Naše vnútorné zranenia

Ahoj.   

Keď som sa tak zamyslel, že fúzo, náš forumák, je taký negatívny človek azda z vnútorného psychologického zranenia, tak mi napadlo, že sme ešte často nehovorili, aké zranenia vlastne máme. Je pravdou, že ľudia upadnú do ochorenia zo schizofrénneho okruhu aj bez vonkajších podnetov alebo duševných zranení. Ale odborníci prijímajú, ako vieme, biopsychosociálny model príčin, preto rátajú s tým, že mnoho pacientov prežilo traumu, komplex, zranenie, stres.

Možno o tom nikto z Vás nebude chcieť hovoriť. Veď napokon minulosť nezmeníme, treba ju hodiť za hlavu a vykročiť smelo vpred k svetlejším zajtrajškom.   Ale možno sa podelíte, čo Vás, ani nie tak v psychiatrickej rovine, ale skôr v psychologickej rovine priviedlo na duševné scestie.

Priznám sa, že ja som pre mnohých smiešny, keď im poviem, že mňa v živote najviac nezranil ani otec-alkoholik, ani pedofil, ale práveže úzkosť. Niektorí totiž reagujú bagatelizovaním, keď im poviem, že som sa zjašil kvôli červenaniu. Aj môj prvý psychiater nejak extra neveril, že by to bolo dôležité v histórii mojej choroby, skôr akýsi prodróm. Cítim dodnes, ako sa mi to o tom aj teraz ťažko píše, keď si predstavím, čo som si musel odtrpieť. Keby som bol zavretý doma útly žiačik, tak to tak nezraní, ale keď som bol horlivý miništrant vyše 5 rokov akurát v období puberty a dospievania, kedy je človek na všetko precitlivelý, a ja som tam musel stáť a zažívať tie poníženia, tie vyvrcholenia, zamdlievania, fľaky, búšenie, potenie, zvieranie...Vlastne už počas toho, že som nevedel mentálne spracovať tento stres zo svojej úzkostnej poruchy, tak som začal upadať do depresie, až sa mi postupne nebadane pohla realita a ja som začal veriť v také veci, ktoré nielenže boli fantazmagorickým blúznením, ale mali hlboké dôsledky na veľa rokov dopredu, pretože som si zle vybral vysokú školu, za ktorú som roky bojoval, aby som napokon zistil, že ja predsa žiadny svetový filozof a intelektuál antikristovského rozmeru, slávny tak, že budú kvôli mne chodiť ľudia do minulosti, aby ma zbadali ešte mladého, nebudem. Ale to už je psychiatrický rozmer veci. Ten psychologický, to moje prapôvodné zranenie spočívalo v ponížení z úzkostnej poruchy.

A prečo vlastne vznikla? To neviem, možno zas iné zranenie, hádam z alkoholizmu otca alebo ten pedofil dosť rozhádzal moju psychiku, neviem. Tieto veci som nebral tak tragicky, lebo po prvé: pedofil, to bol stres len asi 2 mesiace prenasledovania, a po druhé: alkoholizmus otca bol od môjho raného detstva, nepoznal som iný typ usporiadania rodiny, do nejakých jedenástich rokov som ani netušil, že naša rodina nie je harmonická (to som sa dozvedel porovnaním s definíciou, ktorú nás učili na ZŠ na občianskej výchove). A v r. 2003, keď som mal asi 17, tatino prestal piť a je dodnes statočným abstinentom a dobrým otcom, takže to pominulo.

Takže toľko moje zranenia, poňaté vo všeobecnosti. Ak máte záujem, podeľte sa so svojimi démonmi, ak ste nejakých mali alebo máte. Tu si môžeme aj lepšie poradiť, lebo v psychiatrickej rovine sa nám laikom radí ťažšie, to uznáte. Zatiaľ čo taký základný prvotný psychológ je každý z nás, lebo máme kvalitnú a sofistikovanú skúsenosť minimálne s jednou psychikou, vlastnou.

Držím palce.  

Vidím, že sa témy nikto nechopil... To vlastne chápem, nie každý sa rád o takýchto veciach otvára. Nebojte, ani ja nie som v reáli taký ukecaný a otvorený, ako tu na fóre vo virtuálnom svete...   

Matej Skalík napísal:Nebojte, ani ja nie som v reáli taký ukecaný a otvorený, ako tu na fóre vo virtuálnom svete...

