Ako sa dnes máš? 14

Ahojte kamaráti, mám sa veľmi dobre. Dnes som si dával do poriadku chrup v nemocnici v krajskom meste pod sedatívami. Muselo ísť 6 zubov (prevažne korienkov) vonku podľa lekárskej správy. Zvládol som to v pohode, ale deň predtým mal som z toho väčší strach. Trhali mi 10 minút a 10 minút prebratie, lebo mi dali ešte preberaciu injekciu. Ešte raz mám ísť neviem koľko zubov na druhej strane mám vadných, ale asi len 3-4. To až tak o mesiac a pol v septembri. Som rád. že som dal to v pohode. Nezbláznil som sa. Zatiaľ ma ani nič nebolí. Inak dní som trávil šachovo a pri dobrom futbale. Chystám sa už aj na olympiádu....

Ahojte.

Dni plynú, pričom sa mávam striedavo-oblačno. Moje umenšené prispievanie sem je z veľkej časti dané tým, že sa cítievam dosť často skôr pod psa. Vtedy sa mi len ťažko premáha ísť komunikovať, a to hoci aj keď ide o online-svet. Mám skôr tendenciu sa uzatvárať, schovávať niekam do kúta a byť čo najviac sám. V rovnakom čase ma však paradoxne zožiera túžba sa vyrozprávať, hovoriť o tom, čo mi je a čo ma trápi. Túžim vtedy mať pri sebe "ucho", ktoré by ma počúvalo, nesúdilo, chápalo. Ktoré by sa úprimne mnou a mojou negativitou necítilo vyciciavané. Tendencia hanbiť sa a silná úzkostná potreba byť sám však zatiaľ vždy vyhrajú a na vyhľadanie spomenutého "ucha" nenájdem odvahu. Hoci také uchá sa ponúkajú aj v mojom okolí, nehovoriac, že kedykoľvek by som sa mohol vyžalovať aspoň tu na našom fóre, ktoré som dlho vnímal tiež ako takéto "ucho".

Nebudem ani teraz zachádzať do podrobností, ktoré by sa ponášali byť mojím spomínaným vyrozprávaním. Iba v krátkosti zhrniem, ako mi kráčajú dni. V podstate sú domény môjho žitia naďalej rovnaké... práca, škola+informatika, domácnosť a čítanie knižiek. V práci mávam niekedy dobré dni, niekedy zlé. Asi to tak majú všetci všade. V poslednej dobe cítim toho pracovného stresu viac, než v takom apríli, máji. Povinností pribúda, narastá aj frekvencia a vážnosť ťažkostí či sporov. Aj včera sa mi stala krivda zo strany vedenia, ktorá ma vnútorne veľmi zdeprimovala a roztriasla. Samozrejme, som sa nebránil, hoci som bol v práve. Pekne poslušne ako vždy som sa šiel schovať kamsi do kúta preč z očí sveta a ešte viacej sa uzavrel. Kebyže som aspoň vo svojej zavretej škrupinke nachádzal pokoj, ale nie... pekne vnútri lietali nenávistné myšlienky voči sebe samému, tak ako vždy v takejto situácii.

V priebehu dní mi ustavične napadajú myšlienky, ktoré majú potenciál byť rozvinuté do blogových článkov. Na blog, ktorý mám na schizo.sk, som neprispel už vari rok. Cítim, že mám o čom písať a nejaké to skromné a nie až tak náročné publikum čitateľov by to vedelo mať, tak ako v minulosti. Vždy to však skončí pri tom istom, a síce narazím na vlastnú emočnú vyfľusnutosť, kedy večer po práci už nemám na nič chuť. A ak zrovna nemám potrebu byť zašitý kdesi v kúte, tak ušetrenú energiu skôr ochotnejšie vložím do informatiky, alebo domácnosti.

