Staroba

Ahojte.tak mi napadlo podeliť sa s vami o tieto myšlienky.súvisia so starnutím.teraz mám tridsať šesť,no niekedy premýšľam,ako to bude,ak sa dožijem vyššieho veku.rozmýšľate aj vy niekedy nad tým?úloha rodiny je v živote dôležitá.okrem rodičov mám ešte staršieho brata,o osem rokov,on má však vlastnú rodinu.niekedy ma obkolesia smutné myšlienky.čo so mnou raz bude,keď tu už nebudú rodičia.myslím,že sa viem o seba postarať,zatiaľ nie som zdravotne na tom tak zle.dokedy však bude zdravie ako tak poslúchať?keďže nebudem mať zrejme niekoho svojho,vlastnú rodinu,dosť premýšľam nad zariadením sociálnym,domov dôchodcov a podobne.teraz je každý hrdina,no vekom pribúdajú často aj iné zdravotné obtiaže a je možné,že jednoducho nebudem schopný sa o seba postarať.tak mi napadlo-neviete o nejakom spôsobe,ako sa na tieto časy pripraviť?možno by stálo za to dopredu si zarezervovať miesto v starobinci.už to je fajn,keď človek pri našich ťažkostiach zvláda pravidelný režim,nákupy, oblečenie,upratovanie.mávate aj vy niekedy takéto ťažké myšlienky?mňa zvykne už hnevať občas,keď sa oco sťažuje,že je chorý a koľko ešte vydrží,no viacej,že s ním treba ísť po doktoroch,lebo sám nemôže.nejde o tú pomoc,no skôr ma štve,že so mnou nikto nebude,kto bu ma zaviezol.tak snáď len soc.služby dáke.a aj to neviem,čo prepláca z pobytov a starostlivosti soc.poisťovňa.tak trochu na zamyslenie-budem vďačný za každý názor.pekný večer

"Dvom je lepšie ako jednému, lebo majú dobrú odmenu za svoju námahu. Ak padnú, jeden druhého zodvihne. Beda však samotnému, keď padne, a niet druhého, kto by ho zodvihol. Aj dvom, keď ležia, je teplo, ale jeden sa ako zahreje? Jednotlivca možno premôcť, dvaja sa však už postavia na odpor, ale trojitá šnúra sa tak rýchlo nepretrhne."

Priznám sa že zo staroby mám celkom strach. Bojím sa biedy, bojím sa že budem trpieť. Najradšej by som bol keby som zomrel ešte pred tým ako zostarnem. To sa mi asi ale nesplní. V našej rodine, aj na otcovej, aj na matkinej strane, boli ľudia ktorí sa dožili veľmi vysokého veku. Desím sa keď si predstavím, že tu budem musieť byť ešte štyridsať alebo päťdesiat rokov. (Teraz mám štyridsaťjeden, tak do deväťdesiatky to je bez jedného roku päťdesiat rokov. To je celé polstoročie, neuveriteľne dlhá doba.)

Ahoj

Tak dlhé roky Som žil s rodičovho a môjho dôchodku. Nemusel Som pracovať a pochyboval Som, či si nejakú nájdem a vydržím tam.
Totiž môj handicap sú duševné prekážky:
Cítim sa ráno a celé doobedie ako dement a retard , oči mám zalepené, ťahá ma to do postele a nieje so mnou reč. Za to poobede a večer Som majster sveta.

Teeraz, keď Som bez obidvoch rodičov, Som ostal v dome len strýko a ja. Výdavky máme tak podelené a preto musím fakčiť a makať. chýbalo mi 300€ - strava, minerálky, cigarety. Keď odejde strýko a ja budem fakčiť a makať, Som schopný domácnosť utiahnuť i keď so skresanými výdavkami na seba.

Prajem a želám veľa duševného pochopenia.