Kupodivu na fóre alebo vôbec písomne som schopný o sebe vykecať aj to, aké slipy mám rád   , proste pôsobím ako nejaký totálny extrovert - človek by povedal až exhibicionista. A v reáli som tichý, nič nehovorím nikomu a s nikým sa pomaly ani nerozprávam, alebo len symbolicky, aby som nevyznel, že sa kolegýň stránim. Písomný prejav mi vo všeobecnosti ide oveľa lepšie. Aj v práci všetkým, s ktorými musím niečo odkomunikovať, preferujem maily, a nie telefón. Na strednej škole sedela predo mnou jedna spolužiačka, s ktorou som teda mohol kecať hocikedy, kedy som si zmyslel. Napriek tomu sme si vymieňali na papieri napísané dopisy, v ktorých sme rozoberali svoje myšlienky a problémy. Tak ako jej, aj mne už vtedy vyhovoval skôr písomný prejav a v písomnom styku som už vtedy vedel byť úplne otvorený. To, že ma tu na fóre poznáte takého otvoreného, to je vlastne táto moja črta. Dokonca mi za istých okolností ani nevie vadiť, že si to niekto po mne číta, kto sa so mnou stýka aj zoči-voči. Ba dokonca to na mojej otvorenosti-zatvorenosti nič nezmení - aj naďalej sa pred takouto osobou zoči-voči o veciach, ktoré som vyjadril písomne, nebavím. Ledaže by osoba bola ochotná pristúpiť k písomnému dialógu.

No nie som divný? Myslím ten rozdiel medzi Matejom v písomnom styku a Matejom zoči-voči? Zvláštna povahová črta, ale fakt dlhodobá, vari od nejakých 16 rokov veku.    

  

Troška som bol aj rád , že sa na to pýtaš , ale potom , po zvážení som zhodnotil , že sú to veci ktoré by som si chcel nechať zatiaľ radšej pre seba . Ono je tam hneď viacero vecí o ktorých by som nechcel rozprávať .

Ahojte

už dávnejšie som našla túto tému a chcela som aj napísať....ale nejako som na to pri povinnostiach zabudla....tak píšem až teraz

Matej napísal:Ale odborníci prijímajú, ako vieme, biopsychosociálny model príčin, preto rátajú s tým, že mnoho pacientov prežilo traumu, komplex, zranenie, stres.

Tak presne ja patrím do skupiny pacientov čo prežili stres.....veľký stres....možno pre niekoho sa to nebude zdať ako veľký stres ,ale pre mňa to bol dosť veľký stres....totiž stalo sa mi to na škole VŠ v poslednom ročníku keď trebalo robiť na diplomovke, ako nebol problém robiť na diplomovke aj v noci aj cez deň.....ibaže ja som mala iný problém a to stres z toho, že som mala preložiť veľa materiálu z angličtiny do slovenčiny a z toho napísať kapitolu do mojej diplomovky - a to pre mňa bol ten veľký stres, lebo ja som anglicky nevedela aj keď som chodila na kurz ale nevedela som proste tak ako bolo treba ....začala som niekoľko krát zo slovníkom prekladať všetky tie články a knihy nedávali často vety zmysel ......aj preto že to bolo dosť odborne články a keď neviete ani ceknúť po anglicky tak mate problém aj z bežnými frázami nie to s odbornými výrazmi......ako pamätám si že som prelozila par článkov od slova do slova ale nič som nemohla použiť ....a tato situácia mi pripadala ako bezvýchodisková ako nebol nikto, kto by mi tak veľa veci prelozil ...veď každý pracoval na svojich diplomovkách ....preložiť odborne som si to netrúfala dať....a proste ja neviem bol to stres aj vina, že neviem anglicky a že si myslia, že viem a že tie články prekladám, ale ja som proste vedela, že to si ma dostihne....že proste to, že anglicky neviem že na to prídu profesori a nedajú mi tu diplomovku....jednoducho neviem je to až smiešne, že som sa bála pre takú vec.....ale keď ešte aj rodičia, keď videli, že nejako aj sa učím a aj skúšky mi nešli tak, že predsa si neprenesiem predmety, že už len tak malo mi chyba a že to musím zvládnuť....ako mne prestalo aj chutiť jest a tak som nič do seba nedostala....par týždňov som bola len na výžive pre deti a nesolených chrumkách......a to bolo pravé skúškové....tak som len ťahala ďalej tie skúšky, z ktorých som aj tak vyletela...ako neskôr ,keď už zo mnou to bolo horšie tak aj rodičia hovorili, že nech nechám školu ....ale bolo neskoro....uz mi totiž ostala len diplomovka a tu som už nechcela len tak nechať ....ako už som len posledné veci robila do nej....a tie články ja neviem ani netrebalo.....ale vtedy nejak začali také tie predstavy a ja neviem bola som vždy dlho hore robila som na tej diplomovke....a ja neviem ja som ani hlasi nepočula, skôr len také myšlienky som mala, že toto v pesničke znamená toto a pre mňa toto a je to signál....ako len som si domyšlala.....je pravda že som bola aj dosť unavená tak mala som pocit že viem naraz počúvať rádio, čítať článok aj písať diplomovku .....proste, že nejako viac toho zvládnem ako ostatný....tak som zašla do nemocnice, že nemôžem zaspať aj keď vtedy som dokonca ešte trochu aj nadranom spala.....a ráno som sa vybrala do nemocnice, že je niečo zle....že sa snažím zaspať celu noc a nejde to.....ako tak blížil sa čas odovzdania diplomovky ako by som aj mohla zaspať.....ale proste poležala som si v nemocnici a o par týždňov ma pustili aj z liekmi domov.....  