Čo sa týka školy, som predzápisaný do 2. ročníka a už len sa čaká na moju platbu školného. Na štúdium vecí som v tomto mesiaci nemal priveľa času. Naštudoval som si akurát tak z PHP jazyka tzv. MVC architektúru a spravil som podľa nej cvičebný web. Možno sa ráta to, že som trochu spojazdnil kolegyňkyn starý notebook... taká klasika iba, a síce upgrade RAM-ky, preklonovanie na SSD disk, preinštalovanie Windows 7 na Windows 10, aktualizácia ovládačov, inštalácia balíka Office 2016 a zopár ďalších vecí. Je rada a aj ja som rád, že teraz je používateľný, lebo sa takmer nezadrháva, načítava relatívne plynulo, je podporovaný, bootovací čas je okolo 20 sekúnd, pričom predtým sa zapínal aj 2 minúty. Dá sa to rátať možno medzi moje "štúdium", lebo som popritom čítal veci na webe, ako sa čo optimalizuje a konfiguruje, aby sa dosiahol čo najlepší efekt takéhoto upgradu. Bola to zároveň moja prvá zákazka zo sveta IT pre niekoho "relatívne cudzieho" (keďže nemožno rátať výpomoc v mašinkách rodičov). Dostal som za ňu 3 energeťáky a 2 balíčky čokoládových koliesok. Peniaze som nechcel a ani sme sa tak vopred nedohodli. Ale kolegyňka sa nechcela nerevanšovať, tak som prijal aspoň takto.

Čo sa týka mojich lekárov, tak zubárska prehliadka ma čaká za týždeň. Lieky psychofarmaká papám naďalej podľa nezmenenej rutiny, pričom u psychiatričky som nebol od konca zimy a recepty mi posiela sestrička online do lekárne po tom, ako jej zavolám. Čo sa týka očkovania, nabral som odkiaľsi z päty odvahu a v pondelok som dostal prvú dávku Pfizer. Reakciu som nemal vôbec žiadnu, iba som cítil ťažobu ramena. Ale nejaká s tým spojená únava, či iné reakcie, tak našťastie nič. Pár dní som rameno nezaťažoval. Dnes, po 3 dňoch, som skúsil už cvičiť s činkami opäť a zdá sa, že v pohode, dali sa mi série odcvičiť.

Takže toľko asi. Chcel som v krátkosti zhrnúť kúsok z môjho posledného obdobia, no aj tak ten príspevok nie je krátky. To som celý ja. Každopádne Vám veľmi ďakujem za prečítanie, vypočutie. Želám Vám, kamarátky a kamaráti, čo najviac zdravia a duševného pokoja v srdci. Prajem Vám všetko dobré, držte sa!  

S úctou
matej

Milý @Matej,

mrzí ma, že sa cítíš, ako píšeš, "striedavo-oblačno." Neviem síce, čo znamená "pod psa", ale myslím, že je to zlé. Chcel by som ťa povzbudiť. Cítim, že chceš sa viac rozprávať o tom, čo ťa trápi, čo cítiš. Ale na druhej strane máš zrejme rešpekt pred tým, komu to povieš. Nechceš byť súdený, je to veľmi pochopiteľné. Nechceš, aby tvoje pocity niekoho deprimovali, čo si veľmi cením, že vo svojom zlom stave myslíš na okolie. Je to veľmi dobrá vlastnosť. 

Možno sa však bojíš, že sa jednoducho zveríš nesprávnemu človeku, ktorý ťa nepochopí, ba dokonca zradí. Ja osobne sa bojím toho. Už sa nezverujem kamarátom, iba tu, teda ľuďom, ktorých nepoznám. Veľakrát sa stretávam s tým, že o problémoch sa treba rozprávať. Ja o svojich už známym nehovorím. Naučil som sa to, keď kamarát od detstva mi napokon povedal, že namá záujem so mnou viac komunikovať, lebo má momentálne dosť svojich problémov. To ma zarazilo. Vtedy som pochopil, že človaka ako sme my nekto iný nepochopí, lež len my sami.

