Ako žiť svoj život?

Ahojte kamaráti, čo si myslíte? Môžu žiť aj ľudia s našou diagnózou celkom dobrý a zaujímavý život? Ja si myslím, že áno, ale je to zložitejšie ako sa môže to zdať. Problém je aj ten, že každý má inú osobnosť. Myslím si, že každý z nás môže mať fajn život...

Myslím si že s chorobou sa dá žiť, pokiaľ človeku zaberajú lieky. Záleží aj od prejavov choroby. Taká schizofrénia, podľa toho čo som sa o nej dozvedel, má na osobnosť horší vplyv ako napríklad schizoafektívna porucha. Ja si len ťažko predstavím ako sa cítia schizofrenici, keďže mám schizoafektívnu poruchu. Ešte si myslím že je zlé pokiaľ má človek okrem psychiatrickej diagnózy aj nejaké iné problémy. Keď to tak je, tak život môže byť na nevydržanie. Ja mám takých zdravotných problémov viacero a dosť zhoršujú môj život.

Prijať to, čo je! Žiť tu a teraz! Odovzdať sa chorobe, to znamená prijať prítomný okamih!

Nenazerať do minulosti, čo všetko zlé sa mi stalo a nenazerať do neistej budúcnosti, čo sa mi môže všetko zlé prihodiť. Odísť z tohto psychologického času v ktorom sa myseľ a emócie topia. Robia si len starosti, utrpenia, trápenia, problémy a bolesti.

V prítomnom oKamihu čas neexistuje, ten len plynie, v ňom si starosti... nerobiš, užívaš si ho. Myseľ a emócie sú v ňom porazené, usmrtené a opravené, neexistujú.

Vypnúť myšlienky na minulosť a budúcnosť. Čo bolo, to bolo, už nebude! Čo má prísť, to príde. Najlepšie je si stanoviť plány na a ciele (merateľný čas). Potom od tohto merateľného času upustiť a užívať si prítomný okamih!

Odborne sa dosť diskutuje o kvalite života pacienta.asi veľkú úlohu zohráva,či sa človek lieči,spolupracuje s lekárom.údajne je to potom obrat v liečbe k lepšiemu.stretávame sa aj so stigmou,ako som už písal minule.myslím,že je dôležitá aj osobnosť.sú ľudia,ktorí nevedia byť sami a čo potom,keď ich prestane prijímať okolie.ako píše aj Juraj,veľa určite robí akceptácia liekov.zo skúsenosti viem,že život nie je čiernobiely aspoň v tomto- máme nejakú diagnózu,avšak všetko musí byť pomenované. Vykazujeme približné známky choroby,no môže to byť aj trochu inak si myslím.chcel som tým povedať,že veľa robí,ako človeka akceptuje okolie,či sa normatívne správa.kvalita života je potom lepšia.problémom môžu byť aj financie a celková soc.ekonomická situácia.a v závere si myslím,že k uspokojivej kvalite života prispievajú záujmy a pestovanie koníčkov.človek je ako kvet,ktorý vypučí a lahodí očiam.keď sa oň nestaráš,tak vyschne.zlé návyky nie sú veľmi žiadúce.iné choroby môžu "nespokojnosť" podnecovať. V zásade sa však kvalita života dá zisťovať aj u iných pacientov.sú aj iné choroby a tie tiež nestoja za nič.napr.roztrúsená skleróza alebo epilepsia,či neurolog.deficity,krvné choroby,kožné... niekedy si vravím,že je to ešte dobré so mnou.chcem to teda uzavrieť tým,že základné je asi vlastné nastavenie a náhľad,z ktorého vychádza vnútorný pocit.ak si sám spokojný,tak je priebeh dobrý a život zaujímavý ešte som chcel dodať,pomáha aj,či sa vie človek potešiť z niečoho.to dosť zaváži... aj keď vzťahy sú slabšie

Ja si myslím Juraj, že je to individuálne. Niekto je relatívne OK po istých stránkach, niekto iný zase byť nemusí. Osobnosť môže byť celkom normálna. Aspoň môže sa to javiť. Napr. veľmi veľa ľudí z môjho okolia povedalo mi, že nezmenil som sa vôbec. Ja vidím však, že trošku áno je tam menšia zmena ku horšiemu. V zásade nie je to nič dramatické.

Vladimír: Veľmi múdro si to napísal. Vnímam to podobne. Ten kto sa zalieči tak dnes nemusí mať skoro žiaden problém. Tiež si myslím, že koníčky sú základ, aj keď je otázne, či človek dokáže ich so svojou diagnózou ešte vôbec robiť. Ja som musel skončiť s viacerými vecami.. Tiež si myslím, že sú oveľa horšie choroby, ako než schizofrénia. Hlavne v dnešnej dobe sa dá všetko poriešiť len treba chcieť. Však kamaráti moji?