Keď tak rozmýšľam aj situácia doma nebola najlepšia zo sestrou som sa vkuse hádala a tak poriadne....takže aj to prispelo k tomu môjmu stavu ....a dosť významne, lebo od vtedy sa k sebe správame oveľa lepšie....

Mitchelll u mňa to začalo tiež v období písania diplomovky. Proste som chodila do roboty, večer písala prácu, varila -aj keď pomenej,prať žehliť, proste som si neoddýchla. A dúfam,že to nikto z mojich blízkych nebude čítať... veľmi mi dodnes ubližuje vzťah so sestrou,jej večné vykrikovanie aký som zlý človek a podražanie. Chvíľku bolo aj dobre -neviem či náhoda,ale presne v tom období som aj lieky vysádzala - teraz máme taký zlý vzťah že je to na zaplakanie. Mám ešte ale súrodenca a s tým sme si oporou.Za to som nesmierne Bohu vďačná.Sestra s nîm má tiež zlé vzťahy. Ale tých zranení som mala toľko,že už  neotvorím "dvere" ku sebe tak ľahko. To som si sľúbila pri poslednej epizóde. Niekedy veľmi bolia veci,ktore už nedokážeme zmeniť,aj keby sme chceli. A slová, ktoré ublížili sa nedajú vrátiť späť...
Matej ďakujem za túto tému. Dúfam,že mi to teraz pomôže a pôjdem životom ľahšie snáď oslobodená od tejto bolesti...
Inak sranda že sa ti dá pìsomnou formou ľahšie otvoriť. Je to pre mňa úžasne zvláštne :D

Ako ja nemám až tak veľký problém tu na fórum napísať čo, ako bolo - akurát na tie bludy som si už niekoľko rokov ani nespomenula tak čo ja viem, nechcem, to zase rozoberať.....ako hej asi som to potlačila v pamäti, lebo som vedela že to je niečo nie v poriadku, nie dobre....ale k tomu, že som napísala ako to bolo tak veľa ľudí z môjho okolia nič netuší a nevedia ako to bolo, možno len vedia, že som bola v nemocnici, ale nehovorila som kde a prečo....aj z dôvodu, že tu na východe by sa to rýchlo rozkríklo....a ešte ty čo o tom vedia ako rodičia a 2 kamaráti tak oni určite na toto fórum nechodia .....