Už niekoľko týzďňov riešim so známymi ich problémy, pričom už nie som ja ten, kto má problém, ale oni. Vypočujem ich, snažím sa poradiť. Cítim sa potom dobre, že som bol k niečomu nápomocný. Nejde vôbec o bežné záležitosti, ale skôr o veci súvisiace s depresiou a úzkosťou. 

Takže prečo o tom vlastne píšem? Touto cestou by som sa ti chcel ponúknuť ako poslucháč. Vôbec sa nemusíš báť odsúdenia, ľudí nesúdim. Veď kto som ja, aby som mal právo súdiť iných? Vravím, že nikto nemá právo druhého odsúdiť. Nemusíš sa báť ani zneužitia informácii. Neviem, kde bývaš, neviem vlastne, kto si. 

Ak ti bránia iné obavy v tom, aby si mi povedal, čo ťa trápi, ja to rešpektujem. Ale chcem, aby si vedel, že som tu pre teba, možeš sa na to spoľahnúť. Kontakt máš. Možeme sa spojiť mailom, alebo hovor cez Teams.

Pozdravujem a želám, aby si sa mal dobre. J.

Ahojte fórumáci! Len, že toľko, že sa mi darí primerane mojej slabej vôli a tendencii k pasivite. Tešia ma však duševné aktivity v "akp.", ale tie fyzické sú na tom dosť biedne. Momentálne je zvláštny pohyb tukov v tele, akosi mi to vôbec nevychádza, mám dojem, že aj to lieky spôsobujú. Majte sa krásne! Tuto

Ahojte.

Ahoj @Iacobus. Veľmi Ti ďakujem za Tvoj príspevok, v ktorom si sa mi tak pekne a citlivo i podrobne prihovoril. Ďakujem Ti za Tvoju ochotu byť "uchom", ktoré by ma vypočulo a nesúdilo. Som Ti vďačný a budem pamätať, že ak by vec bola neúnosná, tak budem vedieť, kam sa obrátiť. Ďakujem Ti veľmi.

Ahoj @Tuto. Držím Ti silno prsty, aby si sa mal čoraz lepšie a keď už fyzických aktivít je pomenej, tak aby si vzrastal na duchu a na duševne vďaka svojmu statočnému úsiliu v rovine duševných aktivít. Myslím si, že aj to je nepochybne dostatočné a cenné - veď kultivovať takto svoju myseľ, rozum, vedomosti... to je vec starostlivosti o jednu z hlavných stránok toho, čo nás ľudí robí ľuďmi. V tom Ťa vnímam ako priekopníka už veľa rokov. Drž sa, Tuto, prajem Ti pekné dni a dobrý spánok.

Ahojte.