Hm Dušan pri našej diagnóze nejaké ciele alebo plány? To je podľa mňa strata času, keďže je dokázané, že pri našej chorobe nevie človek nič plánovať. Viem ako si to myslel... Máš pravdu minulosťou trápiť sa nemá cenu. Čo sa stalo tak sa stalo. To už nezmeníš, ale treba žiť tu a teraz...

Ahojte. O mne ani vacsina ludi nevie ze mam "schizofreniu", lebo na ludi posobim normalne chodim do prace, mam vztah, kamaratky, mam svoje zaluby a ano mam vela planov do buducna. Neviem co vsetko sa stane ale planovat urcite budem lebo mi to dodava nadej ze budu lepsie casy a ukotvuje ma to v pritomnosti... Ja to vnimam len tak ze uzivam lieky aj to uz len malicke davky. Okrem toho mam aj socialnu fobiu a tak si hladam prace kde som sama. A zatial sa mi to dari takze vdaka tomu pracujem. U mna je velmi dolezita podpora hlavne od priatela a kamaratok a velku ulohu tu zohrava aj moja huzevnatost. Mne to pripada ze zijem taky zivot ako som zila pred 4 rokmi a mozno aj kvalitnejsi lebo som si pretriedila priatelov z falosnych na tych co pri mne ostali tak mozem byt aka potrebujem byt. Tak Vam prajem co najlepsie zivoty majte sa pekne

Ahojte,
ja som nikde a pred nikým netajila, že som psychicky ochorela. Dokonca aj v zamestnaní všetci vedeli, že chodím pravidelne psychiatričke a aj, že som viackrát bola hospitalizovaná. Tam sa to však obrátilo proti mne hlave keď mi priznali invalidný dôchodok. Veľa ľuďom ležalo v žalúdku, že beriem ID a že aj pracujem. Hlavne kolegyne, čo ma počas PN museli zastupovať, sa otočili proti mne a doslova ma z práce vyštvali. Odišla som. Potom som si už žiadnu primeranú prácu nenašla a veľmi ťažko som si zvykala doma bez sociálnych kontaktov. Asi dva roky som sa s tým vyrovnávala. Samozrejme, že i ja som si kládla otázky: prečo práve ja? ako to, že sa mi to stalo?
Dnes viem, že tým, že nepracujem, som podstatne eliminovala stres v mojom živote a stav sa mi stabilizoval. Beriem nižšie dávky liekov.
Ako mi raz ktosi povedal, mala som šťastie, že som ochorela ako vydatá matka dvoch detí. Vtedy mali 2,5 a 9 rokov. Nebolo to jednoduché všetko zvládať - hlavne po jednotlivých hospitalizáciách. Veľmi mi pomáhala moja mama a sestra a samozrejme manžel, ktorý ostal a stál pri mne vždy od prvej hospitalizácie. Rodina ma vždy podržala a deti boli mojou silnou motiváciou ako "vždy vstať z popola" a nepoddávať sa ťažkostiam. Neskôr som si vravela, že keď už nepracujem, musím byť aspoň doma užitočná.
Tým, že som vždy po hospitalizácii znížila lieky (neskôr aj vysadila antidepresíva), som menej tlmená a viac aktívna. Priateľov mi veľa neostalo a spoločensky veľmi nežijem. Žijem vlastne pre rodinu - pre manžela, deti, vnúčatá. Vyžaduje si to veľa mojej energie a niekedy ma to aj zaťažuje, avšak už sa učím povedať aj: "Nie, na toto nemám síl."
Myslím teda, že v prípade psychického ochorenia je dôležité sa s tým ochorením vyrovnať, doslova ho prijať avšak nepoddať sa. Nestratiť nádej. Vždy sa dá zo všetkého vyhrabať, len to chce vidieť to svetielko na konci tunela. Po každej hospitalizácii lieky konzultovať a upravovať spolu s psychiatrom. Niekedy to trvá síce dlhšie (v mojom prípade roky).
Samozrejme potrebná je istá snaha o určitý každodenný režim a relax. Denne trochu pracovať, trochu sa prechádzať, bicyklovať či inak hýbať, počúvať hudbu, lúštiť krížovky či inak si namáhať mozog. Aspoň týmto spôsobom som sa ja dopracovala k stabilizovanému stavu a k pocitu "zaliečenia" alebo zotavenia. Mám pocit, že som sa so svojím ochorením naučila žiť.

kimi2028 napísal:Môžu žiť aj ľudia s našou diagnózou celkom dobrý a zaujímavý život? Ja si myslím, že áno, ale je to zložitejšie ako sa môže to zdať. Problém je aj ten, že každý má inú osobnosť. Myslím si, že každý z nás môže mať fajn život...