hmmm no chcela som sa ešte pristaviť pri mojej sestre veľa som toho o nej nenapísala, ale viem že to bolo dôležite aj pre to čo sa mi stalo ....lebo v nemocnici to aj tak uzavreli, že nezhody v rodine so sestrou a aj stres s diplomovky....ale rodičom hovorili, že nezhody zo sestrou, ale nevedia čo presne.....takže preto to považujem za dôležite ešte doplniť ....
Tak začnem asi tým, že u mňa to bola ako neskorá puberta a k nej patrilo hádanie sa zo sestrou asi puberta nabíjala.....takže sme sa obe často skoro na všetkom hádali a nie len to, kričali sme na seba ako nenadávali sme si, ale už sme boli k tomu blízko, čo sme však robili a nie som na to hrdá, že sme sa aj pobili....ako každá za svoju pravdu a u mňa bolo dôležité vyhrať a mať pravdu aj keď som možno niekedy nemala pravdu....ale bola to ako hra, že vždy niekto musí vyhrať a možno vás prekvapím, ale vyhrávala som častejšie ako sestra ....aby ste aspoň mali predstavu o čom sme sa asi hádali tak na úplných blbostiach....čo si pamätám tak sestra si často niečo zobrala s mojej skrine alebo šuflíkov (väčšinou dvd s filmami a čo je aj horšie niektoré nikdy nevrátila lebo ich niekomu požičala) a videla som, že to tam nebolo, alebo bolo úplne inde položene....a ona stále tvrdila, že ona v mojej skrini nebola....ako aj peniaze mi zmizli a rodičia ju len bránili, že toto by určite nespravila a keď spravila tak by sa priznala ....ako nebola to veľká suma, ale proste ja som upozorňovala na to že rastie z nej zlodejka a klamárka a rodičia veria tomu, že ona taká nie je to asi nejaký duch ukradol ....ako potom sme sa často hádali o telku, čo sa bude pozerať a ona vždy naschvál nejakú blbosť chcela pozerať ako nikdy, ale fakt nikdy sme sa nezhodli a bili sme sa o prepínač atď.......takže zhruba na takých blbostiach sme sa hádali ako rodičia mi vždy dohovárali, že nech jej odpustím a nech zabudnem, nech sa len tak pousmejem nad tým, že ona je mladšia atd.....no a potom čo som sa vrátila z nemocnice tak postupne sa nás vzťah zlepšoval.....neviem nejako ja som už bola pokojnejšia....tak bolo už aj po škole...ale proste ja neviem ako sa to tak utriaslo....a síce odišla ďaleko študovať a doma bol pokoj....potom som aj bola rada keď telefonovala domov, hovorila ako sa ma atď.....a keď prišla ako ona sa krotila.....neviem možno brala ohľad...alebo si to proste uvedomila, že brat cudzie veci sa nemá......ale teraz keď môžem zhodnotiť....tak stále jej ostalo niečo z toho zlého správania....ako príde domov a berie si moje veci, ale nie šaty a ani dvd-čka....ale požičiava si niečo iné občas aj zabudne povedať, že toto som si požičala...atd.....no ja to už tak neriešim .....ale čo je teraz aktuálne tak to je teraz to, že príde domov a chce ona rozkazovať ako, že toto tak robiť, lebo tak je to lepšie....a tak sa to ma a nie ako mi robíme doma....ako to jej povaha je taká hašterivá....teraz sa vadí s celou rodinou a iba občas zo mnou....teda vyčíta aj mne niečo, ale nie v takej miere ako to bolo predtým....no myslím, že ona vidí, že ju síce vypočujeme spravíme tak...ale keď odíde robíme to tradične.....nechodí veľmi často domov.....ako myslím, že jej povaha je taká despotická.....aj keď už na ústupe...a proste ona sa aj s priateľom už pre tu svoju povahu rozišla....aj keď som jej vravela, že nech sa sprava inak, že nemusí byt tak ako povie všetko.....aj keď to možno je lepšie...no zase nie vždy ....no a teraz by som rada povedala, že moja sestra je aj dobra osôbka....aj keď to tak nevyzerá....ako vo všetkom sa snaží mať poriadok občas je aj lenivá a tiež ako ja všetko robí na poslednú chvíľu - i keď ja som už s tým viac menej skoncovala ale vidím to u nej, že ona je taká.....

ercinka - som rada, že si si môj skrátený príbeh prečítala....a som rada, že ta niečím zaujal....a tiež je dobre, že máš aj ďalšieho súrodenca ako, že máš niekoho s kým dobre vychádzaš... ako ja som si myslela, že je normálne, že sa tak hádame atď.....ale prišla som na to že oveľa lepšie je keď spolu vychádzame ...