Mám sa o čosi lepšie. Zároveň však cítim, že mám v mozgovni vcelku pekný neporiadok a brzdia ma rôzne myšlienky, s ktorými si zatiaľ neviem dať rady. Keď niekomu o nich poviem, tak sa stretávam s tým, že je to preňho nepochopiteľné. Napr. to, že si akoby nechcem dovoliť byť veselý a spokojný i šťastný, pretože ak si to na okamih takú bezstarostnosť dovolím, tak cítim veľkú vinu kvôli tomu, že je to akože veľmi egoistické vo vzťahu k ostatnému svetu, v ktorom je priveľa utrpenia a zla. Cítim niečo ako spoluzodpovednosť, niečo, akoby som bol dlžný svetu "svoju náladu", teda niečo na spôsob, že musím byť vážny, lebo "ľudia vo svete trpia". Ak si ja dovolím mať sa dobre a cítiť sa easy, tak cítim vinu, že je to veľmi nezodpovedné a nefér voči tomu, ako sa veci majú, a že si to smiem dovoliť, len ak sa vedome zaslepím voči tomu všetkému utrpeniu a zlu inde a ak si budem riešiť len svoj vlastný mikrosvet, ulitu. Knižky mi o tom dokolečka vravia, že je to všetko mimo okruh môjho vplyvu a že za to teda nemám zodpovednosť a že teda to môžem bez výčitok vypustiť a riešiť si naozaj svoj mikrosvet, resp. okruh toho, na čo mám alebo môžem mať reálny vplyv. Žiaľ, tieto názory, hoci ich vnímam ako bezpochyby racionálne, mi zatiaľ nepomohli, nakoľko môj pocit viny nie je spojený s tým, že by som s daným utrpením iných ľudí či so zlom vo svete mal niečo robiť, a teda mal mať najprv na to nejaký dosah. Práveže je spojený iba čisto s akousi morálnou zodpovednosťou, alebo lepšie povedané, že je potrebné súcitiť. To, že netrpí niekto priamo pred mojimi očami, mi nijako nerobí prežívanie ľahším. Naďalej to vnímam, ako keď je v prítomnosti človeka niekto, kto trpí, tak predsa sa ten človek nebude vtedy zabávať, veseliť, ale ak mu aj nevie nijak pomôcť, zachová si aspoň určitú - nazvime to - vážnu tvár. Viete asi, čo mám na mysli. No a ja cítim výzvu si zachovať takúto vážnosť, aj keď ide o utrpenie a zlo aj tam, kde toho nie som priamo svedkom. A presne toto je pre niektorých ľudí čudné, resp. si toto musím v hlave ja upratať, lebo vidím vo svojom okolí ľudí, ktorí takúto vinu, ak si dovolia byť bezstarostní, necítia. Zdá sa vskutku, že necítiť takúto vinu je normálne a že práveže ja to mám nastavené nenormálne. A musím si to teda spracovať a nejako opraviť.

Ak by som si dovolil byť v pohode, tak viac-menej nemám až tak veľa zásadných problémov, ktoré by ma mali robiť nešťastným. Dokopy so vším-všudy by som mohol byť aj ok.

S touto témou som teda včera zaspával. Ide o tému, ktorá je mojou súčasťou už veľa rokov a vystúpi do popredia hlavne vtedy, keď je, zdá sa, takmer jedinou brzdou v tom, aby som sa cítil ok.

Čo sa týka mojej každodennosti, tak včera som mal poobede dovču. Trochu som si odpočinul... resp. ľahol som na gauč s knižkou a na 3 hodinky zaspal. Teď periem a pomaly víkendujem. Uvidím, do čoho sa ešte všeličoho pustím - chcem to trošku nechať na voľnobeh.

Prajem Vám pekný deň, kamarátky a kamaráti. Majte sa dobre.

Ahojte fórumáci!

Mám sa celkom dobre, hoci väčšinou som doma. Z oblasti zdravia som včera dostal depot a tak trochu ma ťahá na spanie aj mimo noci. Vlastne, zaspávam až priam v ranných hodinách. Ostatné drobnosti sa v podstate dajú prekonávať, či až prekonať. Bez zmeny je aj fyzička, a skoro opačne od nej je tréning mysle. Nejako tak si žijem a v prežitie dúfam každý deň.

V prípade času a chuti vás rád uvítam na Zelle dnes o 20:00

Ďakujem Matejovi za milú reakciu v príspevku a prajem aj ostatným pohodu bez stresu a s radosťou.

Tuto

@Iacobus

Všetko najlepšie k meninám!

Prajem Ti, Jakub, najmä hojne zdravíčka, študijných i profesných úspechov, spokojnosti. Nech sa Ti darí, kamarát!

Jeej. Ďakujem pekne, @Matej. Potešil si ma.

Dobrý deň,

V noci som nevedel spať, tak som dlho premýšľal. Zdá sa mi, že som o tom už niekedy písal, ale nie som si istý. Moje úvahy sa točili okolo mojej existencie a síce, že od detstva som sa vnímal iným, než som v skutočnosti bol. Mal som teda pocit nadradenosti, pretože som sa správal inak než bežné deti. Začalo to asi tým, že som sa nerád hral v hračkami, ako je to u detí zvykom, namiesto toho som radšej počuval matku, ako mi číta encyklopédie o všelijakých prírodných vedách. Už v škôlke som vedel o vesmíre zaujímavé veci, o ktorých iné deti ani nepočuli a ja som sa tým patrične pýšil. 