Páči sa mi taký, nazvem-to, triezvy pohľad @Juraja, že to viac-menej záleží od toho, či človeku zaberajú lieky. Aj mne je veľmi ľúto, ak niekto bojuje trebárs s hlasmi a rôznymi ďalšími vážnymi prejavmi choroby, hoci berie poctivo lieky. Vtedy je tá kvalita života tým naozaj nedobre poznačená. Ak však lieky zaberajú a človek nemá na dennom poriadku toľko explicitných symptómov, tak si myslím, že určite vieme mať dobrý a zaujímavý život. A to, že veľa robí aj osobnosť, tak s tým tiež veľmi silno súhlasím.

Ja som v tejto veci tak trochu ako @Katuska. Ani o mne okolie nevie diagnózu. V práci síce za tie roky ma už zažili v určitých kritických chvíľach, kedy som v záťažovej situácii odkryl viaceré svoje - povedzme - neurotické tendencie a komplexy. Boli situácie, kedy som sa zachoval alebo povedal čosi, čo okolie dosť jasne postrehlo ako "choré", resp. naznačilo im, že asi nie som úplne ok. Našťastie, väčšinu spoločného času pôsobím na ľudí v podstate normálne - až na teda prejavy hanblivosti, neistoty, ktorá mi ide z červenej tváre a líc, a ktorú každý hneď postrehne a vie ma hneď prečítať, že sa pred ním hanbím, alebo že som si neistý, alebo že si neverím... Silnejší jedinec (neraz práve mladší chalani, napr. aj tínedžeri) sa na mne radi zasmejú, cítia zo mňa moju neistotu a asi ich to nejak "evolučne" posmeľuje, že majú navrch. Iní ľudia zas reagujú možno súcitom... jeden psychológ povedal, že jedinci, z ktorých takto prýšti neistota ako zo mňa, buď vzbudzujú vo vyrovnaných ľuďoch poľutovanie, alebo výsmech (prípadne pohŕdanie). Vnímam to tak zo svojich skúseností, že je to pravda. No ale to je skôr neurotická záležitosť, no čo sa týka psychózy, či explicitne schizofrénie, tak to mi, myslím, nikto z okolia nepripisuje, resp. nikto si ma s týmto nespája. Istý si nemôžem byť, ale ako tých ľudí poznám a ako sa spolu zhovárame a vlastne kamarátime, tak im prídem po tejto stránke ok. Z rodiny to ale, samozrejme, vedia viacerí, hoci nie celá (širšia) rodina.

To, čo mi okrem všeličoho ďalšieho pomáha vo vzťahu k otázke o kvalite života schizofrenika, je, že sa snažím na seba nepozerať ako na chorého. To som voľakedy totiž robil vcelku vedome a neprinieslo mi to nič dobré, akurát tak zúfalstvo a stagnáciu, neschopnosť vyhrabať sa zo svojich problémov. Dávajú mi túto diagnózu, dedím ju z karty na kartu od jedného doktora k druhému, ale tiež to vnímam, ako sa viacerí vyjadrili, len ako dačo papierové, resp. niečo, čo stručne a nevýstižne opisuje moju tienistú stránku. Tú stránku, ktorá sa prejaví niekedy v záťažovej situácii, alebo ktorá sa prejavuje vtedy, keď riešim problém s liekmi (napr. pri vysádzaní, experimentovaní, prechádzaní na iný liek apod.). Prijímam ju, akceptujem ju, rovnako akceptujem aj to, že ju znalec problematiky zarámcuje tamtou diagnózou. Vnímam to tak, že mi to možno má potenciál pomôcť lepšie túto svoju tienistú stránku pochopiť... pochopiť jej motívy, sklony, správanie, čo môžem pri nej očakávať, a to najmä vtedy, ak som pod tlakom... Ale nie je to niečo, čo by ma definovalo ako celok. Nie som schizofrenik... je to len časť zo mňa, jedna z mojich stránok. Potom mám všelikoľko ďalších stránok, ktoré sú buď kladné, alebo aspoň neutrálne (a zopár tienistých iných, ktoré ale nespadajú do nejakej diagnózy...).  A tým, že táto diagnostikovaná tienistá stránka nedefinuje mňa ako celok, tak to vnímam tak, že ani nedefinuje moje možnosti, môj potenciál (ospravedlňujem sa, ak to znie nejak namyslene, nemyslím to však tak, naozaj). A tak sa stále opieram o určitú víziu, že môžem napredovať, že sa môžem učiť, môžem robiť pokroky, že sa môžem vyvíjať, citovo, duševne, osobnostne či akokoľvek inak ďalej zrieť. Nič sa nezastavilo, nič sa neskončilo. Smelo s nádejou vpred. "Never give up" - ako mám v profilovom obrázku.

matej