, atď. V skutočnosti to je komplex tvojich problémov, ktoré oni nevedia pochopiť, a preto sa ho snažia zovšeobecniť a formálne uviesť. Podľa mňa by si sa mala vyhnúť hospitalizácii tak, že to vyskúšaš ambulantne. Verím, že je šanca, aby ti to pomohlo. Mala by si sa dať dokopy a nechať to poškodzovanie tak. Na svete je kopa skvelých vecí, čo stoja za to.

Ja sa naozaj chcem vyhnúť psychiatrii ale aj všetkého ostatného. Ja si naozaj nemyslím že by som mala chodiť za nejakým psychiatrom alebo tak, už som si zvikla na to že si ubližujem a jedine tak dokážem ako tak normálne fungovať. Neviem si predstaviť, že by som sa aspoň raz za deň neporezala alebo niečo podobné. Mne to už ani nevadí, zvikla som si. A určite by mi dali nejaké lieky a ja žiadne lieky brat nechcem. V minulosti sme s kamošmi jedli lieky aby nám zabavilo a od vtedy keď zoberem akýkoľvek liek tak mi je strašne zle. Aj keď len ibalgin alebo paralen tak má neskutočne bolí brucho. Aj keď som bola chorá tak som antibiotika vyhadzovala lebo som nechcela aby mi bolo zle. Neviem ako sa mám k tomu všetkému postaviť. Som na seba tak strašne nahnevaná že sa to dozvedeli. Som absolútne neschopná. Ja viem že som inšia už od malička ako ostatný ale nechcem chodiť k nejakému cvokárovi ktorý sa mi bude snažiť hrabať v hlave. Momentálne už ani neviem čo presne chcem, asi len aby mi všetci dali pokoj a nechali má tak.

Skús porozmýšľať. Ak budeš v ambulancii na 80% sa vyhneš nemocnici. Ak budeš chcieť všetko obísť skončíš v nemocnici a potom v ambulancii. To by bol ten lepší prípad. Lebo na také tri mesiace ťa môžu šupnúť do liečebne, kde nebudeš mať na výber. Keď budeš na úteku iba vystupňuješ celú situáciu. Nemáš sa začo a prečo obviňovať, to v prvom rade. To sebapoškodzovanie nevedie k ničomu dobrému, jedine k tomu, že raz na následky zomrieš. Veci, ktoré nikam nevedú nemajú ani zmysel. Nedá sa s tým prestať a už vôbec nie naraz, to je jasné. Ale myslím si, že sa dá žiť bez toho a oveľa viac zmysluplne. Drž sa.

Ahoj f.f.,
žiadne ochorenie a následná hospitalizácia idylkou nie je. Na druhej strane viem, že snáď okrem pôrodníckeho a detského sa s človekom vzhľadom na starostlivosť, možnosť fajčenia, tolerovania excesov a podobne nikde nestretneš. Určite by som radšej strávil polrok na psychiatrii ako týždeň-dva v koryte na neurológii. Závisí na tom ako to berieš, ale to je už subjektívne a rozhodne nie objektívne.


.............................................................................................


Ahoj Rose,
nerozmýšlala si najskôr zájsť za psychológom ako za psychiatrom? Z Tvojich príspevkov cítim silné predsudky k oborom psyché. Nedaj sa uniesť niečím podobným. Nikto Ťa nebude týrať, alebo vymývať Ti mozog. Ako píšem skús sa porozprávať s klinickým psychológom. Práve naneho je pomerne spoľah. On nepredpisuje lieky a a dokonca aj jeho zistenia nevedú k ďalším následkom. Možno by Ti stačilo pár sedení a pokrok by sa v tvojom "že vraj probléme" naskytol.

o psychiatrii a psychológii sú krásne mýty

vyjadrim sa len k jednej veci...rozhodne Ti, mila Rose, odproucam psychoterapiu...myslim, ze ta je prave pri rieseni sebaposkodzovania najucinnejsia. a neboj...uvidis, ako dobre sa budes citit, ked sa s niekym chapavym otvorene o svojom probleme porozpravas...prichadza mi na um vsak jedno...to sebaposkodzovanie ma nejaku pricinu...mozno vnutorne napatie, dusevna bolest, depresia...preto je dolezite riesit pricinu a myslim, ze v tom Ti pomoze prave psychoterapia...mozno, ak to bude tazko zvladnutelne aj v kombinacii s nejakym lieckom, ale nepredbiehajme prilis. hlavu hore.

Tuto
- no ja som si nemohla vybrať či pôjdem najprv za psychológom, ako som spomínala skončila som v nemocníci dosť skaredo som si dorezala žili a keď uvideli aj ostatné jazvy tak má poslali hneď za psychiatrom, nemala som na výber.
Najhoršie je teraz že zajtra budem musieť už prísť domov. A rodičia mi už aj zbalili kufre ako ich poznám. A tie moje myšlienky. Už mi z nich ide prasknúť hlava.

Vieš Rose,
je dosť ťažké hodnotiť Tvoju situáciu z toho, čo viem. Pripadá mi, že si dospela do situácie, ktorej riešenie nie je celkom v Tvojich rukách, ale rodičov. Skús sa s nimi otvorene porozprávať a zmier sa bez prehnaných emócii s výsledkom diskusie.

Osobne si myslím, že keď už je to takto, neboj sa ísť na pár týždňov na oddelenie psychiatrie. Ber to ako oddýchnutie si od rutiny, ktorá je všade okolo Teba. Ak budeš zodpovedne pristupovať k celému eventuálnemu pobytu, môžeš byť pomerne rýchlo doma.

Je veľa predsudkov okolo psychiatrie, never im. Takéto oddelenie nie je strašiakom. Sú tam mnohí pacienti, ktorí potrebujú láskavý a príjemný prístup a podľa toho sa k nim chová aj personál. Viem, že odlúčanie od blízkych nie je jednoduché a pobyt v nemocnici nie je nič extra, aj keby tam bola piesková pláž s koktailovým bufetom. Veľa bude záležať na Tvojom prístupe.

Tuto

Tuto, zo svojej skúseností musím povedať, že mňa v podobnom stave, by si na psychiatriu nedostal, dokonca by som mal problém uveriť takým slovám.

F.f. ja zase z vlastnej skúsenosti viem, že keď máš sedemnásť a rodičia sa rozhodnú na základe psychiatrovho doporučenia dať Ťa na psychiatriu, jednoducho zavolajú políciu a ty skončíš v remeňoch na akútnom na niekoľko týždňov napichaný Rohypnolom a inými svinstvami a potom Ťa možno čaká otvorené na niekoľko mesiacov. Vždy je lepšie sa dohodnúť ako rozumní ľudia.