Ďalej nemal som kamarátov, s tým súviselo stagnovanie v sociálnych zručnostiach, možno ma to vnútri trápilo, ale nikdy som to nedal najavo, preto som sa upriamil na vzdelávanie, aby som niečo v živote kompenzoval. Už v detstve som si zaumienil, že budem sa vzdelávať, mame sa to páčilo, keďže nikto z rodiny nebol vysokoškolsky vzdelaný. A keďže matka bola rada, aj ja som bol rád, myslel som, že naozaj som výnimočný. Prišla základná škola a s ňou prvé úspechy. Prvý ročník ZŠ som mal zvládnutý asi v štyroch rokoch veku. Učitelia ma chválili, že som najlepší z triedy. Logickým vyústením bolo, že som potom išiel na osemročné gymnázium, kde som bol zas najlepší, samozrejme, len v tých študijných výsledkoch.

Týmto všetkým vo mne vzrastal pocit výnimočnosti, mal som za to, že ak viem matematiku, viem všetko, avšak čo si pamätám, nikdy som nebol šťastný, túžil som po smrti od nejakých 10-12 rokov. Zmena nastala len nedávno, keď som si uvedomil, že neviem meniť osudy ostatných, že nie som boh. Čiže stal som sa obyčajným človekom. Túto vec vnímam ako veľmi dôležitú uvedomiť si v mojom prípade. Je to práve paradoxné, že stále som sa chcel odlišovať od väčšiny a teraz sa mám dobre, keď viem, že som úplne bežný človek.

Chcem tým povedať, že niektoré veci sú nám dané a tie nevieme zmeniť. Takže nemožno sa pokúsiť meniť to, čo sa zmeniť nedá. Musíme sa s tým vyrovnať a prijať to. Teda nikto nie je boh, nie je dokonalý, ale snaha dosiahnuť tú dokonalosť spôsobuje problémy. Omnoho lepšie je prijať svoje chyby, či nedostatky a ostať pokorným človekom s pochopením tých ostatných ľudí, ktorí majú tiež chyby. 

Tak toľko moje nedeľné posolstvo.

Pekný deň, pozdravujem, J.

Ahojte

tak po dlhšej dobe sa ozvem aj ja....čo mam nové?....no, tak bola som včera na pohrebe mojej rodiny a sama som ostala prekvapena, že zomrel .....počuvala som kazen a potom ked som cestovala do mesta tak som nad tym romyšlala ani nie tak nad tou kaznov....ale skôr nad sebou....proste to nedavam....včera pri spomienke na neho mi vždy vyhrkli slzi ....potom som došla na byt a zavrela sa do izby a ze sa vyplačem ibaže to nešlo...bolela ma uz od pohrebu hlava...myslim si, že neviem spracovať emocie....a uz som aj zvazovala rano zavolat doktorke....ale nakoniec som sa vyplakala večer potom som zaspala...a zobudila sa az ráno....naštastie hlava ma uz nebolela....teraz uz o nom viem povedať aspon jednu vetu a neplakať....aj tak nechapem, prečo? ...no neviem, a po druhé ako to zasiahlo(ne) moj život....proste som si uvedomila som sama a mam 35 rokov....a vobec sa mi to tak nepaci....ano, mám vztah s ktorého nič....iste može sa to zmeniť...a druha vec chcem mať rodinu či uz s terajšim priatelom...alebo bez neho....a uz som vedšiu časť života prežila...ano, nepredpokladam, že sa dozijem 70 rokov - rada by som, no nechajme sa prekvapiť....viete, ako v praci som našla rozptilenie aj sa viem potešiť aj tak.....ale stale to všetko nechapem....tak málo času máme na všetko ....

Prajem ešte pekny zvyšok dňa...