Výrok-stastny clovek

Nuž, keď to tak zoberiem, tak vlastne až včerajšia Princezná so zlatou hviezdou na čele mi umožnila na Tvoju tému, Lapaj, odpovedať. Je tomu tak preto, lebo som si vďaka tej rozprávke uvedomil, na čo možno bolo celé to ponižovanie mojím červenaním dobré. V tej rozprávke totiž vystupovala hlavná postava veľmi pokorne, hoci mala všetko, zatiaľ čo iné princezné boli pyšné a namyslené.

Vieš, ja som dosť rozmaznaný. Ale to, že som zažil hĺbky poníženia, mi umožnilo toto celé svoje rozmaznanie, celú svoju výchovu vidieť z takej perspektívy, aby som mohol vďaka uvedomeniu si problému s tým dačo robiť. A to je na tom báječné.

Takže v tomto smere, v smere uvedomenia si a priznania si svojho rozmaznania, som dosiahol pokroky vďaka chorobe, ktorá znížila moje ego a ja sa tak učím byť pokorný. Som tomu koniec-koncov rád.

Takto sa uplatnil Tvoj citát na mne a takto ten citát prežívam konkrétne ja.

tvoj príspevok Lapaj je dosť starý, ale prispejem aj ja, síce o dosť neskôr, samozrejme šťastie zaslepuje, to je jasné, človek vníma viacej svoje vnútorné radostné pocity a nevidí veci tak celkom reálne ako sú.Asi len toľko čo ma napadá pri tomto výroku.Samozrejme šťastie môžu navodiť rôzne udalosti v živote, no dajme tomu pri samotnej depresívnej nálade vás ťažko niečo pozdvihne k tomu sa z čohokoľvek tešiť.

Ja som za to, aby človek kašlal na to, ako veci naozaj sú, a sústredil sa hlavne na svoje takpovediac radostné pocity. Vychádzam z toho, že človek jednoducho, ako o tom svedčí epistemológia Immanuela Kanta a ďalších jeho nasledovníkov, nemá k dispozícii náhľad a poznanie na to, ako veci doslova naozaj sú. Takže to, keď ich vidí človek negatívne, zle, záporne a skľúčujúco, je tomu tak preto, lebo ich tak vidí cez prizmu svojho Ja. Jednoducho, svoje "vnútorné oko" má zakalené, a preto vidí aj iné veci zakalene. Naopak, keď náš náhľad bude vopred stanovený ako optimistický a pozitívny, budeme vidieť veci lepšie, radostnejšie a svetlejšie, hoci by na nich "objektívne" azda ani nič dobrého vlastne nebolo.

Ako zmeniť naše vnútorné nahliadanie, prizmu nášho Ja, naše vnútorné oko, náš spôsob videnia a hodnotenia vecí a udalostí, čo sa nám dejú, z negatívneho na pozitívne? Jednoducho. Úmyselnou zmenou postoja. Baraj aj za cenu vsugerácie resp. sugescie. Lebo veci samé osebe nezmeníme, aspoň teda väčšinu. Ale svoj postoj áno.

Toto sú myšlienky, ktoré tvorili základ mojej psychoterapie, ktorú som navštevoval v roku 2010. Takisto aj motivačná literatúra, alebo aj literatúra psychologická, čo som mal tú česť čítať, obsahovali tieto názory. Úplne s nimi už dnes súhlasím a stotožnil som sa s nimi, hoci nie vždy sa mi darí zmeniť ten postoj. Ale určite by som nevnímal svoje zlé nahliadanie, svoj negativizmus alebo akože "reálny pohľad na vec" za normálny, a radosť, šťastie, pocit spokojnosti, dobra, naplnenia a jednoducho potešenia a radosti, že by som ich vnímal ako zaslepujúce. Veď najmä nám chorým musí byť jasné, že sa musíme učiť prispôsobovať svoj postoj, ak chceme spolupracovať s účinkami antidepresív a cítiť sa aspoň tradične šťastní v tomto živote. Nemôžeme si dovoliť stále hľadieť na životné situácie takpovediac reálne, a to obzvlášť my, ktorí zmysel pre reálne vyhodnotenie máme tak zranený.

Voľakedy by som nesúhlasil s týmto postojom, aký som tu načrtol teraz. Celé roky som chodil na chaty a vyplakával som, že sa nemôžem predsa klamať nejakou sugesciou, že mi je akože dobre a všetko je fajn. Ale vtedy som ešte nechápal dve veci.
1.) že nejde o to, aby všetko bolo fajn, ale ide len o zmenu môjho postoja k tomu, čo je inak vlastne nepríjemné, a tak teda nejde o klamanie sa, ale o sebavýchovu a vyzrievanie na človeka, ktorý už neuteká, ale vie stáť nepríjemnému zoči-voči, pričom jeho stratégia obrany je, že vidí vec z lepšej stránky, čím nepríjemnú vec vo svojej podstate porazí;
2.) aj keby išlo o klamanie sa, aj tak je oveľa nádhernejšie prežiť život šťastný a optimistický a mať tak kvalitnú radosť, ako trpieť, vedieť o tom že trpím a vedieť, že som neschopný čokoľvek zásadného na svojom utrpení zmeniť.

Takéto myšlienky mi teda napadajú v súvislosti s Lapajovým citátom dnes. Ďakujem Ivankovi, že tému aktualizoval.