Syndróm DDA (dospelého dieťaťa alkoholika) sa okrem iných symptómov prejavuje aj tým, že tieto osoby si nevedia vychutnať prítomný okamih, pokiaľ je príjemný. Totiž z detstva sú pod vplyvom nevypočítateľného alkoholika-rodiča naprogramovaní očakávať len to najhoršie, ten najhorší scenár, byť pripravený na všetko, na čo sa pripraviť dá, mať pripravené všetky možné plány na všetky možné katastrofy. A ja som v tom úplne taký istý! Sprvu po osamostatnení do vlastného bytu som sa hádaval s rodičmi, keď mi chceli nabaľovať tašku potravinami počas návštevy, keď som k nim prišiel. Už viem, že to bolo hlavne kvôli tomu, že som to považoval za neprirodzený stav vecí, že som takto umelo dotovaný, a že ono toto dotovanie je neprirodzené presne kvôli tomu, že raz pominie. Raz rodičia na svete nebudú a nebudú mi môcť pomáhať. Proste očakávam podvedome za všetkým nejaký háčik, nejaký zlý scenár, neviem si užiť, že prítomnosť funguje nejak inak, napr. príjemne, lebo "veď ono to raz skončí, takže je lepšie sa pripraviť na obdobie, keď budem sám na seba ponechaný". Presne typické zmýšľanie DDA, všetko príjemné v danom okamihu odmietať, neužiť si to, nevychutnať si nič, lebo veď ono to raz skončí, je to nestále, nedá sa na to (ani vlastne na nič) spoľahnúť, lebo príde znovu čoskoro chvíľa reality, keď ten príjemný triezvy rodič sa znovu ožerie pod obraz Boží a bude veľmi zle. Neskutočné, ako nás ovplyvňujú mentálne programy z detstva hlboko do dospelosti!

A nedá sa s tým mentálnym programom, s tým syndrómom DDA seknúť, nedá sa z toho len tak vyliečiť dajakou formou motivačnej literatúry alebo niečím podobným.

Neustále som obmedzovaný svojimi plánmi, mám plán na to, aby som nepribral, mám plán na to, aby som vyšiel s peniazmi. Všetkého sa bojím, snažím sa byť maximálne samostatný, dokonca som podráždený, keď mi kolegyne chcú v agende pomáhať, lebo sa vtedy aktivuje môj syndróm a ja sa zrazu vnímam, že som nesamostatný a že sa neviem o seba postarať, a preto zhyniem, lebo "raz predsa mi už nebude pomáhať nikto a bude zle". Hrozím sa dôchodkového veku, keď by som mal byť osamelý bez rodiny, bez partnerky, a pritom už aj bez práce mimo ekonomicky aktívneho života. Tá nuda a ten postupný intelektový aj fyzický úpadok, ktorý kvôli nečinnosti a bezcieľnosti nastane, ma privádza do úzkosti. Kvôli tomu si ani neviem užiť súčasný dobrý stav, keď mám akože dobrú prácu, lebo "veď ono to raz skončí". Každá rozprávka sa raz skončí a nastane tvrdá realita, rodič sa zase ožerie a všetko znovu zničí. Aj takto vyzerá jeden zo symptómov syndrómu dospelého dieťaťa alkoholika a tzv. spoluzávislého, ako sa v terminológii medicíny závislosti hovorí.

