Predznamenie ochorenia

Ahojte, mali ste nejaké obdobie v živote, kedy ste nadobudli pocit, že skôr či neskôr skončíte na psychiatrii? Ja som mala enormne ťažké detstvo, keď som mala 16 mesiacov ma opustili rodičia, vzali si ma maminy rodičia, ale matka pravidelne chodievala robiť opitá jak doga divadlo, pravidelne som skončila trasúc sa za starou mamou, lebo som vedela, že ma ochráni. Moja mama nikdy nemala o mňa záujem, keď som mala 12 stará mama zomrela a ja som išla do pestúnskej starostlivosti ku tete, bývala som s dedkom v tom istom dome ako teta, keď sa niečo stalo, za všetko som mohla vraj ja, jej deti boli sväté. Mne vykričala, že môžem za smrť starkej, lebo sa musela o mňa starať, ale ona zomrela na rakovinu, takže to šlo pomimo mňa, raz som bola v izbe nevlastných sestier a tej mladšej začali chodiť smsky, od mojej mamy, ako ju ma veľmi rada a sto krát je lepšia ako ja, že ja som stelesnenie zla a tu prišiel ten bod, že to neznesiem, proste to nezvládnem a skončím na psychiatrii, bola som v puberte, tak som potrebovala pochopenie, ale toho som sa nedočkala, za všetko ja tá zlá, neraz som dostala facku, aj keď som si ju nezaslúžila. Odišla som študovať na výšku rodinu som odsekla a popri škole som pracovala, našla som si partnera a po piatich rokoch vzťahu som otehotnela, keď som mala po termíne a malý nechcel na svet veľmi, tak začala rodina na mňa tlačiť, nech si vyvolám pôrod, že to nie je normálne rodiť po termíne, čo je blbosť a tu vstupuje moja matka, trvá na tom, aby som sa jej často ozývala, lebo ak nie bude ma citovo vydierať a po pôrode, teda s pôrodom prišli hlasy a ja som si povedala, že a je to tu, ja som vedela, že raz sa to stane, ale prečo práve teraz, ona najmúdrejšia matka, všetko vie najlepšie a kydala mi do výchovy, že toto nevie to by už mal vedieť, máš retadované decko, lebo zaostáva, opak bol pravdou, nezaostáva bol presne tabuľkový stred, prišiel bod, kedy som vyhľadala psychiatra a to sa im už nepáčilo, že som v nemocnici, že mám byť doma a starať sa o malého, ale nechápali, že to v aktuálnej situácii nezvládam a potrebujem liečbu a od vtedy už viete, odraďovačky od liekov a že nie som chorá, lebo psychické choroby neexistujú, že sa stačí viac usmievať a užívať si život, ale keď to nejde, tak ako to mám urobiť. Čiže ja som mala už v puberte takú predtuchu, že raz niečo príde.

Patty_Pillow
Veľmi ma mrzí tvoje ťažké a veľmi smutné, stresujúce detstvo. Vtedy sa formuje osobnosť človeka a ťahá si všetky krivdy v duši po celý život.
Ty absolútne za nič nemôžeš, napriek ťažkému životnému osudu si silná osobnosť, vyštudovala si, vydala sa a máš milované dieťa. Čo je úžasné
To, že prišla choroba, sa úprimne vôbec nedivím. Nejdem nikoho obviňovať, ale stačí si tvoj príbeh prečítať a každému dôjde, kde bol spúšťač.
Jediné riešenie je odstrihnúť toxické kontakty a prerušiť vzťahy, ktoré ti len a len ubližujú. Môžeš užívať i kilá liekov, keď ti bude stále niekto hádzať polená pod nohy, kritizovať ťa za výchovu dieťaťa (hoci sám daný človek pre závislosť neurobil pre teba nič dobré), počúvať "zaručené" tipy, že sa stačí vyhriať na slnku, usmievať a ono ťa to prejde - STOP-technika! Si dospelá, svojprávna žena-matka, každý nech si radšej pozametá pred vlastným vchodom! Rodina-nerodina, môj názor je, že už len počúvať takéto "názory" dáva človeka psychicky dole, spôsobuje hnev, úzkosti a u teba sa to môže pretaviť do psychotických symptómov...
Ale nechcem ti dávať životné rady, len som vyslovil svoj názor.
Osobne som už cítil prodromálne štádium, hlavne keď boli spočiatku doma konflikty a únik z toho bolo pre mňa akútne oddelenie, kde som cítil konečne pokoj od tohto sveta...
Tiež niektorí mi dávali "akožerady" a ktorých som potreboval, nereagovali.
Toto je myslím nielen u mňa spúšťač zhoršenia príznakov a vtedy som už vyhľadal odbornú pomoc, lebo som cítil, že to proste nedávam. Najhoršie mi robí stres, hlavne dlhodobejší.

Ja som si nikdy nemyslel, že zošaliem a skončím na psychiatrii. O to viac ma to vtedy prekvapilo.

To som ani ja nemyslel, ze sa budem cely zivot hanbit za jazvu na bruchu. Strasne spatnu ju mam. Mne zas preplo z hodiny na hodinu doslova. Ale z pervitinu. Ale mal podiel aj jeden chalan na tom, este do mna rypal, ked som bol v psychoze. Inak teraz nedavno som sa dozvedel, ze zomrel minuly rok. Ja som mu aj napisal na facebook, tak symbolicky, ze uz som mu to davno odpustil, ved uz si to nikdy neprecita. A ze som sa mu chcel uz davnejsie ozvat, len sme to nestihli... Asi nam to nebolo sudene sa uz stretnut.