Iný symptóm, ktorý ma tiež sužuje z okruhu DDA, je neschopnosť nadväzovať priateľstvá, otvorené a blízke vzťahy a už tobôž nie partnerské intímne vzťahy. Totálny blok ohľadom sexu, neschopnosť cítiť sa príjemne v rozhovore s druhým človekom a otvoriť sa mu, budovať s hocikým kamarátstvo. Disharmónia v rodine alkoholika diskvalifikovala dieťa z kamarátskych vzťahov, nikdy nepozná, čo je to pozývanie si kamaráta domov do izby, lebo "veď opitý rodič a zvratky po spálni". Nikdy nepozná, čo je to dôvera, otvorenosť, láska, prijatie... nerozumie, čo je to objímanie, nedokáže to pochopiť, cíti sa veľmi trápne, ak sa má s niekým objať, cíti, že to narušuje jeho intimitu, ktorú zamkol siedmimi zámkami a odhodil kľúče do najhlbšej studne. Je veľmi na seba citlivý a bojí sa všetkého, očakáva len to najhoršie, lebo nič nie je isté, za celé detstvo sa nemohol oprieť čo i len o jednu istotu - nedokáže si dovoliť byť šťastný a v pohode, "lebo to nie je prirodzené, v skutočnosti všetko, čo kandiduje na to, aby to bolo príjemné, predsa raz pominie a nastane tvrdá realita". Mám 32 rokov, v reálnom živote tam vonku mimo internetu nemám ani jedného kamaráta/kamarátku, moje kolegyne ma nevnímajú ako priateľa, som len náladový kolega, s ktorým sa občas dá pokecať, a občas nie. Nič ďalšie so mnou rozvíjať sa nedá, lebo aj keď ma náhodou chceli pozvať medzi seba na zopár akcií, samozrejme automaticky sa aktivoval môj mentálny program DDA a ja som v strašnej panike hľadal všetky možné spôsoby, ako uniknúť, ako sa vyhovoriť. Žiadny kamarátsky vzťah, nemám nikoho. Nikam nechodím, nemám žiadne spoločenstvo, žiadnu "partiu", prakticky s rodinou som v kontakte akurát tak s rodičmi. Aj to si neviem užiť, "lebo veď to raz skončí". A stále myslím na tú nestálosť, na tú neistotu, na tú snahu pripraviť sa na všetky scenáre, vnímať život ako zápas, kedy človek nikdy až do smrti nevie, na čom je. Čo sa týka partnerky, isteže, tu je to už o mne známe, nikdy nič žiadny vzťah nebol, ani koketovanie, ani balenie, ani blízkosť, ani náznak. Nikdy ma nikto nepobozkal na ústa, iba pri gratuláciách na líca. Keď sa ma chce niekto dotknúť, automaticky sa podvedome odťahujem, neviem to racionálne prekonať. Predstava, že by mala o mňa nejaká reálny záujem, ma desí a privádza do šialenstva. Zároveň hlboko vnútri silno túžim a žiarlim, lebo by som chcel byť iný a mať to inak nastavené a aby ma nejaká rada mala. Samozrejme, ani som žiadnej na to nedal príležitosť, pretože od puberty sa utápam v depresiách, a o takých negatívnych ľudí, ako som bol vtedy ja (či ešte som?) nebude mať nijaká nikdy záujem. A to je aj dobre, žiadnej neprajem seba, nemala by sa pri mne dobre. A myslím, že ani ja pri nej. Ale ako sa mi blíži stredný vek, čoraz viac riešim ako zdroj frustrácie nový jav - osamelosť. Takže som rozpoltený, lebo mám v sebe silnú túžbu milovať a byť milovaný, no necítim sa zároveň schopný sa týmto veciam duševne otvoriť a čo i len ich pripustiť. ("lebo ono to raz skončí", "lebo čakaj neočakávateľné", "lebo očakávaj najhorší možný scenár a naplánuj všetky bojové opatrenia", "lebo blok k intimite").

Trochu som prispel teda do tejto témy o našich traumách. Čoraz viac skúmam tento svoj syndróm, googlujem o ňom kade-tade, a dosť mi to objasňuje moje motívy a kde má moje myslenie a správanie pôvod vzniku.

U nás v meste bývajú terapie skupinky ľudí, ktorí majú syndróm DDA, asi 10 ľudí sa posadí do kruhu na stoličkách a hodinu a pol debatujú. Niečo ako keď abstinujúci alkoholici majú podobné skupinky a kluby. Tatino mi dal vizitku na nich, lebo tú skupinku vedie jeho známa, ktorú pozná zo svojho abstinentského klubu. DDA ľudia majú skupinku 2 razy mesačne a začínajú o 17:15, čo ma diskvalifikuje z účasti, lebo ja vtedy ešte len končím v robote. Aj to ale neviem, či by som tam dokázal ísť, keby to trebárs bolo vo vyhovujúcejšom čase. Gro zmyslu ich skupinky je snažiť sa o pestovanie kamarátstva medzi členmi klubu, ktorí majú podobné príbehy a podobné symptómy, a chodiť spolu von na spoločné akcie, trebárs výlety, turistika, zájazdy. Aspoň tak mi to vysvetlil tatino, že by som sa tam učil otvárať vzťahom a kamarátstvam... A učiť sa rozprávať. Lebo ja v reáli som teda dosť introvert, takmer nič nehovorím. Priam očividne to kontrastuje s písomným prejavom vo virtualite, kde som sa otvoriť práveže nemal problém nikdy. A to priam až do exhibicionistických rozmerov. Asi si tým kompenzujem svoju zahanbenosť a tichosť v realite.

Ďakujem, že som sa mohol vyrozprávať, kamaráti. Aj takéto spomenuté veci sú súčasťou môjho života a mojich dní. Každý máme svoje, takže mi zostáva už len príležitosť všetkým nám držať silno palce.

S vďačnosťou
matej